Dôsledkom takéhoto riadiaco funkčného záväzku mravnosti otázka o identifikácii a zmene reálnej morálky jedinca (vrátane mravnosti a etiky, ktorú pripisuje Bohu) – to je najviac „hustá“ (ang. „cool“) téma pre „hackerov“[295] zo psychológie a duchovných praktík. Zároveň je to najvýznamnejší článok zaistenia informačnej bezpečnosti vlastnej psychiky u každého jedinca. Všetky ostatné druhy bezpečnosti, aké je len človek schopný vymyslieť, majú aj tak vo svojom základe informačné zabezpečenie. Následkom toho, ak je informačná bezpečnosť narušená, tak všetky ostatné druhy bezpečnosti sú takisto vo väčšej alebo menšej miere narušené.
Ale na to, aby jedinec správne naložil s uvedomenou pri dialógu so sebou samým informáciou, riešiacou neurčitosti, čo je Dobro a čo je objektívne Zlo v ich životných prejavoch, je nevyhnutné chápať, ako musia byť v individuálnej normálnej psychike vytvorené vzťahy úrovne vedomia a podvedomých úrovní psychiky.
V bdelom stave stotožňuje väčšina populácie vedomú úroveň svojej psychiky s vlastným «Ja». Je prirodzené predpokladať, že úroveň psychiky, v ktorej prebýva «Ja», je hierarchicky najvyššia. Ale na druhej strane, možnosti tejto „hierarchicky najvyššej“ úrovne pri spracovaní informácie sú oveľa nižšie, než možnosti zdanlivo hierarchicky voči vedomiu nižších podvedomých úrovní. Tento rozdiel možností vedomej úrovne a podvedomých úrovní vytvára podmienky, v ktorých podvedomé úrovne psychiky môžu postaviť «Ja», prebývajúce na úrovni vedomia, pred to, čo nebolo zahrnuté vo vedomých zámeroch a plánoch «Ja», alebo dokonca vylučuje možnosti ich realizácie. Táto možnosť pri jej realizácii v živote je ekvivalentná strate vedomia, stotožňovaného s vlastným «Ja» - hierarchicky najvyššieho statusu v psychike. Následkom toho jedinec prestáva byť sám sebe pánom (stráca vládu nad sebou) a mení sa na rukojemníka informačno-algoritmických procesov, ktoré prebiehajú na podvedomých úrovniach jeho „vlastnej“ psychiky (situácia, opisovaná porekadlom: „Chvost vrtí psom, a nie pes chvostom“).
Tento problém bol neraz v dejinách vnímaný v rôznych formách. A keď si ho ľudia nejak uvedomili, tak i jednotlivo, i kolektívne vyvíjali úsilie k jeho vyriešeniu v tom zmysle, aby vlastné «Ja» každého z nich prestalo byť rukojemníkom situácií, vytváraných mimo jeho vôle podvedomými úrovňami jeho psychiky.
V kultúre ľudstva sa vyskladali dva aktívne prístupy k jeho riešeniu. Každý z nich vytvoril vlastné psychologické teórie a duchovné praktiky:
· «rozšírenie vedomia» a zahrnutie do neho tých úrovní psychiky, s v nich prebiehajúcimi procesmi, ktoré sa predtým nachádzali mimo neho;
· prestavba štruktúry vedomej a podvedomých úrovní psychiky na základe dialógu (informačnej výmeny) medzi jednotlivými úrovňami s cieľom likvidácie rôznych druhov antagonizmov medzi nimi. To sa musí prejaviť v jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše vo všetkých životných situáciách i v živote jednotlivca v súlade s Najvyšším Zámerom Prozreteľnosti.
Ak uprednostníme druhý prístup k riešeniu tohto problému a vyhľadávame technickú analógiu vzťahov vedomého «Ja» s ostatnými úrovňami psychiky, tak vedomie, spolu s jeho prirodzenými schopnosťami, môžeme prirovnať k pilotovi. A celé nevedomie (podvedomie) – k autopilotovi.
V takejto analógii je prvý prístup ekvivalentný (v mnohom) tomu, že pilot, na začiatku nešika, preberá na seba postupne čoraz väčšie množstvo funkcií, zabudovaných do autopilota. Druhý prístup je ekvivalentný (v mnohom) tomu, že si pilot osvojuje metódy nastavovania autopilota a zaoberá sa vzájomne sa doplňujúcim vymedzovaním toho, čo berie na seba on a toho, čo ukladá na autopilota, ktorého možnosti pri spracovaní informácií prekonávajú jeho vlastné. Pilot môže autopilota naprogramovať pre riešenie ľubovoľných úloh a korigovať jeho činnosť podľa miery rozpoznanej nevyhnutnosti.
Môže vyvstať otázka, v akom vzájomnom vzťahu sú oba prístupy. Na to môžu byť dané rôzne odpovede, podmienené morálkou, svetonázorom a osobnou skúsenosťou každého z odpovedajúcich.
Z nášho pohľadu druhý prístup - prestavba vedomých a podvedomých úrovní psychiky tak, aby pracovali ako celostný systém, vzájomne sa doplňajúc a podporujúc - zahŕňa v sebe aj prvý princíp, pretože pri nastavovaní „autopilota“ nemôže „pilot“ nezískať predstavu o jeho funkčných možnostiach a ich riadení.
Avšak druhý prístup, zahrňajúci aj prvý prístup (rozšírenie vedomia), mu pridáva osobitnú kvalitu od samého počiatku, od toho momentu, keď nasledovanie prvého prístupu pri ignorácii (alebo odmietaní druhého) skôr, či neskôr privedie k tomu, že do oblasti vedomia zavedené možnosti je nevyhnutné zosúladiť. Okrem toho, aj do súladu s tým, čo si individuálne vedomie (v procese jeho rozširovania) v Objektívnej realite ešte neosvojilo. Tak ako vždy, niečo bude zostávať mimo vedomia - to prvý prístup vedie do slepej uličky, pretože ak nevedie k uvedomeniu si nevyhnutnosti zosúladiť uvedomované s nevyhnutne zostávajúcim neuvedomeným, tak nasledovanie cesty rozširovania vedomia končí osobnou katastrofou. Tá je vyvolaná, ak aj nie vnútornou konfliktnosťou individuálnej psychiky[296], tak konfliktnosťou individuálnej a kolektívnej psychiky alebo tiež konfliktnosťou psychiky jedinca s Najvyšším Zámerom Prozreteľnosti, ktorého realizácia má svoje miesto v Stavbe Sveta - Vesmíre, ak sú vnímané prebiehajúce procesy.
Prvý prístup (rozširovanie vedomia) v tradičnej kultúre ľudstva vyjadrujú rôzne druhy duchovných praktík védicko-znacharského Východu (jógy) a západných (biblicko-slobodomurárskych) systémov zasvätenia do rôznorodého okultizmu. Na možnosť realizácie druhého prístupu je jasne poukázané v Koráne, avšak ten nie je rozvinutý v historicky reálnom islame, ináč by región koránickej kultúry nebol tak vnútorne roztrieštený a nezakúšal by množstvo vnútorných a vonkajších problémov.
Svetonázor trojjedinosti matérie-informácie-miery v každej relígií Jediného Zákona predpokladá realizáciu druhého prístupu. – prestavbu vzťahov vedomej a podvedomých úrovní psychiky jedinca takým spôsobom, aby sa odstránili protirečenia medzi nimi, aby jedinec nebol rukojemníkom okolností, vytváraných jeho podvedomými úrovňami psychiky, a aby jeho život plynul v súlade so Zámerom. Vlastne na to, aby jedinec vstúpil do tohto procesu nastavenia vzájomných vzťahov vedomia, stotožňovaného s vlastným «Ja», a podvedomých úroví psychiky, je nevyhnutné identifikovať protirečenia-rozpory v emocionálnom a zmyslovom stroji duše.
Dokonca, ak aj jedinec nemá na danej etape svojho osobnostného rozvoja v moci celú triádu «emócie, racionálno-intelektuálna činnosť, reálna morálka», tak okrem prípadov ťažkej psychickej patológie je vždy schopný ozmyslene reagovať na zistenú, v dialógu so sebou samým, konkrétnosť na otázku, čo je objektívne dobro a čo je objektívne zlo. A takéto reakcie môžu byť v podstate dve:
· buď „sebaospravedlňovanie“, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zreteľný alebo nie zjavný príkaz podvedomým úrovniam psychiky nájsť vysvetlenia, ktoré umožnia jedincovi nazvať v dialógu so sebou samým odhalené zlo dobrom, alebo postupovať naopak: nazvať zlom to, čo zlom nie je.
· alebo pokánie, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zjavný alebo nezjavný príkaz zmeniť morálne meradlo a viesť spracovanie informácií tak, aby vnútorné a vonkajšie správanie vyjadrovalo dobro v súhlase s tým, čo je identifikované v dialógu so sebou samým ako uvedomenie si objektívneho dobra a objektívneho zla.
Avšak v ľubovoľnom z oboch prípadov výberu línie správania sa vyvstáva otázka o primeranosti vo svojom princípe ľahších subjektívnych hodnotení objektívnych kategórií Dobra a Zla k objektívnemu Dobru a Zlu v ich životných prejavoch. Dva subjekty majú právo pridržiavať sa každý svojej mravne podmienenej mienky, ale ani jeden z nich nesmie zabúdať, že ich odlišné názory ležia v riečisku Všedržiteľnosti a Boh dáva každému z nich možnosť presvedčiť sa o tom, čo je pravdivé chápanie podstaty objektívneho Dobra a Zla. Azda každý z nich len nebude patriť do skupiny «nachádzajúcich sa mimo vnímania» (Korán, 7:178).