Выбрать главу

2.    Každý z nich je možné riadiť zvonku, keďže môžu prijímať informáciu do pamäte (podľa bodu 1).

3.    Elementy môžu riadiť druhé elementy (podľa bodov 1 a 2), keďže môžu z vlastnej pamäte poskytovať informácie druhým elementom množiny.

Okružné rozširovanie (cirkulácia) informácie (t.j. jedna a  tá istá informácia prechádza cez množstvo elementov) podlieha niektorým štatistickým charakteristikám a  rôznym vyhodnocovaniam možného toku udalostí. Prináša sebou pravdepodobnostnú predurčenosť zmeny in-formačného stavu pamäti elementov množiny. Pravdepodobnostne predurčená zmena stavu pamäti elementov vedie k  zmene stavu štatistických charakteristík ich samoriadenia. Ak šírenie informácie v uvedenej množine a jeho dôsledky majú udržateľnú predpovedateľnosť v štatistickom zmysle (t.j., vytvára predpovedateľnú štatistiku javov.), tak je možné bezštruktúrne riadenie tejto množiny, a takisto i jej bezštruktúrne samoriadenie. V takejto množine elementov, disponujúcich rozličnými informačnými stavmi ich pamäte, podriadených štatistickým zákonitostiam, existuje pravdepodobnostná predurčenosť a pravdepodobnosť toho, že cirkulárne neadresné prenikanie v prostredí informačného modulu určeného zloženia povedie k tomu, že elementy množiny sa na základe samoriadenia poskladajú do jednej, alebo viacerých štruktúr. Tieto budú orientované na nejaký vektor cieľov, zodpovedajúci stanovenému informačnému modulu. Celý tento transformačný proces riadenia pritom prebehne v plne prijateľnom časovom intervale a jeho vektor chyby neprekročí hranice prípustnosti.

Inými slovami:

Pri bezštruktúrnom riadení množina viac-menej jeden druhému podobných samoriadiacich sa elementov, spôsobilých k spolupráci navzájom a s prostredím, pravdepodobnostne predurčene zrodí zo seba uzavreté systémy, zodpovedajúce zadanému vektoru cieľov a množine prípustných vektorov chyby.

Hlavné rozlíšenie bezštruktúrneho riadenia od štruktúrneho:

V bezštruktúrnom riadení sa štruktúra formuje nie direktívno-adresne do začiatku procesu riadenia, ale vzniká riadene (alebo samoriadene) v poradí realizácie pravdepodobnostne-štatistických predurčeností počas procesu riadenia na osnove prevažne neadresného cirkulačného rozširovania informácie v množine elementov, vytvárajúcich supersystém.

Preto množina elementov, v ktorej prebieha proces bezštruktúrneho riadenia, je sama zamknutým systémom[49] hierarchicky usporiadaných okruhov priamych a spätných väzieb, ktorého architektúra sa mení v priebehu procesu riadenia. Takisto táto množina elementov je prostredím, vytvárajúcim zo seba štruktúry v procese jej samoriadenia.

Bezštruktúrne riadenie vo svojej podstate je riadenie pomocou štatistických charakteristík množinových (masových) javov na osnove v množine elementov prevládajúcich pravdepodobnostných predurčeností rozloženia, rozšírenia a spracovania informácií a ich hodnotení na základe zmyslu pre mieru a štatistických modelov. Spoločné riadenie štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom preskúmame neskôr.

Výstižný príklad bezštruktúrneho riadenia je autobus bez sprievodcu s pokladničkami. Cieľ riadenia: výdaj lístkov, výber cestovného, ohlasovanie zastávok. To všetko sa položí na plecia pasažierov, lebo vo väčšine prípadov prenos (informovanie reproduktormi alebo monitormi) nefunguje, okrem toho vodič sa nemá odpútavať od riadenia autobusu: predávať lístky a ohlasovať zastávky je hlavne pri intenzívnejšej dopravnej situácii prekážkou v jeho práci. Koncepcia riadenia v sebe zahŕňa: príjem peňazí, ich rozmieňanie, vydávanie výdavku, výdaj lístkov, kontrolovať aby nebolo „čiernych pasažierov“ a informovanie pasažierov ohľadom výstupu. Ona – koncepcia riadenia – to sú povinnosti sprievodcu (alebo dnes automatického platobno-informačného systému*). To momentálne vykonáva celý súbor pasažierov autobusu na základe informácií ich pamäte. Tento príklad ukazuje, že jeden a  ten istý cieľ riadenia môže byť uskutočnený štruktúrnym (sprievodca, hoc aj jeden, je tiež štruktúra) aj bezštruktúrnym spôsobom. Tu je vidno aj subjektivizmus v hodnotení kvality riadenia, dosahovanej pri každom zo spôsobov: ak chcete, aby maximálne percento pasažierov cestovalo s lístkom a nikto zle nevystúpil, tak je sprievodca lepšou voľbou, ale ak vás zaujíma zisk z autodopravy, tak v prípade, že náklady ušetrené na plate sprievodcov kompenzujú straty vzniknuté nárastom počtu „čiernych pasažierov“ a  rozšírením personálu kontrolórov (revízorov), tak je lepšie jazdiť s pokladničkami bez sprievodcu na princípe samoobsluhy pasažierov.

Ak sa však pozriete na celý systém mestskej hromadnej dopravy z pohľadu hospodára- majiteľa[50] hospodárstva - superkoncernu, tak tlačiť a rozširovať lístky je škodlivým mrhaním nejakej časti spoločenského fondu pracovného času a prírodných zdrojov. Vytlačený a za chvíľu zahodený lístok neuspokojuje ničie osobné potreby, ani čo sa týka jedla, oblečenia, bývania a ani Poznania. Proste v ničom, čoho majú ľudia taký nedostatok, no zato pri ich výrobe a distribúcii sa zneužíva pracovný čas, les, energia, devastuje sa životné prostredie.

V živote spoločenstiev je bezštruktúrne riadenie skúmané predovšetkým vo vzťahu k procesom výmeny informácií medzi členmi spoločenstva a  rôznym druhom ich spájania, lebo štruktúry vznikajúce v procese bezštruktúrneho riadenia zďaleka nie vo všetkých prípadoch získavajú právnu formu - upravenosť. V niektorých prípadoch sa môžu štruktúry, vznikajúce v  procese bezštruktúrneho riadenia, stabilizovať a  stať sa nositeľmi štruktúrneho riadenia. A v iných prípadoch sa môžu štruktúry, vzniknuté pri bezštruktúrnom riadení, rozpadnúť, buď po dosiahnutí cieľov riadenia, alebo nevydržiac tlak prostredia, či dôsledkom nevhodnosti informačno-algoritmického zabezpečenia činnosti ich vytvorených elementov.

Riadenie na osnove virtuálnych štruktúr. To je takisto jeden z možných procesov v supersystémoch. Vesmír predstavuje objímajúci supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou, meniacou sa v každom momente času. A okrem toho aj definovanou rôznymi subjektmi, podľa rôznych súborov charakteristík. Takáto objektívna mnohorakosť a  subjektívna neurčitosť v otázke identifikácie každého zo supersytémov a jeho štruktúry je základom toho, aby sa všetky štruktúry takéhoto druhu nazývali „virtuálnymi“.

Vzájomná vloženosť supersystémov (ako u matriošky*) predpokladá existenciu elementov, patriacich zároveň do niekoľkých supersystémov. V danom prípade termín „súčasná (simultánna) príslušnosť“ znamená, že v pamäti elementu, zároveň patriaceho k rôznym supersystémom z množstva niekoľkých vzájomne vložených, sú prítomné fragmenty informačno-algoritmického vybavenia každého zo supersystémov tejto množiny. Aj keď v jeden a ten istý časový moment tento element vôbec nemusí byť zaneprázdnený odpracovávaním algoritmiky každého zo supersystémov, do ktorých patrí. T.j., virtuálnosť štruktúr predpokladá existenciu elementov, prejavujúcich v rôzne časové momenty aktivitu v algoritmike rôznych supersystémov pod vplyvom vnútorných procesov adresnej zmeny informácií v každom z nich. (Takýto typ adresného šírenia informácie neexistuje v bezštruktúrnom riadení, ktoré vzniká ako výsledok cirkulácie neadresného rozširovania informácie.)

Práve dôsledkom tohto javu sa rodia štruktúry, ktoré sa akoby z čista-jasna zjavia, konajú a miznú bez akýchkoľvek „viditeľných príčin“. Podobne tomu, ako sa objavujú a miznú bublinky na mlákach pri daždi. Samozrejme, ak by sme z pozorovania vylúčili tú okolnosť, že dážď vidíme i cítime.

Ukážeme si príklad riadenia na princípe virtuálnych štruktúr. Predpokladajme, že:

a)      „supersytém č. 1“ je podmnožinou elementov „supersystému č. 2“, t.j., každý element „supersytému č. 1“ je zároveň aj elementom „supersystému č. 2“, avšak nie každý element „supersystému č. 2“ je elementom „supersystému č. 1“;

b)      „supersystém č. 2“ nie je vidno z úrovne „supersystému č. 1“;

c)      do „supersystému č. 1“ preniká štruktúra, nesúca nejaký proces riadenia, organizovaná na úrovni „supersystému č. 2“.

Za stanovených podmienok, fungovanie tejto štruktúry bude vnímané na úrovni „supersystému č. 1“ ako ničím nepodmienené „náhodné zhody okolností“, vzájomne sa dopĺňajúceho charakteru v správaní sa elementov „supersystému č. 1“. A nie ako prejav činnosti štruktúry, prenikajúcej do „supersystému č. 1“ zo „supersystému č. 2“.