Manéver prechodu z jedného rovnovážneho stavu do druhého, zodpovedajúci požiadavke plynulosti, ak to umožňuje čas, sa rozkladá na tri periódy:
1. výstup z rovnovážneho režimu,
2. ustálený manéver (sám o sebe rovnovážny režim, ale s iným vektorom cieľov),
3. vstup do nového rovnovážneho režimu.
13. Procesy v supersystémoch: možnosti ich priebehu
13.1. Pochopenie supersystémov
Teraz, po dostatočne podrobnom oboznámení sa s pojmovým a terminologickým aparátom teórie riadenia, prejdeme k podrobnejšiemu preskúmaniu procesov riadenia a samoriadenia v supersystémoch a ich hierarchiách.
Pod supersystémom chápeme množstvo elementov, aspoň čiastočne jeden druhému v nejakom zmysle funkčne analogické. „Analógia“ a „podobnosť“ v kontexte tejto práce nie sú synonymami. Analógia predpokladá možnosť priamej zámeny jedného druhým. Podobnosť (plná, alebo čiastočná) predpokladá iba identičnosť procesov, plynúcich v rôznych objektoch, pri ich abstraktnom opise v pre nich spoločnom systéme parametrov, zbavených ich reálnej rozmernosti.
Analógia predpokladá určenie nejakého súboru kvalít, ktorými disponujú objekty, analogické práve v zmysle vybraného súboru kvalít. Objekty, disponujúce užším alebo širším súborom kvalít, než určený súbor, prináležia k druhej triede objektov. Aj keď sú jednako len čiastkovými, alebo širšími (objemnejšími) analógiami objektov skúmanej triedy, rozpoznávaných podľa plne definovaného konečného súboru kvalitatívnych znakov. Vďaka čiastkovým a objemnejším analógiám všetky triedy objektov, rozpoznateľné podľa ľubovoľného súboru kvalitatívnych znakov, vzájomne prenikajú jeden do druhého a zlievajú sa do pojmu „Stavba Sveta“ - Universum.
Takýmto spôsobom je supersystém množinou elementov, hoc len čiastočne funkčne analogických jeden druhému v nejakom zmysle, a preto aspoň čiastočne vzájomne zameniteľných. Okrem toho, všetky jeho elementy sú samoriadené (alebo riadené zvonku) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na základe informácie, chránenej v ich pamäti. Každý samoriadený element možno riadiť zvonku, pretože všetky môžu prijímať informáciu do pamäte. Každý z nich môže odovzdávať in-formáciu z pamäte iným elementom svojej množiny a okolitému prostrediu, a preto je schopný riadiť a (alebo) prostredníctvom neho je možné riadenie druhých elementov a okolitého prostredia. Všetky procesy zobrazenia informácie, jak vo vnútri elementov, tak aj medzi nimi v rámci supersystému a v prostredí, ho obklopujúcom, sú podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam, prejavujúcim sa v príslušnej štatistike.
V najprimitívnejšom prípade je supersystémom pružná (flexibilná) automatická výroba spolu s personálom. Stavba sveta - Universum ako celok, je tiež supersystémom. Vďaka objemnejším i čiastkovým analógiám vystupuje Stavba sveta - Universum ako objemnejší (obsažnejší) supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou, meniacou sa v každom momente času a okrem toho, aj určenou rôznymi subjektami podľa rôznych súborov príznakov (t.j. s virtuálnou štruktúrou). Vzájomná vloženosť supersystémov predpokladá existenciu elementov, patriacich súčasne k rôznym supersystémom, a ako dôsledok predpokladá existenciu štruktúr, náhle sa objavujúcich a zasa miznúcich. Tak, ako bubliny na mlákach pri ďaždi...
V závislosti od organizácie môže byť intelekt[113]:
- vonkajším vo vzťahu k supersystému;
- môže ho mať supersystém, zložený z bezintelektuálnych elementov, ako celok alebo podmnožina elementov v ňom;
- môžu ho mať jednotlivé elementy samotného supersystému, pričom nie všetky nevyhnutne;
- jeden (alebo viaceré) elementy supersystému môžu mať vo vnútri svojej vlastnej štruktúry elementy, tiež disponujúce intelektom.
Ale, ak by sme skúmali plnú funkciu riadenia, vedúcu k objaveniu sa supersystému, intelekt je vždy prítomný, buď v samotnom supersystéme, alebo vo vzťahu k nemu v objemnejšom, hierarchicky vyššom riadení.
Preto tam, kde to nie je podstatné, budeme otázku lokalizácie intelektu mlčky obchádzať. Súborným intelektom budeme nazývať intelekt, uskutočňujúci samoriadenie supersystému ako jednotného celku v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, nezávisle od jeho lokalizácie vo vzťahu k supersystému. Môže to byť vo vzťahu k bezintelektuálnemu supersystému vonkajší intelekt (ako v prípade materiálnej bázy pružnej automatizovanej výroby), môže to byť intelekt prítomný v supersystéme, a takisto aj intelekt, zrodený nejakým spôsobom samotným supersystémom.
Supersystémy môžu byť nehybné, t.j. stabilne existujúce v nejakom rovnovážnom režime, pokiaľ existujú elementy, ktoré ich tvoria, i supersystémy, miznúce so zmiznutím elementov.
Môžu byť supersystémy s obnovujúcou sa elementárnou bázou, ale stabilne existujúce počas života niekoľkých pokolení ich elementov v nejakom rovnovážnom režime.
Môžu byť aj supersystémy evolučne sa rozvíjajúce, ktoré od momentu svojho vzniku samotné a aj ich elementy disponujú:
- po prvé, nejakou rezervou udržateľnosti vo vzťahu k vplyvu okolitého prostredia;
- a po druhé, nejakým potenciálom rozvoja svojich kvalít vďaka zmene organizácie jak vo vnútri supersystému, tak aj vo vnútri jeho elementov.
Po zavŕšení takéhoto procesu osvojenia si potenciálu rozvoja u supersystému a jeho elementov sa mení charakter interakcie supersystému s jeho okolím i vnútorná organizácia procesov v supersystéme. To je sprevádzané nárastom rezervy udržateľnosti supersystému vo vzťahu k tlaku prostredia a (alebo) rastom produktivity (výkonnosti, sily vplyvu) supersystému vo vzťahu k prostrediu.
Proces osvojenia si potenciálu rozvoja môže zaberať niekoľko pokolení elementárnej bázy supersystému, a môže byť zavŕšený aj v priebehu existencie len jedného pokolenia. Po zavŕšení tohto procesu supersystém existuje nejaký čas v istom rovnovážnom režime vzťahov s prostredím, buď ako nehybný - strnulý, alebo ako supersystém s obnovovanou elementárnou bázou. Pritom sa môže stať základom pre supersystémy ďalšej generácie alebo hierarchicky vyššieho supersystému. Nás bude ďalej zaujímať proces osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému.
13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja
Preskúmame supersystém, vovedený do nejakého prostredia za nejakými cieľmi, bezprostredne po začatí procesov jeho adaptácie k prostrediu a osvojenia si potenciálu rozvoja. Prostredie v danom kontexte sú procesy, s ktorými má supersystém dočinenia: ktoré na neho vplývajú a na ktoré vplýva on sám. Objektívne procesy môžu byť pre riadiaci subjekt záujímavé, buď ako materiálne (čiastkové, energetické) procesy, alebo ako informačno-algoritmické, alebo obidva zároveň. To vedie k vzniku dvoch druhov vydeľovania a/alebo lokalizácii supersystému ako celku, jeho fragmentov a elementov v matrici predurčenia bytia (miery) Stavby sveta - Universa, ktorých charakteristiky sa môžu meniť s plynutím času.
Po prvé – priestorová lokalizácia. Pritom pojem „priestor“ možno definovať ako informačnú charakteristiku materiálnych objektov Vesmíru, odzrkadľujúcu v jedinečnej, subjektívnej čiastkovej miere ich vzájomnú vloženosť a usporiadanosť podľa hierarchických stupňov Vesmíru v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta. Príkladom takéhoto nejednoznačného subjektivizmu chápania lokalizácie sú modely slnečného systému - heliocentrický a geocentrický.
Po druhé - informačná lokalizácia. Pod týmto pojmom sa rozumie charakteristika informačných objektov[114], odzrkadľujúca v subjektívnej miere riadiča (strojcu, manažéra) ich vzájomnú vloženosť a hierarchičnosť, nehľadiac na materiálne nosiče, na ktorých je informácia zapísaná. Takisto v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta - Universa.
Uvedieme príklad zmeny informačnej lokalizácie. Jeden redaktor všetko vysvetlí v Predslove ku knihe a druhý v Doslove, hoci ich text sa môže odlišovať iba názvom „predslov“ alebo „doslov“. Iný tú istú informáciu rozptýli do množstva poznámok pod čiarou a vysvetliviek v samotnom texte knihy. Čitateľ, prijímajúc informáciu z knihy, vytvorí v svojej subjektívnej miere nový variant i priestorovej, i informačnej lokalizácie zápisov a zmení svoju subjektívnu mieru.