V in-formačnom vzťahu dostatočne veľká rozvíjajúca sa a (/alebo) svoju hierarchickosť rozšírujúca štruktúra predstavuje spojenie (súčet) minimálne nasledujúcich funkčne odlišných útvarov (pričom možno aj NIE lokalizovaných v nej v podobe čiastkových vložených štruktúr):
1) Determinovaná[89] dlhodobá pamäť (IT-HDD HarD Drive), natvrdo jednoznačne pracujúca podľa princípu: „aká otázka - taká odpoveď“. Vzdialenie sa od tohto princípu (chyba, porucha) vedie pravdepodobne k poškodeniu štruktúry s rôznym stupňom závažnosti(v závislosti od situácie). Výber in-formačných modulov z nej prebieha na základe rezonančných, autooscilačných[90] a iných javov, ktoré vyjadrujú dostatočne dobrú zhodu in-formačných charakteristík
a) vonkajšieho pôsobenia - tlaku prostredia a
b) vnútorného stavu štruktúry v jej in-formačne nasýtených(saturovaných) úrovniach
pri prechode in-formačného toku tlaku prostredia touto štruktúrou.
Pr.: Takto sa rozozvučia struny hudobných nástrojov ako reakcia na zvuky príslušnej frekvencie[91]. Aktivujú sa rozbušky bezkontaktných morských a pozemných mín, samonavádzacie hlavice riadia činnosť zbrane, keď sa v zóne ich dosahu objaví im in-formačne (teplo, veľkosť, zloženie-kov,..) zodpovedajúci objekt;
2) Pravdepodobnostná operatívna, operačná pamäť (IT-RAM Random access memory), hromadiaca štatistiku odoziev (reakcií) štruktúry a kombinácií možných odoziev na tlak prostredia. Pravdepodobnosť získania nevyhnutnej in-formácie pre správnu odozvu je podriadená
A) frekvencii obracania sa k tejto informácii pod tlakom prostredia a
B) rýchlosti mechanizmu náhodného triedenia informačných modulov.
Je to čiastočne analogické písaniu na piesku v zóne morského príboja. T.j., informácia je uložená len tak dlho, ako stíhate po celý čas obnovovať morom zmývané fragmenty
záznamov.
Rezonančné a autooscilačné javy v pravdepodobnostnej pamäti taktiež hrajú svoju
úlohu. No na rozdiel od predchádzajúceho druhu pamäte, vznik rezonancií,
autooscilácií atď. vedie aj k zmene v organizácii informačne nenasýtených úrovní
štruktúry. Reakcia „otázka - odpoveď“ je tu nejednoznačná z dôvodu informačnej
nenasýtenosti štruktúry;
3) Mechanizmus „náhodného“ triedenia, fragmentácie a spájania informačných modulov, uložených v oboch druhoch pamäte. Vo vzťahu k izolovanej deterministickej pamäti tento mechanizmus vytvára chyby jej fungovania v tom zmysle, že vytvára nejednoznačnosť odoziev. Vo vzťahu k pravdepodobnostnej pamäti je tento mechanizmus normálnym procesom jej fungovania. Podľa nášho názoru, rolu tohto mechanizmu hrá celý súbor kmitavých procesov v danej štruktúre s ich „náhodnými“ (t.j. štatisticky usporiadanými)
a) fázovými posunmi jedného procesu voči druhému a
b) amplitúdovo-frekvenčnými charakteristikami[92].
Ak vzniká (nastáva) nejaký súlad fáz procesov – súčasnosť, súfazovosť(koherencia), tak prebieha odber(snímanie) nevyhnutnej informácie. Ak sa odber v danom momente nevykoná, tak informácia zostáva nedostupná, aj keď je v samotnej štruktúre prítomná.
V informačne nenasýtených úrovniach štruktúry, je vznik koherencie nejakých procesov s inými vonkajšími alebo vnútornými procesmi(vo vzťahu k skúmanej úrovni štruktúry), zmenou kvalitatívneho stavu danej úrovne štruktúry na nejaký čas. V priebehu tohto času (obdobia, periódy) sa na danej úrovni štruktúry môžu vytvoriť nové útvary, alebo vzniknúť nové procesy.
Dôsledkom tohto faktoru môže byť taká situácia, že po zániku koherencie sa štruktúra už nemôže vrátiť do stavu pred koherenciou. Takým spôsobom sa realizuje krôčik v jej vývoji.
KOHERENCIA, ako faktorv-časného (po-hotového, rovnakého načasovania) pre-dania informácie a/alebo energie, sa prejavuje na rozvoji a ďalšom priebehu procesov. Takto sa svetelné vyžarovanie žiarovky bežnej lampy odlišuje od koherentného vyžarovania lasera. Oba zdroje svetla tak vykazujú kvalitatívne odlišný vplyv na objekty, s ktorými interagujú, a to aj napriek rovnakej energetickej sile toku ich žiarenia[93].
SúČasnosť (v-časnosť, rovnaké načasovanie = koherenciu) vo vzťahu k procesom v nejakej štruktúre možno chápať dvojako:
a) v zmysle úzkeho časového intervalu, v priebehu ktorého sa prejavujú nejaké javy v ich súhrne, súčte;
b) pre štruktúry disponujúce pamäťou, možno v-časnosť (koherenciu) chápať v zmysle, že až keď im bude táto in-formácia vo vývoji potrebná, vyvolajú ju z pamäte touto potrebou, ako koherentným spúšťačom (eng. „trigger“), resp. spúšťačom koherencie apod. Pritom nejaký čas sa fakt získania (dispozície) tejto informácie z uhla pohľadu vonkajšieho pozorovateľa môže NEprejavovať. Súfáznosť (koherencia) je v zmysle známom z fyziky, jedným z prejavov súčasnosti (v-časnosti, rovnakého načasovania) v procese priebehu skupiny nejakých procesov.
4) Tzv. „Prirodzený[94] faktor“, prednaznačujúci „náhodne“ vytvorenú odozvu, majúcu informačné nasýtenie dostatočné na zachovanie dosiahnutej úrovne organizácie štruktúry, alebo jej zvýšenie. Sú to svojho druhu „váhy“[95], na ktorých sa vyvolaná odozva porovnáva s nejakým zvoleným etalónom[96], vznikajúcim v priebehu tých istých procesov, ktoré vyvolávajú aj samotnú odozvu.
Vo všeobecnosti zabezpečuje determinovaná[97] pamäť určitú úroveň stability štruktúry na dosiahnutom stupni jej vývoja. Pravdepodobnostný mechanizmus pamäte a náhodného triedenia vnútornej a vonkajšej in-formácie v spojení s prirodzenými „váhami“ (Mierou) zabezpečujú pravdepodobnostne predurčený charakter priebežného
A) krátkodobého zvýšenia komplexnosti[98] a in-formačného nasýtenia štruktúry, alebo aj
B) jej poškodenie, až do jej zničenia.
Všetky 4 vyššie uvedené faktory spolu zabezpečujú dohromady pravdepodobnostne predurčený stabilný (udržateľný) charakter dlhodobého procesu zvyšovania komplexnosti štruktúry a/alebo ňou neseného informačného modulu v procese ich vývoja.
Je možné, že na nejakej etape (na istej úrovni) evolúcie, sa po prekonaní určitej hranice (z hľadiska množstva spracovaných in-formácií), takýto prejav činnosti všetkých menovaných ,samo o sebe bezintelektuálnych komponentov, začne ľuďmi nazývaťintelektom. Tento súhrn procesov a faktorov sa nachádza v najrozličnejších frekvenčných diapazónoch (rozptyloch), na rôznych nosičoch informácie a na rôznych úrovniach hierarchie v rámci celkovej organizácie UniVersa.
Pri takomto chápaní Stvorenia sveta, disponuje tak ono celkovo, ako aj jeho fragmenty, intelektom a aspektom osobnosti. Intelekty sa navzájom odlišujú podľa miery osvojenia si čiastkových fragmentov celovesmírnej Miery. Intelekt je proces rozširovania čiastkovej miery. Je to proces zahňajúci v sebe samom hierarchiu do neho vložených procesov zobrazenia. Vzájomné porozumenie (pochopenie) medzi intelektmi je tým pravdepodobnejšie(reálnejšie), čím viac zhody je medzi nimi. Pre začiatok pochopenia je nevyhnutný aspoň dotyk ich čiastkových mier alebo sprostredkovateľ (proxi) v in-formačnej výmene (interface – rozhranie), čo je tiež nejaká miera. Pritom je Vševesmírna Miera spostredkovateľom univerzálnym.
Pomenujme si niektoré potrebné zhody[99], nevyhnutné pre vzájomné pochopenie sa dvoch intelektov:
1. spoločný materiálny nosič, ktorým (cez ktorý) prebieha proces in-formačnej výmeny medzi intelektmi;
2. zhodný frekvenčný rozsah procesov, charakteristických pre podstatu bytia (existencie) štruktúr nosičov týchto intelektov;
3. zhodné frekvenčné rozsahy frekvencii taktovacích (rozdeľujúcich kódové skupiny jednu od druhej) a nosných, pomocou ktorých prebieha samotná in-formačná výmena;