Tak, či onak, autonomizácia regiónov je sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu, kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a pamäte ich elementov. Tieto štruktúry sú osnovou (základom, kostrou) adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a stoja nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.
Ale hneď po vzniku autonómie regiónov sa ich vektory cieľov pravdepodobne málo líšia jeden od druhého obsahom cieľov a ich hierarchiou, pretože odrážajú predchádzajúcu cestu vývoja, spoločnú pre celý supersystém, interagujúci s jedným a tým istým prostredím (ak by sme regionálne objektívne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho, spomenuté vektory cieľov sú zostrojené na osnove fundamentálnej časti, spoločnej pre všetky. Preto pravdepodobnosť tohto tvrdenia je vyššia vo vzťahu k zostave cieľov vektora, majúcich prvoradé priority, zavedené do fundamentálnej časti, determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti, podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.
Stupeň osvojenia potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobný, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným a tým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena medzi regiónmi a hierarchicky vyššie riadenie, pri ich skúmaní v dostatočne dlhom časovom intervale, pravdepodobnostne predurčujú vyrovnávanie kvality riadenia v regiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlade s celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením. Z tohto dôvodu činnosť regionálnych centier v koncentrácii riadenia plynie so striedavým úspechom. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak líder – koncentrátor riadenia, udržateľný počas celého časového intervalu, nevzniká.
Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia akéhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti ohľadom hĺbky zhody (identičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššie riadenie - regionálny združený intelekt (centrum riadenia) – na neho naviazané hierarchie štruktúr regiónu“. Toto - to je kríza konceptuálne neurčitého riadenia.
Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je účelné odstránenie defektov v hierarchicky nižších vektoroch cieľov. Avšak na spodku (v hierarchii)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odvrhnutá buď ako nepriateľská voči miestnemu (lokálnemu) subjektivizmu, alebo ako nerozpoznaná, nezodpovedajúca vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii prichádza k strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a prežitá v prípade prijatia pomoci Zhora.
Je pochopiteľné, že strata riadenia vzniká v regiónoch dôsledkom narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr. Následkom toho sa brzdia (v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom) procesy odstraňovania porúch v množstve vektorov cieľov a procesy zlaďovania množstva koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca v rámci supersystému, narúša procesy priameho a spätného zobrazenia[126] - celovesmírneho faktora, zabezpečujúceho dolaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia pod ich objemnejšie (a) hierarchicky vyššie až do Najvyššieho.
Je očividné, že sú možné dve hlavné metódy koncentrácie riadenia regionálnych centier v supersystémoch.
PRVÁ. Zničenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov. Sprevádza ho potlačenie procesu vytvorenia zborového intelektu a ako dôsledok v perspektíve nekompromisný antagonizmus s celou hierarchiou vyššieho riadenia.
Podrobne rozpíšuc plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu, je možné nájsť množstvo prostriedkov jej zničenia, zameraných na:
· potlačenie a zničenie súborného intelektu, skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce konfliktné riadenie v rámci regiónu a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v ňom;
· bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v obvode riadenia cez konkurentom nekontrolované hierarchické úrovne v objektívne vzniknuvšom jeho systéme riadenia;
· cieľavedomé vytvorenie a zavedenie takýchto regiónmi nekontrolovaných úrovní v ich organizácii, t.j. vytvorenie prenikajúcej regionálnej periférie centra iného regiónu alebo medziregionálneho centra, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich;
· zničenie štruktúr riadenia, ich elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia atď.
Keď ktorékoľvek z regionálnych centier riadenia zavedie do svojho objektívneho vektora cieľov ako prvú prioritu:
v každom prípade koncentrovať riadenie v supersystéme bez ohľadu na čokoľvek, lebo TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia,
— tak vzniká vodca – koncentrátor riadenia.
Informačno-algoritmické zasahovanie s použitím cudzích systémov kódovania v podmienkach informačnej uzavretosti štruktúry, uskutočňujúcej toto zasahovanie, skúmané v dlhšom časovom intervale, sa ukazuje byť očividne najviac efektívnym. A toto je videné ako líderstvo v koncentrácii riadenia. Avšak líder je odsúdený zahynúť po „pôrode“, keďže ním porodená štruktúra–koncentrátor, cez ktorú vplýva na druhých, sa informačno-algoritmicky uzatvára aj vo vzťahu k nemu samému. Táto štruktúra-koncentrátor vytvára systém riadenia, ktorého centrum získava plnú funkciu riadenia takisto na úrovni celosupersystémového významu a ktorého periféria preniká do všetkých regiónov.
Tento medziregionálny systém má tendenciu zhromažďovať a skrývať informácie, načerpané – ním získané vo všetkých vzájomne si konkurujúcich regiónoch. Dôsledkom je, že postupom času sa jeho skúsenosť v procese fungovania v minimálnej miere odlišuje od skúsenosti celkového supersystému, zahŕňajúceho regióny. Okrem toho, v porovnaní s regiónmi, vystavenými spracúvaniu (manipulácii, ovplyvňovaniu)* medziregionálnym centrom, je jeho vlastná kultúra činnosti v najmenšej miere zasiahnutá poruchami rôzneho druhu (samozrejme, ak by sme nebrali do úvahy otázku o počiatočnej poruchovosti takého spôsobu koncentrácie riadenia a ním vytváranej sekundárnej poruchovosti osobitného druhu).
Toto stavia centrum riadenia medziregionálneho systému nad všetky regióny, ale región líder-koncentrátor tým samým klesá významom na úroveň všetkých ostatných regiónov. Ďalej medziregionálne centrum dáva pozor – si chráni svoj monopol na vykonávanie plnej funkcie riadenia na úrovni celosupersystémového významu všade tam, kam len prenikne jeho periféria. Koncentrácia riadenia v supersystéme pod jeho vedením vyzerá v dlhodom časovom intervale ako rozloženie regionálneho autonómneho riadenia podľa plnej funkcie celosupersystémového významu a pohltenie úlomkov, zbavených takéhoto riadenia, konglomerátom s následným nepripustením znovuzrodenia samoriadenia v regiónoch podľa plnej funkcie na úrovni celosupersystémového významu.