0,Х1 Х2 Х3 …Хм + Rn = 1,0 presne;
„Rn“ vystupuje vo vzťahu k subjektu, chápajúcemu úplne presnú hodnotu 0,Х1Х2Х3 …Хм х 10k s nejakou pre neho neurčitou chybou (odchýlkou) „Rr“, ako súčasť celkovej reálnej neurčitosti, rovnej „Rn + Rr“. Neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedá v procesoch riadenia chyba vo všeobecnosti udržateľného riadenia a ju sprievádzajúca škoda alebo„zázrak“ ako nečakane vysoká kvalita riadenia. Alebo krach riadenia. V závislosti od toho, čo konkrétne vypadlo z analýzy a chápania subjektu-riadiča (strojcu-manažéra) a ako sa k tomu on stavia. Pri objektívne zlých variantách, vypadnuvších z vnímania riadiaceho subjektu, môže neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedať katastrofické riešenie neurčitostí. Vtedy ide o úplne maximálny krach riadenia, podľa subjektom vybranej koncepcie („efekt opičej labky“ rovný „opičej“ hlave na pleciach človeka).
V podstate všetky pravdepodobnostno-štatistické hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti, každej z variánt v rámci cieľov riadenia, mlčky (medzi riadkami) predpokladajú možnosť uskutočnenia riadenia pri dostatočne nízkych hodnotách „Rn + Rr“. Tomu zodpovedajú dostatočne vysoké hodnoty pravdepodobnosti „samouskutočnenia“ vybraného variantu a dostatočne vysoké hodnoty kvality riadenia pri „samouskutočnení“, z ktorého je vylúčený osobnostný aspekt. Alebo sa riadenie mlčky predpokladá ako „automatické“ v tom zmysle, že je akoby nevšímavé (odolné, indiferentné) k zmene povelov manažérov podľa Plnej funkcie.
Mnohé z toho, čo prebieha pod prahom ľudského zmyslového vnímania (alebo všeobecne mimo neho), a taktiež v rámci odchýlky, vlastnej každej z formálno-matematických metód modelovania, môže mať dôsledky. Dôsledky, prevracajúce všetky predchádzajúce predstavy o absolútnej nevyhnutnosti i absolútnej nemožnosti, alebo jednoznačne odkrytej (či zakrytej) možnosti uskutočnenia toho, či onoho stanoveného variantu. Ak sa dá do vzťahu s matematickou teóriou pravdepodobností, tak Boží Úmysel – adresný a celostne účelný – je najviac viditeľný v „chvostoch“ matematických zákonov rozdelenia hustoty pravdepodobností. Tam sú jeho hodnoty zanedbateľne malé z pohľadu mnohých praktických dodatkov (aplikácií) i subjektívnych prianí. No zásah Zhora nie je bez príčiny a nie bezcieľny: je konceptuálne určitý, presný. V náväznosti na to je potrebné ešte raz pripomenúť slová A. S. Puškina:
«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti»
Ak vyjdeme nad rámec dostatočne všeobecnej teórie riadenia a dáme ju do vzťahus relígiou, ako skrytým vedomým dialógom osoby a Boha, tak pravdepodobnostné modely matematickej „teórie pravdepodobností“ (teórie mier neurčitostí) nezapočítavajú osobnostný faktor - mieru duchovnosti človeka, plne známu jedine Bohu.
Ale osobnostný faktor dominuje vo všetkých procesoch riadenia, chápaných ako celostná reakcia človeka (spoločenstiev) na nastávajúce udalosti. Včítane reakcie na prognózy a proroctvá vo vzťahu k rozvoju udalostí v Objektívnej realite v budúcnosti.
Preto vo vzťahu ku každej variante budúcnosti, majúcej príslušný obraz, môže človek vyhodnotiť nielen jej pravdepodobnosť (za už skôr uvedených dvoch podmienok - klauzúl o zmysle pravdepodobnosti), no i pravdepodobnostnú predurčenosť. Tá je chápaná ako hodnota (stupeň) miery možného, rovná pravdepodobnosti “samovoľnej“ realizácie (na osnove predchádzajúceho samoriadenia a bez vonkajšieho vplyvu), vynásobená mierou potenciálu osobnosti riadiaceho subjektu. Hoci posledná veličina je presne známa jedine Bohu, nie menej aj celospoločenská prax preukazuje, že existujú ľudia, pod ktorých riadením zhynie každá snaha, a sú ľudia, pod ktorých riadením sa aj nemožné úspešne dokoná: „Kádre riešia všetko“ – výrok J. V. Stalina.
A tá istá spoločenská prax zároveň ukazuje, že sú ľudia, ktorí na základe im vlastného zmyslu pre Mieru vedia rozlíšiť (rozpoznať) riadičov - tvorcov skazy od riadičov- strojcov života. Tvorcovia skazy dávajú prednosť tomuto druhu vyhodnotenia (skazonosného) na základe (báze) formálno-algoritmickej analýzy anketných - dotazníkových faktov, čo sa v spoločnosti javí byť analógom (ekvivalentom) štatistických modelov matematickej teórie pravdepodobností. Avšak v populácii dvom podmienkam - klauzulám o zmysle pravdepodobností zodpovedá klauzula o zmysle dotazníkových faktov z pohľadu tvorcov skazy:
Človek, ktorého dotazníkové fakty skúma a posudzuje riadič skazy, je z jeho pohľadu neschopný pochopiť minulosť a zmeniť na základe prehodnotenia svoje zámery do budúcnosti i spôsoby ich uskutočnenia.
To jest, človeku je dopredu zamietnutá schopnosť k vlastnej zmene, tvorivému rozvoju vlastnej osobnosti. Správajú sa k nemu ako k robotovi – nositeľovi obmedzeného počtu programov určitého funkčného nastavenia, v zhode s úlohami a ich hodnotením riadičmi skazy.
Anketová – dotazníková minulosť, koniec-koncov, je v mnohom základom budúcnosti, ale predsa človek v princípe nie je obmedzený automat. A prognózam na základe dotazníkovej minulosti vo vzťahu k človeku je vlastná nejaká nepredpovedateľnosť budúcnosti. A rozumné spoločnosti venujú pozornosť človeku – jeho potenciálu rozvoja – pri riadení svojej personálnej politiky podľa plnej funkcie riadenia pri tom štádiu vývoja osobnosti, kedy je dotazník v podstate bezobsažný.
V knihe britského etnografa 19. storočia E. B. Taylora „Prvotnopospolná kultúra“ (rok vydania 1896) sa uvádza, že už prvotnopospolné spoločenstvá mali vytvorené procedúry (rituálne upravené psychologické praktiky), používaním ktorých, z detí vo veku 7 – 14 rokov dopredu vyberali tie, ktorých osobnostný potenciál rozvoja im umožní stať sa neskôr vysokokvalifikovanými riadičmi (náčelníkmi - vojenskými a hospodárskymi vodcami, šamanmi). T.j., premieňať skoro nulové pravdepodobností želaných udalostí na blízke k jednotke (100%) hodnoty kvality riadenia pri ich uskutočňovaní.
V podstate “divochov“ nezaujímali vysoké pravdepodobnosti bezproblémovej (vo vzťahu k spokojnosti vyššie postavených náčelníkov) služby v budúcnosti, získavané v súčastnosti na základe dotazníkových údajov „kádrovákmi - personalistami“. Ich zaujímali vysoké pravdepodobnostné predurčenosti schopností človeka rozpoznávať a riešiť predtým nepredvídané problémy — ako prejavy osobnostnej jedinečnosti na základe rozvoja vnímania miery a mravnosti v detstve.
Tieto procedúry boli zlikvidované a prekrútené „elitarizovanými sa“ klanmi prakticky všade na Zemi pri prechode od prvotnopospolného spôsobu života k davo-„elitárnemu“ spoločenskému zriadeniu. Dôvodom bolo to, že v podmienkach klanovo-„elitárneho“ útlaku spoločnosti je pre „elitu“ dôležitejšie KTO riadi, a nie AKO. Lebo ona, disponujúc prakticky neohraničenou vnútrospoločenskou mocou, v sfére spotreby vyrobených a dostupných produktov (a služieb) svojvoľne berie pre seba všetko, čo sa jej zachce, neplatiac ostatným, obmedzujúc ich v právach uspokojiť dokonca vlastné životné potreby. Pre spoločnosť nerozdelenú klanovým parazitizmom „elity“ („lepších“ ľudí) je dôležité AKO riadia, a preto ona medzi deťmi hľadá toho, KTO časom bude schopný riadiť spoločensky prijateľnou formou. „Elita“ tiež hľadá medzi deťmi špecificky nadané, no s cieľom ich zotročiť alebo odstrániť. Jeden z mnohých príkladov takéhoto druhu ostal zafixovaný v Novom zákone, keď Herodes s cieľom odstrániť Krista osobne vydal rozkaz zahubiť množstvo malých chlapcov.
Keďže základom každého riadenia je dostatočná predpovedateľnosť správania sa systému pod vplyvom:
· faktorov vonkajšieho prostredia na neho (pôsobiacich);
· vnútorných zmien v ňom samotnom;
· riadenia,ako takého,
- tak spoločnosť dôsledkom toho nejako reaguje na informáciu prognostického charakteru. Preto samotný fakt akejkoľvek prognózy – a o to viac rozširovanie prognostickej informácie v spoločnosti - mení jemu predchádzajúce miery neurčitostí v chode udalostí. To jest pravdepodobnosti a pravdepodobnostné predurčenosti v hraniciach pripúšťaných ich Vyšším predurčením. Úmerne tomu samotné zverejnenie prognózy môže byť riadiacou činnosťou. A môže byť akciou, ničiacou určený proces riadenia, patriacou k nejakému inému procesu riadenia.