Za hranicami hĺbky zhody vektorov cieľov môže riadenie (hoc iba v niektorých časových intervaloch, ak nie počas celej dĺžky trvania procesu) niesť vnútorne konfliktný, konceptuálne neurčitý charakter.
Dôsledkom hierarchičnosti čiastkových cieľov vo vektore je zjednotenie niekoľkých cieľových vektorov do spoločného nejednoznačné; môžu byť získané jak defektné spoločné vektory cieľov, tak aj spoločné vektory, majúce väčšiu hĺbku zhody s čiastkovými vektormi. Sila súborného intelektu, vznikajúceho pri informačnej výmene jeho elementov, jeho udržateľnosť a zdravie sú určované pri ostatných rovnakých podmienkach hĺbkou zhody súborného vektora cieľov, vznikajúceho z vektorov cieľov jeho účastníkov. Druhotný proces sa prejavuje v schopnosti elementov priviesť svoje vektory cieľov do súladu so súborným vektorom cieľov a vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Jeho udržateľnosť (a taktiež udržateľnosť riadenia supersystému) v časovom intervale bude určovaná hĺbkou zhody čiastočných, súborného a hierarchicky Najvyššieho (vo vzťahu k súbornému) vektorov cieľov.
Vo vzťahu ku každému z elementov v jeho vektore cieľov možno vyčleniť fragment, podmienený fundamentálnou časťou informačného zabezpečenia a fragment, podmienený adaptačnou časťou. Tieto dva fragmenty môžu byť taktiež porovnané podľa hĺbky zhody, ako dva jednotlivé vektory cieľov.
Informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti, aj keď sama nevytvára súborný intelekt, môže tvoriť osnovu pre súborný intelekt pri informačnej výmene na úrovni adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia. Ale iba v prípade dostatočnej hĺbky zhody fundamentálneho a adaptačného fragmentu vektora cieľov, v súbornom intelekte zúčastnených elementov. Ak informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti od začiatku vytvára súborný intelekt, tak na úrovni adaptačnej časti je možné zostrojenie ďalšej hierarchickej úrovne súborného intelektu.
Antagonizmus medzi fundamentálnym a adaptačným fragmentom je čiastkový prípad defektnosti vektorov cieľov. Môže zrodiť dva a viac antagonistických súborných intelektov v rámci jedného supersystému. Dôsledkom toho budú vznikať zlyhávania procesov samoriadenia v supersystéme, vedúce k jeho zániku, alebo k potrebe napojenia sa na proces samoriadenia supersystému hierarchicky vyššieho riadenia.
Takto sa javí súborný intelekt individuálnemu intelektu z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Možno, že niekomu všetko to, tu povedané o súborných intelektoch, bude pripadať ako blúznenie - táraniny, no potom sa obráťte na ľubovoľného špecialistu v počítačovej technike - v oblasti IT. Aj primitívna sieť počítačov totiž svojimi možnosťami prevyšuje ľubovoľný z v nej zapojených počítačov a disponuje možnosťami, ktorými nedisponuje ani jeden z nich – to je tiež o intelektoch.
Pri dvojúrovňovej organizácii informačno-algoritmického zabezpečenia samoriadenia elementov môže časť kanálov informačnej výmeny medzi nimi viesť iba v hierarchickej úrovni adaptačnej časti informačného vybavenia. Okrem toho, z dôvodu neosvojenia potenciálu rozvoja informačno-algoritmického vybavenia, môžu byť zablokované jednotlivé oblasti a všetky kanály informačnej výmeny (alebo časť z nich) môžu mať ohraničený dosah a priepustnosť. Všetko to vedie k tomu, že supersystém, široko rozložený v prostredí, sa vo vzťahu k vplyvu nejakých faktorov (taktiež široko lokalizovaných, a tým rýchlejšie konajúcich) nedokáže správať ako jeden celok, a rozpadáva sa na nejaké množstvo regiónov. Tieto regióny sú kvôli týmto prvotným príčinám navzájom informačne izolované na úrovni adaptačnej časti informačného výstroja.
Tieto prvotné príčiny potiahnu za sebou príčiny druhotné: nekrytie - nesúlad systémov kódovania informácií na úrovni adaptačnej časti v rôznych regiónoch supersystému. V každom z takýchto autonómnych regiónov supersystému je pravdepodobnostne predurčený vznik štruktúry, nesúcej vo vzťahu k regiónu plnú funkciu riadenia ním ako jedným celkom.
Autonómne oblasti v supersystéme sú jednotky jednej a tej istej hierarchickej úrovne v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia. Autonómne regióny obsahujú hierarchiu štruktúr od jednotlivého elementu až po regionálne centrum riadenia, predstavujúceho o sebe štruktúru, informačno-algoritmicky napojenú na vonkajšie alebo hierarchicky vyššie (objemnejšie) riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku. Regionálne centrá majú s regiónom združený - spojený intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu s ním plnú funkciu riadenia. Primerane tomu, môžu regióny mať rovnaký význam v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia, ako aj supersystém ako celok, hoci niektoré autonómne regióny môžu byť vložené v druhých autonómnych regiónoch tak, že ich význam bude menší v porovnaní s významom supersystému ako celku.
Malý stupeň osvojenia potenciálu rozvoja (malá elementárna rezerva udržateľnosti regiónov) a ohraničenosť tempa rastu kvality riadenia v nich vytvára vnútro-supersystémový proces zapojeniaelementovsupersystému zvonkudo sféry činnosti centra riadenia autonómnych regiónov[123]. To je do istého stupňa ekvivalentné navýšeniu elementárnej rezervy udržateľnosti regiónu pri nezmenenej úrovni intenzity interakcie regiónu s prostredím v tom zmysle, že zvýšenie kvality riadenia pri nezmenenej početnosti elementárnej bázy by viedlo k vyslobodeniu elementov z procesov, plynúcich v regióne.
Ak sa hranice sfér činnosti regionálnych centier riadenia dotýkajú, plné funkcie riadenia každého z regionálnych centier získavajú celosupersystémový význam. Avšak riadenie supersystému ako jediného celku je možné iba pri uskutočňovaní jedinej - rovnakej plnej funkcie riadenia v každom regióne. A to sa rovná množstvu (dôsledkom „dejinnej“ osobitosti vzniku každej z nich) totožných plných funkcii riadenia, čo vedie k zhode riadenia rôznych regionálnych centier. T.j., pokiaľ regionálne objektívnu špecifičnosť každého z nich skúmame osobitne mimo tohto procesu. V opačnom prípade (v dôsledku informačnej výmeny medzi autonómnymi regiónmi) v rámci jedného regiónu supersystému vznikajú podmnožiny jeho elementov, pracujúcich na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a koncepcií v rôznych intervaloch a v rôznych časových okamihoch. Toto je jav konceptuálne neurčitého riadenia. Je veľmi nebezpečné pre regióny supersystému, supersystém ako celok (i druhé naviazané systémy), pokiaľ sa ho nepodarí prekonať v prijateľnej dobe. Je to druh konfliktného riadenia, majúceho tú zvláštnosť, že na rozdiel od jasného konfliktu, kde jedne neustále pracujú na jedne ciele a koncepcie riadenia a druhé na iné, tak v konceptuálne neurčitom riadení jedne a tie isté elementy v rôznych časových momentoch pracujú na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a (alebo) koncepciách ich uskutočnenia. Osobitosť konceptuálne neurčitého riadenia leží taktiež v tom, že objektívna konfliktnosť riadenia nie je subjektívne vnímaná ako konflikt viacerých riadení vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu.
13.6. Princíp dodatočnosti informácie a konceptuálne neurčité riadenie ako osobitný druh konfliktu riadení.
„Koncepčne neurčité riadenie“ je termín, prijavší do svojej podstaty vnútorné protirečenie tohto javu, pretože skutočné riadenie je vždy objektívne konceptuálne určené:
1. v zmysle určitosti cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa významu v rámci celkovej množiny cieľov a
2. v zmysle určitosti prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov uskutočnenia každého z cieľov riadenia.
Neurčitosti oboch druhov, inými slovami, neschopnosť rozlišovať nezlučiteľnosť (nekompatibilitu) v množine definovaných koncepcií riadenia, súčasne zavádzaných do života, vytvárajú ilúziu riadenia (podľa plnej funkcie, pred všetkými ostatnými variantmi riadenia), za neprítomnosti skutočného riadenia a chyby riadenia, až do úplnej straty riaditeľnosti podľa ohlásenej koncepcie. To môže byť sprevádzané tzv. „tichým“ riadením v súlade s nejakou inou koncepciou, zahňajúcou alebo negujúcou prvú.