3. Úspešné splnenie akejkoľvek práce predpokladá práci adekvátne nastavenie - súlad zodpovedajúcich emócií človeka, uvedomujúceho si zmysel svojho života a konania. Žiaľ, väčšina populácie si zvykla žiť a pracovať pri tom nastavení, ktoré u nich vzniká „samo sebou“. Ale tento obraz života a konania je analogický situácii, v ktorej by klavírista skúšal zahrať hudobné dielo na rozladenom klavíri. Preto je dobré pred tým, než čokoľvek urobíme, naučiť sa zachytávať a udržiavať úprimnú radosť z uvedomenia si vlastnej mysle „Všetko, čo sa deje – deje sa najlepším možným spôsobom pri tej miere morálky a etiky, ktorá je vlastná dotyčným ľuďom; všetko plynie k lepšiemu.“
Alebo inými slovami:
„Všemocný sa nemýli a život človeka má tiecť v súlade s Ním, s Jeho úmyslami, v koryte Jeho Prozreteľnosti - Zámeru“ a uvedomenie si tohto faktu musí vyvolávať vnútorné zmierenie a želanie konať dobro svetu s otvorenou dušou.
V takomto nastrojení, udržiavajúc sa v ňom, aj treba vždy žiť a pracovať, vrátane osvojovania si DVTR.
Prakticky to znamená nasledovné:
1. Je potrebné DVTR - v jej úplnosti a ucelenosti - na začiatok „navoziť“ do psychiky na osnove prvotného intuitívneho žitého každodenného chápania ešte nezavedených jej charakteristických termínov.
2. Nasleduje prehodnotenie vzájomných vzťahov komponentov pojmového aparátu samotnej DVTR a jej vzťahov so skutočným životom v súlade s celým súborom v nej uvedených termínov.
3. A až potom je možné používať DVTR na vyriešenie ľubovoľných problémov a riešenie rôznych životných úloh.
Prerušenie procesu osvojenia DVTR na ktoromkoľvek z týchto krokov predstavuje fakticky vystúpenie z procesu osvojenia si DVTR pred jeho dokončením.
27. mája 2011
1. Dostatočne všeobecná teória riadenia: Načo to treba?
Každá vec je formou prejavu
nekonečnej mnohotvárnosti
Každý rozum – individuálny, alebo súborný – v hierarchii vzájomnej vloženosti štruktúr a procesov Vesmíru rieši predovšetkým:
- úlohy riadenia vo vzťahu k hierarchicky nižším systémom a
- úlohy samoriadenia v hraniciach možností, poskytnutých hierarchicky vyšším, vo vzťahu
k nemu objemnejším (ho objímajúcim, zahňajúcim) riadením.
Riadenie je vždy vyjadrením subjektivizmu, no je možné iba v relácii objektívne existujúcich procesov a objektívne uskutočniteľných projektov. Ak subjekt–manažér je v moci ilúzie existencie objektu (procesu), o ktorého riadenie sa snaží, alebo v moci ilúzie objektívnej uskutočniteľnosti projektu, tak jeho rozčarovanie bude plne reálne a možno – aj veľmi tvrdé.
Objektívnym princípom riadenia je subjektívna schopnosť manažéra predvídať správanie sa objektu riadenia pod vplyvom: 1. vonkajšieho prostredia, 2. vlastných zmien objektu a 3. riadenia samotného. Realizácia tejto schopnosti je kľúčom k vstupu do riadenia. Všetko ostatné — je len vyjadrením tejto schopnosti v tej, či inej konkrétnosti riadenia.
Riadenie je možné na základe praktických návykov, ktoré indivíduum – riadič (riaditeľ, manažér) viac, či menej cieľavedome využíva, rozvíja a hromadí ako svoje životné skúsenosti. Akákoľvek teória je jemu osobne na uskutočňovanie riadenia vo všeobecnosti nepotrebná, pokiaľ je dostatočne citlivý a vnímavý k tomu, čo a ako prebieha v sfére jeho riadiacej činnosti. Postúpenie riadiacich návykov druhým - tým, ktorí práve vstupujú do sféry riadiacej činnosti - je tiež možné bez akýchkoľvek teórií, pokiaľ oni (vstupujúci do sféry riadenia) v tomto poradí:
1. vnímajú to, čo sa deje v sfére ich činnosti,
2. vidia ako reaguje na to manažér - učiteľ a
3. sú schopní dobre si predstaviť seba na jeho mieste v rôznych riadiacich situáciách.
No proces odovzdávania riadiacich návykov v akomkoľvek odvetví spoločenskej činnosti je bez opory pojmovo-terminologického aparátu teórie riadenia v mnohom podobný výchove mačiatok mamou-mačkou. Kto vnikol do prebiehajúceho procesu riadenia a dokázal si vyobraziť seba v ňom a následne sa správať ako manažér v skutočných životných situáciách – je borec. A kto to nedokázal - ten si ešte veľakrát „rozbije tekvicu“. S posledným by sa dalo aj súhlasiť – koniec koncov – je to jeho „tekvica“ a rozbije ju sebe, ak by nebolo jedno „ale“: on ju rozbije nielen sebe, ale aj okoliu, nakoľko všetko dianie v spoločnosti, a o to viac spoločensko-riadiaca činnosť sa dotýka množstva ľudí a často nie jednej generácie. Preto pre spoločnosť, čo sa týka odovzdávania riadiacej kultúry z pokolenia na pokolenie, je najlepšie ju odovzdávať na základe teórie, a nie výlučne na základe princípov vzájomných vzťahov mamy-mačky s vyrastajúcimi mačiatkami. Inými slovami, teória a princípy vzájomných vzťahov mamy - mačky s vyrastajúcimi mačiatkami sa majú vzájomne dopĺňať, napomáhať jedno druhému v procese výuky.
Fakticky tomu tak aj je: všetky čiastkové odvetvia celej mozaiky praktickej vedy vyvinuli svoj pojmový a terminologický aparát, na základe ktorého sa odovzdávajú vedomosti z pokolenia na pokolenie.
V skutočnosti, vo všetkých jednotlivých odvetviach praktickej vedy sa jedná o riadenie tých, či iných procesov, vzťahujúcich sa k ich „predmetnej oblasti“, aj keď sa riadenie týchto procesov nenazýva priamo riadením. Napríklad: medicína lieči a kaličí, a neriadi zdravie a choroby; chémia „chemizuje“, a neriadi syntézu a rozpad chemických zlúčenín; architektúra a stavebníctvo niečo budujú, a neriadia projektovanie a výstavbu objektov atď.
V každom odvetví ľudskej činnosti tak existuje jemu vlastný pojmový a terminologický aparát, kde občas jedno a to isté slovo znamená v jednom odbore jedno a v druhom - niečo úplne iné. Takto napríklad v doprave slovo „tender“ – v súčasnosti anachronizmus, znamená príves parnej lokomotívy s vodou a palivom a v anglickej ekonomickej terminológii „tender“- je objednávka, resp. výberové konanie.
Výsledkom je, že keď sa špecialisti z rôznych odvetví stretnú, aby odhalili a riešili nejaký pre nich spoločný problém, tak predtým, než ho začnú vôbec riešiť, strávia hromadu času na vypracovaní nejakého pre nich spoločného profesionálneho slangu (podmnožiny jazyka, používanej v nejakej špecifickej oblasti činnosti). Ním bude spoločná skupina následne opisovať odhalenie a riešenie problémov tohto typu. Ak zakladatelia pracovnej skupiny dosiahnu úspech a všeobecné uznanie.
Avšak nie vždy sú špecialisti z rôznych odborov schopní nájsť, alebo vypracovať takýto spoločný jazyk. Vtedy nevedia odhaliť problém, kvôli ktorému sa stretli, nemôžu ho previesť do kategórie úloh a vyriešiť ho. V tomto prípade opakujú osud staviteľov Babylonskej veže opísaný v Biblii (Genezis 11:1 - 9).
To sa týka všetkých problémov a úloh -.od drobných prác bežného života v domácnosti až po celospoločensky prospešné fungovanie štátu. Ba čo viac: predstavitelia vedy a náboženstva (ako odvetví kultúry civilizácie) rovnako vyhlasujúc, že oni pracujú pre blaho ľudstva, sú neprestajne vo vzájomných konfliktoch počas celých známych dejín ľudstva. Pritom vo vede proces špecializácie zašiel tak ďaleko, že nielen predstavitelia rôznych odvetví vedy sa nemôžu navzájom pochopiť, ale dokonca aj predstavitelia rôznych úsekov toho istého vedného odboru strácajú schopnosť vzájomného pochopenia. To sa týka aj všetkých historicky vzniknutých vieroúk. Nielenže nemôžu dôjsť k jednotnému pochopeniu bohosloveckých a sociologických objektívnych právd, ale každé z nich zrodilo v minulosti množstvo siekt a pokračuje vo vytváraní ďalších. Toto – jediné, čo má veda a náboženstvo v dnešnej civilizácii spoločné - neprestajne sťažuje celkovú situáciu jak vo vnútri spoločnosti, tak aj v jej vzájomnom vzťahu s Prírodou.