Rusko v dohliadnuteľnej minulosti a Ruské impérium posledných troch storočí obzvlášť, vyvoláva osobitne deprimujúci dojem vo vzťahu jeho obyvateľstva a riadiacej „elity“ k prognózam-varovaniam.
Z Koránu, z jeho celistvosti, je možné získať pochopenie vzťahu prognóz, predurčenia Zhora, cieľavedomej a cieľaNEvedomej reakcie na význam diania v živote. Aj keď bol preložený do ruštiny G. S. Sablukovom a masovo vydaný v 19. stor., tak jednako pre riadiacu „pravovernú inteligenciu“, honosiacu sa najmä svojou duchovnosťou (a rozhľadenosťou), sa nestal návodom. No varovná milosť Všemohúceho bola tak veliká, že v roku 1907 vznikla opera N. A. Rímskeho-Korsakova „Legenda o neviditeľnom meste Kitež a panne Fevrónii“. V súvislosti s touto operou upriamime pozornosť na dve významné okolnosti:
1. Fevrónia je zobrazená ako človek, prebývajúci nad obradnosťou (ceremonialitou) oficiálneho náboženstva. Je nositeľkou bezprostrednej živej relígie (obojstranne nasmerovaného životne chápavého zväzku človeka a Boha) v nevyhnutnej jednote emocionálneho a zmyslového nastavenia jej duše. Ona — to je jediný Človek v celej opere s touto kvalitou, ktorá sa prejavuje v tom, že jej činy sú za všetkých okolností bezchybné. T.j., neprehlbuje problémy, ale ich rieši;
2.táto opera — to je jedinečný umelecký výtvor, v ktorom je bez akejkoľvek abstraktnej teórie riadenia a náučnej terminológie jednoducho ukázané, ako treba reagovať na negatívnu prognózu (predpoveď): ako odpoveď na tri po sebe idúce pokánia (sebareflexie) - sa trikrát zmení Zhora predurčená budúcnosť pre tých, ktorí sa kajali (t.j. v úprimnom doznaní svojej nespravodlivosti zmenili svoju mravnosť, ktorá určuje celú algoritmiku psychiky, spoločnú jak pre úroveň vedomia, tak aj pre jej podvedomé úrovne). To, čo sa v náboženstvách nazýva pokáním, je vo svojej podstate prehodnotenie minulosti a zámerov do budúcnosti, prejavené v zmene skutočnej mravnosti človeka. Je to likvidácia jej vadnosti (neúplnosti) a likvidácia dvojitých a nejasných mravnostných štandardov. Týka sa to jak osôb, tak aj z nich zloženej spoločnosti.
Boh je milosrdný. Znamenia, negatívne prognózy, proroctvá o pohromách sú v podstate varovania(upozornenia), a nie nezmyselné zlé strašenia. Sú dávané zavčasu vopred, aby ľudia stihli prehodnotiť svoj minulý a terajší život, zmeniť svoju morálku a charakter svojho správania sa. A už tým samotným dať ľuďom možnosť zmeniť pravdepodobnostne predurčené blížiace sa dôsledky ich činov. Jedným z významov pojmu „pravdepodobnostne predurčené“, je „podmienené vierou“, relígiou. Avšak ruská vládnuca trieda - „elita“ sa vtedy ukázala byť namyslene hlúpa a posúdila operu ako „chabú“, „obsahovo prehnane serióznu“, „chladno-rozumovú“, či „sladko-mystickú“, „nedostatočne prísnu voči zradcovi Griškovi- Zmätkárovi“[36] a za takýto zmätok hlúpostí v ich hlavách dostatočne tvrdo zaplatila po r. 1917. V r. 1994 predstavenie „Legendy o neviditeľnom meste Kitež a panneFevrónii“ bolo obnovené takisto v krízových podmienkach života spoločnosti...
Vymyslené lži o minulosti, t.j. zarátanie k zločincom tých, ktorí tvorili objektívne dobro (t.j. konali v koryte Prozreteľnosti - Božieho Zámeru) a prezentácia objektívne amorálnych zlodejov ako dobrodincov, sú svojím vplyvom na nastávajúce opakom pokánia.
Okrem toho, je známe príslovie „privolať nešťastie“. Podstata javu je v tom, že vnesenie do prítomnosti informácie o tých či oných možných variantách budúcnosti mení pravdepodobnostné predurčenosti rozličných variánt. Toto – pri katastrofickom charaktere vnášanej informácie a určitom nastavenípsychiky ľudí — sa môže stať programovaním katastrofického charakteru chodu udalostí, t.j. programovaním katastrofickej budúcnosti.
Od negatívnej prognózy sa „privolávanie nešťastia“ odlišuje v tom, že prognóza-výstraha pravdepodobnostne predurčene zmenšuje pravdepodobnosti „samouskutočnenia“ nešťastí. Odkrýva možnosti včasnej (užitočnej) cieľavedomej riadiacej reakcie na prognózu-výstrahu. A „privolávanie nešťastia“ naopak - zväčšuje pravdepodobnosť jej „samouskutočnenia“ a význam pravdepodobnostných predurčeností. Pripája in-formačne do celkového algoritmu riadenia rôznorodé izolované fragmenty v princípe možnej, no zároveň do privolania, dozretia (realizácie) neschopnej katastrofy. Dôsledkom jej formalizácie je pre priaznivý tok udalostí potrebné dodatočné ľudské úsilie a zásah Zhora, nasmerované na neutralizáciu a roztrieštenie nanovo poskladaného celkového algoritmu uskutočnenia celkovo iba možnej, no vôbec nie nevyhnutnej katastrofy.
A tak, nevediac primerane úmerne reagovať na negatívne prognózy a prázdne obavy(bez otvorených možností, vedúcich k nešťastiu), vyslovujúc nezodpovedne alebo sebavedomo-neomylne názory o biednych perspektívach kohokoľvek v budúcnosti, ľudia sami vytvoria jak sebe osobne, tak aj okoliu, nešťastia a ťažkosti, ktoré pravdepodobnostne predurčene nastáva prekonávať im samým a tým, v ktorých osud boli schopní neblahodárne sa vmiešať.
Preto davy hlupákov, nerozlišujúc varovania o biedach od programovania biednej budúcnosti, sa boja zlých predpovedí a stanúc sa neschopnými riadenia, nenávidia tých, koho slová o pohromách v budúcnosti sa napĺňajú. Hoci len proste im samým treba byť vnímavými a premýšľajúcimi, a nie sa zlostiť na vlastnú škodu.
ČLOVEK MUSÍ VEDIEŤ ROZLIŠOVAŤ, V AKÝCH PRÍPADOCH ON SÁM Z ODSTUPU, ALEBO VARUJÚC, POZORUJE NEGATÍVNU PROGNÓZU A V AKÝCH PRÍPADOCH AKTÍVNE, MOŽNO NEVEDOMKY PODVEDOME, PROGRAMUJE OBRAZOM POHROMY ĎALŠÍ CHOD UDALOSTÍ.
Spomeňte si na príbeh o lýdskom kráľovi Kroisovi (Krézovi). Keď sa obrátil na Delfskú veštiareň s otázkou, či má začať vojnu s Peržanmi, orákul mu odveticlass="underline" „Kroisos, prejdúc Halys[37],,veľkú ríšu zničí“. Kroisos utrpel porážku a jeho ríša bola obsadená Peržanmi. Na Kroisove obvinenie o klamstve, kňazi delfského orákulu prehlásili, že predpoveď orákula sa vyplnila do bodky, akurát orákulum neuviedlo, konkrétne ktoré kráľovstvobudezničené.
No tento príbeh má dve stránky. Z jednej strany subjektívna morálka Kroisa mu nadiktovala líniu konania, ktorého dôsledkom zanikla jeho ríša. Ak by mal Kroisos iné mravnostné štandardy, správal by sa inak. Z druhej strany, odhaliac objektívnu morálku Kroisa a očakávajúc matricu scenárov ďalšieho toku udalostí, orákul už programoval konanie Kroisa bezalternatívne na zničenie jeho ríše. Veď ním nebolo povedané: „Ak Kroisos Halys prejde, tak veľkú ríšu zničí“. Vo formulácii orákula niet slova „Ak“. A veľkým i malým „Kroisom“ tak ostáva buď zasiahnuť proti akejkoľvek kult(úr)e „orákulstva“[38] (aj vrátane súčasného „cigánskeho veštenia“ a „astrológii“), alebo bezalternatívne naplniť predprogramované.
V tomto je aj odpoveď na otázky o proroctvách orákulov Laiovi, jeho synovi Oidipovi, Akrisiovi: všetko sa nevyhnutne uskutočňuje tak, ako je predpovedané, lebo oni sa radšej snažia utiecť pred „osudom“, namiesto aby začali s ním bojovať. Namiesto aby prehodnotili a zmenili svoju (ne)mravnosť, a tým samotným — algoritmiku svojej psychiky, dôsledkom čoho by sa vymanili zpod vplyvu (moci) bývalého proroctva = programu akoby bezalternatívnej „predpovede“.
Cit pre mieru v skutočnosti dáva na úrovni vedomia algoritmicky neformalizované vnímanie množstva rozličných variantov budúcnosti a hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti každého z nich. No on je aj osnovou (základom) všetkých algoritmicky formalizovaných metód prognózy, vrátane odhadov a pravdepodobnostno-štatistických matematických modelov.
Tu napísané formulácie o pravdepodobnostných predurčenostiach a riadení vo vzťahu k životu spoločnosti, sa odzrkadlili v aforizme V. O. Kľučevského: „Zákonitosť dejinnej udalosti je obratne proporcionálna jej duchovnosti.“ V davovo-„elitárnych“ spoločenstvách je duchovnosť väčšiny rovná nemennej podmienenejnule. Preto je história davo-„elitarizmu“ protivná, ako obohraná platňa, na ktorej ihla gramafónu beží po jednej a tej istej preskakujúcej škrípajúcej drážke, dokola hrajúc nezmysel. História davo-„elitarizmu“ sa opakuje, ako 2 ´ 2 = 4 a význam rozdielov nie je väčší, ako v prípade, že 4,0 je na jednej kalkulačke 3,999999 a na druhej 3.999987.