Ale pri predpoklade, že počas dialógu so sebou samým indivíduum dosiahne hodnotenia, blízke pravdivým, tak prvá línia správania vyjadruje v zásade satanizmus, nech by aj neuvedomovaný. Ale aj druhá línia konania môže byť na dobro zameraným démonizmom, ktorý sa snaží svojou ušľachtilosťou a cnosťou nahradiť Najvyšší Zámer Prozreteľnosti, ak pokánie prebieha mimo jedincom ozmysleného Rozlíšenia koncepcií, vyjadrujúcich Zámer, ale jemu vzdorujúcich[297], i mimo relígie - priameho, úprimného a pred ostatnými skrytého dialógu jedinca a Všedržiteľa.
Posledné si vyžaduje objasnenie. Nie všetky vierouky a religiózne kulty otvárajú možnosť k takémuto dialógu. Väčšinu dnešných aktívnych relígií ľudstva predstavujú egregoriálne relígie idealistického adeizmu,v ktorých sa veriaci modlia - ako k pravému Bohu - ku kolektívnemu podvedomiu. To vytvorili ich predkovia a oni ho podporujú duchovne (t.j. aj energeticky na úrovni biopolí, aj informačne, im vlastnými mienkami o Bohu a Jeho Zámere)...
V egregoriálnych relígiach sa podporujú zákazy toho, aby do dialógu so sebou samým o podstate objektívneho Dobra a Zla spadalo posúdenie tých alebo oných ustanovení vierouky. Takýmto veriacim sa ponúka len bezvýhradná viera v Boha, v ktorej sa vo vyššie opísanom dialógu so sebou samým o podstate Dobra a Zla v ich prejavoch hodnotovo-intelektuálnemu ozmysleniu a revízii podrobuje morálka, vyjadrená vo vierouke, uznanej tou, či onou cirkvou za pravdivú a „posvätnú“. Tak sa začína nezmyselná hystéria veriaceho v egregoriálnu relígiu.
Hystéria vyplýva z toho, že Duch Svätý pre otroka egregoru nie je učiteľom každej pravdy, následkom čoho mu nie je dané Zhora ničoho, čím by mohol preukázať neopodstatnenosť názorov, nesúladných s ním v religióznych presvedčeniach. Písmo, tradícia jeho výkladu, nech by boli aj pravdivé, no neveriace Bohu (nedôverujúce Mu vo svojom živote a posmrtnom bytí) je ako tank, za pancierom ktorého jedinec „jazdí“ životom, no život potláčajúc. Vyhrabať sa spoza „panciera“ a jednoducho pozrieť sa ozmyslene na Život podľa svedomia je pre neho hrozné, a ten, kto mu to navrhuje, vyvoláva v jeho duši nenávisť. No emócie strachu a nenávisti pri človečom stroji psychiky nemajú miesto v duši veriaceho Bohu.
V relígiach, v ktorých egregory, vytvárané a podporované samotnými jedincami, nezatmievajú duši obraz Boží, je prípustné posudzovanie ľubovoľných tém v dialógu, aj vrátane Zámeru Prozreteľnosti, aj objektívnej dobromyseľnosti Všedržiteľa, ktorá kvôli ohraničenosti jedinca mu môže byť nie vždy zrozumiteľná. Preto sa mu môže javiť ako zlo, zlo-dejstvo. No táto objektívna dobromyseľnosť Všedržiteľa musí byť etalónom pre vytvorenie mravného merítka pre každého veriaceho. A tak mierou miznutia falošnosti v mravnom merítku jedinca všetko nie úplne pochopené získava svoj opravdivý význam a obraz.
Emócie strachu a nenávisti pri posudzovaní vnútorne subjektívne zakázaných tém v priamych a bezprostredných relígiach[298] Boha i každého človeka miznú podľa miery racionálno-intelektuálneho ozmyslenia problémov, ktoré dostane v Rozlíšení, pretože Boh vedie Jemu veriacich k človečiemu stroju psychiky.
Otázka o akoby nemožnosti identifikácie v dialógu so sebou samým (a takisto i v besedách s druhými) objektívneho Dobra a Zla v ich prejavoch v živote – to je umelá, neprirodzená otázka. Vymyslená preto, aby, vylúčiac zo skúmania Božiu Všedržiteľnosť, všetko objímajúcu a zahňajúcu, vrátane dialógov samého so sebou, sa uniklo od odpovede na ňu a „sebaospravedlniac sa“ takýmto agnosticizmom, sa existovalo ako predtým v zvieracom, zombie alebo démonickom stroji psychiky, so sklonom (vlastnom každému odpadlíkovi od Boha) upadnúť do zjavného kolektívneho satanizmu, vyhýbajúc sa tomu, aby sa stal Človekom.
Okrem toho, netreba zabúdať na objektívnosť informácie (obrazov, melódií, zmyslu života) a na to, že intelekt je prostriedok, Bohom daný a predurčený pre prácu so zmyslovými jednotkami, dávanými v Rozlíšení. Preto, ak jedinec nie je omámený alkoholom alebo niečím iným, jeho racionálno-intelektuálna činnosť je dostatočne spoľahlivá a on je spôsobilý k samokontrole jej výsledkov. Poruchy v práci intelektu sú prevažne podmienené kaleidoskopickosťou toho informačného modelu celkového sveta alebo nejakých jeho fragmentov, o ktorý sa intelekt opiera, a takisto aj defektami reálnej morálky jedinca, ktorá nie je v súlade so Zámerom Prozreteľnosti. Následkom toho chyby narastajú mierou odklonu zameraní jedinca od Zámeru Prozreteľnosti a zmenšujú sa mierou návratu do riečiska Zámeru.
Špecifiká morálneho merítka jedinca môžu byť aj také, že nejaké jemu tak, či onak oznamované informácie nevyvolávajú racionálno-intelektuálne námietky z jeho strany, ale v dôsledku toho, že ich zmysel je pre neho mravne neprijateľný, podvedomé úrovne psychiky ich vylučujú z informačného modelu Sveta, na základe ktorého si vypracováva vnútorné a vonkajšie správanie sa.
V podstate je to nič iné, ako to, že morálne merítko subjektu v tomto prípade odovzdáva riadenie jeho správania zombifikačným programom alebo inštinktom. A preto, práve premena vlastnej morálky do relígie priamej a bezprostrednej komunikácie s Bohom (egregoriálne relígie, v ktorých sú modlitby adresované k vlastným výmyslom veriacich, tu nepomôžu) otvára jedincovi cestu k človečiemu usporiadaniu psychiky.
Ak v nejakých morálne neprijateľných, a preto odvrhnutých informáciách je vyjadrená objektívna pravda, tak jedincovi bude Zhora poskytnutá možnosť uistiť sa v tom, že on nemá pravdu vo svojom vzťahu k nim. Či zachce zmeniť svoje morálne merítko-kritérium v súlade s týmto, alebo uprednostní okúšanie neprestajne sa opakujúcich nepríjemných, no poučných životných okolností - to závisí len od jeho slobodnej voľby.
Avšak nezávisle na tom, či sa jedinec zaoberá systematickými dialógmi so sebou samým na témy morálky a etiky, ak v jeho dennom časovom rozvrhu je hoci len jedna voľná hodina (keď nie je zaneprázdený prácou, nie je omámený, keď nie je v toku rozptyľujúcich informácií alebo ešte iného nezmyslu), dialóg so samým sebou prebieha aj na podvedomých úrovniach psychiky a vykazuje svoj blahodárny vplyv na život jedinca. Inými slovami, priebeh tohto procesu na podvedomých úrovniach psychiky potrebuje – smeruje k tomu, aby sa jedinec ocitol v situáciach, keď je oslobodený od diktátu obvyklého zhonu. Táto možnosť sa mnohým často otvára v tom momente, keď ich postihujú choroby a iné nepríjemnosti. Ale ak sú spôsobilí prehodnotiť svoju minulosť, tak uvidia, že takýmto spôsobom sa im poskytuje čas, aby mohli v osamotení pobudnúť so svojim vnútorným svetom a pochopiť mnohé z toho, čo predtým bolo pre nich zakryté (v súlade s tým, aby jedinec nechorľavel a nestal sa obeťou nešťastných prípadov, je nutné si vydeliť hoci len hodinu denne na dialóg so samým sebou a skrytú komunikáciu s Bohom). Pri tomto geneticky a celoprírodne podmienené procesy transformácie informácií, plynúce v podvedomých úrovniach psychiky, vedú k odstráneniu jej defektov. A ak sa vedomie neprotiví prebiehajúcemu, tak vyzdravenie prebieha nielen telesne. Ak vzdoruje, tak sa choroba môže stať smrteľnou.
Takže vietor Všedržiteľnosti v skutočnosti nesie k blahu toho, kto sa mu neprotiví. A o to rýchlejšie toho, kto ho zachytáva do svojich plachiet.
12. Lepšia moc nad samým sebou, než tisícročná moc nad druhými ľuďmi a vecami[299]
Nо v ľubovoľnom prípade, procesu likvidácie antagonizmov medzi vedomými a podvedomými úrovňami psychiky a privedenia emocionálneho a zmyslového usporiadania duše do súladu so Zámerom môže pomôcť určitá disciplína narábania s informáciou na vedomej úrovni, neprotirečiaca funkčným možnostiam vedomia prevažnej väčšiny ľudí, ktorí ešte nedokázali rozšíriť svoje vedomie natoľko, že už vedia, čo a ako majú potom robiť.