13.4. Súborný intelekt v supersystémoch
Ak elementy, tvoriace supersystém, samotné disponujú in-divi-duálnym intelektom, tak pri informačnej výmene medzi sebou pravdebodobnostne predurčene rodia súborný intelekt. Skoršie opisovaný model s ruletou a lotériovými bubnami, ktorý pri pohľade zvonku vyzerá byť intelektom, pripúšťa prítomnosť nejakej skupiny „žiakov“ a ich „kapitána“. Ten, berúc na seba úlohu (rolu) súborného intelektu, následne, ako si skupina vymieňa kartičky s odpoveďou, odpovedá na otázky „profesora“.
Ak sa v televíznom programe „Čo? Kde? Kedy?“ zíde za stolom skupina „znalcov“, tak môžu vytvoriť súborný intelekt. Jeho moc je však ohraničená nízkou priepustnosťou v ňom dominujúcich kanálov rečovej a mimicko-gestikulačnej výmeny informácií, nehovoriac už o emocionálnom nažhavení. Ak by skupina „znalcov“ bola schopná bez bujnenia emócií, prepaľujúceho informačné toky, vyviesť na úroveň vedomia (chápania) celú hierarchiu kanálov informačnej výmeny, nesenú človekom v rôznych frekvenčných pásmach na rôznych, no pre celú prírodu spoločných fyzikálnych poliach, tak by sa presvedčili, že súborný intelekt nie je výmysel. Zistili by, že možnosti každého z v ňom prítmných značne vzrastajú, pokiaľ sa človek zapája do súboru[120], a neprieči sa mu, pokúšajúc sa podriadiť si ho. Avšak aj bez toho, len používaním rečových a mimicko-gestikulárnych kanálov výmeny informácií, umožňujúcich viditeľnosť izolovanosti každého mozgu, je skupina ako celok priemerne intelektuálnejšia ako ktorýkoľvek z hráčov.
Dokonca aj intelektuálny líder skupiny je slabší ako jej súborný intelekt. Preto akýkoľvek pokus protivenia sa súbornému intelektu, pokus si ho podriadiť, vedie minimálne k vypadnutiu zo súborného intelektu, ale v ťažších situáciách k „dopusteniu“ z jeho strany... Aj keď nie vždy spravodlivému, keďže aj súborný intelekt môže byť vytvorený v konflikte s Najvyšším riadením. Protiviaci sa jednotlivci nemôžu vytvoriť udržateľný súborný intelekt, ale sú odsúdení upadnúť do stádovitej pomätenosti, kolektívnej schizofrénie. Súborný intelekt môže byť sám o sebe časťou mocnejšieho objemnejšieho intelektu, neseného nejakým objemnejším supersystémom. Preto je vždy aktuálna otázka: „V akých súborných intelektoch participovať (byť účastný) a ako bezpečne vyjsť z nevhodných?“
Nejaký intelekt môže byť vytvorený aj informačnou výmenou medzi bezintelektuálnymi elementamiza podmienky, že ich celok počas informačnej výmeny vytvára štruktúru, spôsobilú niesť intelekt ako proces, rozptýlený v celom súbore elementov. Naviac informačná výmena v prostredí množstva elementov, z ktorých každý disponuje iba jemu vlastným intelektom, vytvára súborný intelekt, ktorého sila je určovaná silou individuálnych intelektov a organizáciou informačnej výmeny medzi nimi.
Každý intelekt vždy nesie nejakú svoju celkovú (súhrnnú) plnú funkciu riadenia, alebo ju získava v momente vzniku. Celková plná funkcia riadenia obsahuje v sebe plné funkcie riadenia vo vzťahu rôznych čiastkových faktorov prostredia, odrážajúce (zobrazujúce) interakciu intelektom ovládaných objektov a subjektov s týmito faktormi. Toto všetko spolu vytvára celkový vektor cieľov a celkovú koncepciu samoriadenia intelektu v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, na ktoré ľudia v epoche „materializmu a ateizmu“ zvyknú zabúdať. V množine individuálnych intelektov nesie každý z nich jemu vlastný individuálny vektor cieľov a koncepciu samoriadenia, ktoré buď zrodia celostný súborný intelekt, vzájomne sa jeden druhého dopĺňajúc, alebo ho drobia, vytvoriackolektívnu schizofréniuintelektov- vo všeobecnosti psychicky „normálnych“ každý sám o sebe.
13.5. Vnútorné konflikty riadenia v supersystéme
Vektory cieľov akumulujú - hromadia čiastkové ciele (ich nové komponenty) a stanovujú (menia) ich priority pod tlakom svojráznosti skúsenosti interakcie ich nosičov s prostredím. Vo vzťahu k vektorom cieľov možno definovať nasledujúce pojmy:
1. pod objektívnym vektorom cieľov sa v DVTR rozumie ten vektor cieľov, ktorý sa prejavuje v práci systému ako objektívna dannosť nezávisle od vyhlásení o obsahu a usporiadaní jeho vektora cieľov, ktoré môžu byť ohlásené jeho riadičmi (manažérmi), alebo zapísané v „inštrukciách“na jeho nastavenie a prevádzku[121];
2. potenciálny vektor cieľov, obsahujúci objektívne možnosti, nevyužívané zo subjektívnych príčin. Vo vzťahu k riadeniu zo strany Najvyššieho je potenciálny vektor cieľov jednou z častí vektora chýb samoriadenia v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, alebo potenciál, určený na využitie v budúcich etapách rozvoja supersystému;
3. identifikovaný (zistený pri pozorovaniach) vektor cieľov je obsahová časť objektívneho (alebo potenciálneho) vektora cieľov spolu s chybami identifikácie čiastkových cieľov a ich priorít. Tento pojem je čisto subjektívne zobrazenie objektívneho, avšak podmienené príslušnou úrovňou v hierarchii vzájomnej vloženosti riadenia;
4. autoidentifikovaný subjektívny vektor cieľov, vznikajúci v dôsledku snahy subjektu riadenia identifikovať svoj vlastný objektívny a (alebo) potenciálny vektor cieľov.
Intelekt je iba časťou informačného zabezpečenia (vybavenia) správania sa jeho nositeľa. Ak je informačné vybavenie organizované hierarchickým spôsobom, tak niektoré fragmenty celkového vektora cieľov môžu byť zafixované na rôznych úrovniach tejto hierarchie. Pritom sa v zložení celkového vektora cieľov môžu objaviť rôzne defekty (poruchy).
Jeden a ten istý čiastkový cieľ sa môže opakovať niekoľko krát v rôznych jeho (celkového vektora cieľov)* fragmentoch, zodpovedajúcich rôznym hierarchickým úrovniam organizácie informačného zabezpečenia. Dôsledkom toho v jeden a ten istý moment (interval) času bude mať jeden a ten istý cieľ rôzne priority v informačno-algoritmickom zabezpečení riadenia. Tento defekt budeme nazývať inverziou priorít.
Okrem neho môžu existovať antagonizmyjak jednotlivých cieľov, tak aj fragmentov vo vektoroch cieľov. Pod antagonizmami sa chápe prítomnosť v rovnakej priorite vzájomne nezlučiteľných, navzájom sa vylučujúcich čiastkových cieľov v jeden a ten istý moment (interval) času. Antagonizmy môžu byť objektívne, vyjadrujúce nezlučiteľnosť daného vektora cieľov s príčinno-dôsledkovými väzbami existencie všetkého v Stavbe sveta; a subjektívne - na rozdiel od objektívnych - nevyžadujúce od Boha zmenu prírodných zákonov.
Pri spojení niekoľkých elementov v supersystéme do štruktúry, z ktorých každý je nositeľom nejakého vektora cieľov, táto štruktúra spolu so svojou elementárnou bázou získava aj ich vektory cieľov. To je sprevádzané zrodením celkového vektora cieľov tejto štruktúry (alebo supersystému, či jeho fragmentu), ktorý je spojením množín čiastkových cieľov (na úrovni významu štruktúry ako celku[122]) zo všetkých vektorov do nej vchádzajúcich elementov a je podriadený novej spoločnej hierarchii priorít cieľov. Pritom celkový vektor cieľov nielenže dedí defektnosť vektorov cieľov, už existujúcich vo vektoroch cieľov elementov, tvoriacich štruktúru, ale môžu v ňom vznikať aj poruchy, podmienené nezlučiteľnosťou cieľov a ich priorít, zdedených od rozličných elementov.
Dva ľubovoľné vektory cieľov je možné navzájom porovnať, rozpoznávajúc zhodnosť ich čiastkových cieľov a následnosť ich priorít. Pojem hĺbka identity(zhody)dvoch (a viac) vektorov cieľov je založený na zhode usporiadania následnosti čiastkových cieľov, patriacich do vektorov (bez inverzií priorít), v jeden a ten istý časový okamih (alebo v jednom a tom istom časovom intervale) a neprítomnosti antagonizmov medzi nezhodujúcimi sa cieľmi vo vektoroch.
Za týchto podmienok je riadenie v princípe uskutočniteľné bezkonfliktným spôsobom (podľa cieľov a priorít) na osnove nejakej, všetkých účastníkov zahňajúcej, objemnejšej koncepcie riadenia v rámci hĺbky zhody ich vektorov cieľov. Inými slovami: hĺbka identity – zhody vektorov cieľov je rozmer priestoru parametrov, v ktorom je v princípe uskutočniteľné bezkonfliktné riadenie. Tento pojem sprevádza druhý pojem - rezerva udržateľnosti bezkonfliktného riadenia podľa hĺbky zhody vektorov cieľov.