· čo konkrétne vyvoláva u neho radosť, a čo nespokojnosť?
· to, čo vyvoláva u neho určité pozitívne alebo negatívne emócie, alebo depresiu ako nedostatok emócií a síl, je v objektívnom, ale nie v subjektívnom zmysle dobré alebo zlé?
Posledná otázka môže byť postavená aj formou viac či menej širokého súhrnu čiastkových otázok, ktoré ponúkajú jedincovi pozrieť sa na seba z boku alebo predstaviť si seba v iných životných okolnostiach na mieste druhých ľudí:
Bol by rád alebo zarmútený, ak by mu niekto urobil to isté, čo on robí ostatným?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku činnosti jeho predkov?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku jeho vlastnej činnosti?
S akými vlastnosťami jeho samotného sú spojené jemu nepríjemné životné situácie, v ktorých sa ocitá? A s akým cieľom sa v nich ocitá?
A tie isté otázky sa týkajú vzťahu k činnosti okolia. V závislosti od toho, aké plody táto činnosť prináša jemu samotnému, ostatným účastníkom, potomkom – má jej napomáhať, alebo byť k nej zhovievavý, alebo ju rozhodne zamedziť?
Každý je schopný takéto otázky sám sebe položiť a dávať na ne odpovede, ktorých správnosť sa potvrdzuje alebo vyvracia v živote ďalším priebehom udalostí vo Všedržiteľnosti. A tento cyklus «otázka-odpoveď» v dialógu so sebou samým umožňuje odhaliť emocionálny a zmyslový stroj vlastnej duše, a taktiež nesúlad medzi emóciami a zisteným objektívnym zmyslom toho, čo prebieha.
A v dialógu s druhými to môže byť urobené ešte rýchlejšie a lepšie, samozrejme v prípade absencie predsudkov voči druhému spolubesedníkovi, ktorý akoby má len cieľ ponížiť druhého, a nie jemu i sebe pomôcť pri riešení nejakých problémov.[292] Tak alebo inak, každý vo svojej činnosti prejavuje emocionálny a zmyslový stroj svojej duše a každý, kto chápe význam slov «emocionálny a zmyslový stroj duše», ho dokáže odhaliť nielen u seba, ale aj u druhých.
O to viac je jedinec schopný dávať odpovede na takýto druh otázok pri prechode od «Ja“-centrického» kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru k svetonázoru trojjedinosti matérie-informácie-miery, ktorý mu umožňuje získať holografické videnie Objektívnej reality, svojeho miesta v nej a smerovanie svojich ciest.
Skôr uvedené príklady, ukazujúce rozdiely v emocionálnom a zmyslovom stroji duše detí a dospelých sú výsledkom práve takéhoto druhu racionálno-intelektuálnych cyklických dejov «otázka sebe samému – odpoveď sebe samému».
No väčšina si nekladie takýto druh otázok z vlastnej vôle, a mnohí, budúc zdrvení životnými okolnosťami, nezmyselne hynú dlho predtým, ako vyčerpajú maximálne možnú dobu životnosti ich tiel, vôbec si nezadajúc takéto otázky ani pod tlakom života. Druhí, nejako to potiahnuc do hlbokej staroby, strácajú zdravý rozum a následne ich už nemôžu zadať ani sebe, ani okoliu.I to, i druhé, i tretie je takmer jediné, čo je hodné poľutovania a smútku v existencii dnešnej globálnej civilizácie celého ľudstva i konkrétne Ruska.
To hlavné, čo sa môže odhaliť v odpovediach na takéto otázky, ktoré si jedinec sám sebe zadá, je:
· buď, že jedincovi je emocionálne príjemné to, čo je ním v dialógu so samým sebou odhalené ako objektívne zlo, plynúce v hraniciach zámerného dopustenia zlodejstva Zhora;
· alebo, že záporné emócie vyvoláva nejaký súbeh a adresácia okolností napriek tomu, že mu má byť jednoznačne a dobré známe: Všedržiteľnosť je bezchybná, a ak niečo prebehlo alebo prebieha nie tak, ako by chcel, tak v súbehu okolností, ktoré ho k tomu priviedli, sú ich vnútorné príčiny a ďalekosiahlá cieľavedomosť, podriadená Zámeru-Prozreteľnosti. Bohu treba veriť, a ak človek chce, aby sa v budúcnosti nič podobného nestalo, tak je nutné si pamätať: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich.»(Korán 13:12). Ale, aby jedinec niečo v sebe zmenil, aby toto presvedčenie zapracovalo, je nevyhnutné si uvedomiť, čo konkrétne a ako treba zmeniť.
Okrem toho, venujme pozornosť: v uvedenom verši Koránu sa hovorí «s ľuďmi», a nie «s človekom» - množné číslo. To znamená., že zmena behu udalostí, ktoré sa niekomu nepáčia, si vo všeobecnosti vyžaduje určitú cieľavedomú zmenu nielen jeho vnútorného sveta, ale aj vnútorného sveta mnohých ďalších, ktorí sú zapojení do priebehu týchto udalostí.
Ale ak dialóg so sebou samým ohľadom identifikácie objektívneho dobra a zla vedie do slepej uličky, tak Boh, vediac o tom, môže dať jedincovi nejaký vonkajší zdroj informácie, ktorá mu umožní správne postaviť otázku a vedome prísť ku konkrétnemu názoru ohľadom podstaty tejto otázky.
V takomto kladení otázok a nachádzaní konkrétnych odpovedí na ne, spočíva podstata dialektiky ako metódy poznania objektívnej Pravdy-Istoty. [293]
Takými zdrojmi informácií môžu byť diela kultúry, iní ľudia, hocičo iné, čo je nejakým spôsobom schopné pomôcť v ozmyslení prebiehajúcich dejov v živote.
Ale bez ohľadu na to, či sa v otázke postavená neurčitosť vyriešila vo vnútornom dialógu so sebou samým alebo sa vyriešila za pomoci vonkajších informačných zdrojov, tak toto všetko je racionálno-intelektuálna informácia vyjadrená v lexikálnych formách «jazykov», vlastných úrovni vedomia v psychike. A v tejto konkrétnosti názorov vedomej úrovne je vyjadrená reálna mravnosť jedinca.
Hoci morálka môže byť takisto vnútorne konfliktná (keď sa chce, ako sa hovorí, aby «aj ovca bola celá, aj vlk sýty»; i sexom sa zaoberať ostošesť, i neotehotnieť a pohlavné choroby nechytiť; jesť, piť, fajčiť a pôžitkáriť nejakým iným neprirodzeným spôsobom, i aby sa zdravie nezničilo; zarábať peniaze vkladmi do bánk a „cenných papierov“, i aby ekonomika a spoločnosť prekvitali a pod.), tak morálka v psychike jedinca je stále jedna a tá istá, jak pre úroveň vedomia, tak aj pre jej podvedomé úrovne.
A podvedomé úrovne psychiky vedú jedinca životom v súlade s tým, čo tvorí jeho reálnu morálku, ktorá môže byť odhalená v dialógu so sebou samým (i s druhými ľuďmi) každým jedincom, ak si to bude želať. Podvedomé úrovne psychiky v súlade s reálnou morálkou jedinca určujú jeho účasť a spôsoby účasti, alebo odmietajú účasť v tých alebo oných fragmentoch kolektívneho podvedomia spoločnosti a jej sociálnych skupín.
Funkčne riadiaco reálna mravnosť jedinca predstavuje «prístupové heslá», vďaka ktorým je jedinec spôsobilý, alebo nespôsobilý vstúpiť do nejakých fragmentov kolektívneho podvedomia alebo vytvoriť duchovnú jednotu s inými jedincami. Mravnosť taktiež predstavuje aj «odozvy na žiadosti o prístup» zo strany druhých jedincov a fragmentov kolektívneho podvedomia k všetkému tomu, čoho nositeľom je jedinec, ako aj v používaní čoho (vrátane aj mimo jeho vôle – vôľa vždy koná z vedomej úrovne) môžu byť zainteresovaní postranní jednotlivci i kolektívy, či už je takáto zainteresovanosť vedomá alebo nevedomá. To znamená, že mravnosť je obojsmerná: od seba k druhým sú - «prístupové heslá-žiadosti»; a od okolia k sebe - «odozvy na vonkajšie prístupové heslá-žiadosti».
Pre účastníkov spoločenskej iniciatívy, navrhnutej v Jedinom Zákone a fungujúcej na princípe vnútorne nenapätých systémov, je zhoda «prístupových hesiel-žiadostí» adresovaných z vnútra a «odoziev na žiadosti» z vonku normálna. Ide totiž o jeden z prostriedkov vykorenenia stádovo-paviánich usporiadaní hierarchií „osobností“ v spoločenstve ľudí.
Na prvý pohľad to vytvára zraniteľnosť jej účastníkov v porovnaní s tými systémami kolektívnej činnosti, kde takáto zhoda je možná len na rovnakej úrovni hierarchie, no je vylúčená pri príslušnosti jedincov k rôznym hierarchickým stupňom. No špecifikum takejto zdanlivej zraniteľnosti pozostáva z toho, že dostup k informácii je možný, no samotná informácia je objektívne taká, že jej použitie v rozpore so Zámerom Prozreteľnosti je buď celkovo nemožné, alebo predstavuje hrozbu pre tých, ktorí sa o to snažia[294] alebo podľahnú takémuto pokušeniu. V tejto jednote morálok - mravností, určujúcich prípustné vo vlastnom správaní a prípustné v správaní druhých vo vzťahu k nemu aj spočíva podstata absencie tzv. «dvojakých štandartov - metrov».