To jest, pri chápaní sú možné chyby, z ktorých najťažšou je chápanie bloku ako konglomerátu, podobného vlastnému. Inými slovami, najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť vektor chyby riadenia vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu, t.j. potenciálový vektor cieľov bloku. Neidentifikovanie (nerozpoznanie) vektora chyby riadenia pohlcovaného systému je základom nepredpovedateľnosti následkov pohltenia, t.j. pravdepodobnostná predurčenosť katastrofického riešenia neurčitostí vo vlastnom riadení konglomerátu.
Druhá strana identifikácie vektorov cieľov je spätá s časovou tiesňou, v ktorom sa nachádza medziregionálne centrum v procese integrácie dostatočne rozsiahleho bloku do konglomerátu. Vec je v tom, že pokiaľ bol blok riadený svojim riadiacim centrom, bolo možné dostatočne presne rozpoznať objektívny celoblokový vektor cieľov i subjektívny vektor cieľov bloku, no najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť potenciálový vektor cieľov bloku, obsahujúci reálne možnosti, nevyužívané jeho riadiacim centrom zo subjektívnych príčin.
Ciele vo vektoroch sú vždy zviazané s objektívnymi procesmi veľkého frekvenčného rozptylu. Nízkofrekvenčné kmitavé procesy v prírode sú väčšinou energeticky náročnejšie, ako s nimi rovnakokvalitatívne vysokofrekvenčné procesy a postupom času pohlcujú energiu a algoritmiku vysokofrekvenčných. Okrem toho, s vysokofrekvenčným procesom môže byť informačno-algoritmicky zviazaný nízkofrekvenčný proces, „obrusujúci“ plynulou krivkou maximá alebo minimá vysokofrekvenčného. Takým príkladom je. amplitúdová modulácia zvukového rádiovysielania[128].
Reakcia bloku na pokus - snahu o jeho integráciu do konglomerátu prebieha vo všetkých frekvenčných pásmach vzájomnej interakcie. Identifikácia nízkofrekvenčných procesov (nesúcich veľkú energiu) a procesov–ohýbajúcich (modulátorov)* vyžaduje veľa času, ktorého v časovej tiesni niet. Alebo vyžaduje obrátiť sa na štruktúry vonkajšieho riadenia, ktoré dlhodobo skúmali - sledovali blok a možno taktiež boli účastní v jeho riadení a majú svoje vlastné plány do budúcna vo vzťahu i k bloku, i ku konglomerátu. Pritom je to o to zložitejšie, že sa aktivizujú procesy, späté s potenciálovým vektorom cieľov bloku, ktorých intenzita bola zanedbateľná do začiatku integrácie bloku do konglomerátu (vlastne dôsledkom toho sa pokus pohltenia bloku konglomerátom aj stáva možným).
O týchto procesoch má najlepšiu predstavu nie jednoducho vonkajšie, ale iba hierarchicky Najvyššie (vo vzťahu k supersystému) riadenie, ktorému sa medziregionálne centrum dosiaľ protiví - vzdoruje.
Avšak hĺbka zhody cieľového vektora hierarchicky vyššieho riadenia a objektívneho vektora cieľov bloku je kvôli pevnosti zostrojenia bloku metódou predchádzajúceho vpisovania - predikčného začleňovania hlbšia, ako u medziregionálneho centra. Je to kvôli tomu, že na rozdiel od bloku, vybudovanie konglomerátu predpokladá aj antagonizáciu fundamentálnej a adaptačnej časti informačnej výbavy. Preto podpora bloku Zhora je viac pravdepodobná, ako podpora konglomerátu.
Rozsiahlosť vektorov cieľov bloku; mnohonásobné duplikovanie bez inverzií a antagonizmov jedných a tých istých cieľov v rôznych čiastkových vektoroch cieľov rôznych fragmentov bloku, vytvárajúcich sa počas celého času existencie bloku, porovnateľného s časom vzniku autonómnych regiónov a medziregionálneho centra v supersystéme; subjektivizmus vnímania vektora cieľov zo strany medziregionálneho centra; činnosť faktorov obnovy autonómneho centra riadenia bloku podľa plnej funkcie (alebo niekoľkých centier, uskutočňujúcich v ňom paralelné riadenie a dosahujúcich zhodu riadenia, vychádzajúceho z každého z nich); pravdepodobnostná predurčenosť vyriešenia nekompromisného konfliktu medziregionálneho centra s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením – to medziregionálne centrum negarantuje po pravdepodobnej obnove riadenia v bloku podľa plnej funkcie, pritom s vyššou kvalitou a rezervou udržateľnosti riadenia, než predtým. Po tomto môže nasledovať efektívne včlenenie konglomerátu do bloku vďaka nízkej rezerve udržateľnosti periférie konglomerátu z hľadiska hĺbky zhody vektorov cieľov, lebo obnova riadenia bloku je podľa všetkého sprevádzaná rozpoznaním (identifikáciou) príčin straty riadenia v ňom, t.j. agresia medziregionálneho centra prestáva byť pre blok tajomstvom. Je to o to viac pravdivé, ak súborný intelekt bloku je agresiou konglomerátu už prebudený a jeho činnosť sa reálne prejavuje hoc len ako záblesky, ak nie ako neprerušovaný udržateľný proces.
Ak však k začiatku pohlcovania bloku konglomerátom v bloku už udržateľne funguje súborný intelekt, stanuvší sa novým ohnivkom - článkom v hierarchicky vyššom riadení vo vzťahu k elementom supersystému, tak je konglomerát proste odsúdený, lebo:
1.po prvé, zborový intelekt bloku má garantovanú hierarchicky vyššiu podporu;
2.po druhé, ľubovoľný zborový intelekt je sám o sebe mocnejší, ako združenie intelektu konglomerátu, pokúšajúce sa vymeniť - seba podsunúť za súborný intelekt bloku.
Porovnanie výkonnosti a zdrojových rezerv bloku a konglomerátu v tejto situácii nebude hrať úlohu, lebo strata riadenia v konglomeráte má pravdepodobnostne predurčene charakter stroskotania - kolapsu riadenia, a od konglomerátu odštiepený región objektívne potrebuje realizáciu plnej funkcie riadenia celosupersystémového významu, k uskutočňovaniu ktorej je on sám v momente odklonu nespôsobilý, a blok ju môže poskytnúť. Nakoľko chybovosť vektorov cieľov v regiónoch konglomerátu je udržiavaná umelo, tak na zvýšenie rezervy udržateľnosti riadenia regiónov, začlenených do bloku, stačí centru bloku ako minimum nebrzdiť celosupersystémové faktory odstraňovania defektov v ich vektoroch cieľov a ako maximum - cieľavedome odstraňovať v regiónoch rozpoznané defekty.
Postup - konanie bloku vo vzťahu k regiónom konglomerátu je tým istým postupom, ktorý bude nútené podniknúť aj samotné medziregionálne centrum riadenia na svoju záchranu v konflikte s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením, predpokladajúcim osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému. Preto vo svojom konaní, uskutočňujúc predchádzajúce vpisovanie – predikčné začleňovanie, blok neprotirečí tendenciám osvojenia potenciálu rozvoja. Ale konanie medziregionálneho centra v minulosti i v perspektíve protirečí tejto tendencii. To sa prejavuje v predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní - vkladaní vysokofrekvenčných procesov do nízkofrekvenčných. Ak sa to nerobí, tak vysokofrekvenčné, nevložené procesy zrodia ich modulujúce (objímajúce) neriadené nízkofrekvenčné procesy, čo ústi do neorganizovanej erupcie - spontánneho výronu energie so sprievodným zničením štruktúr supersystému, jeho elementárnej bázy a stratou jeho informácií. Vyzerá to ako kolaps riadenia a vo svojej podstate je variantou katastrofického riešenia neurčitostí v dôsledku chybovosti v riešení úloh o predpovedateľnosti správania sa (alebo vzdania sa riešenia takej úlohy).
Aby sa tomuto vyhlo, musí proces riadenia prebiehať v súlade s hierarchicky Najvyšším riadením. Je teda nutné Ho vedieť rozpoznať v množstve informačných tokov proste vonkajšieho riadeniavo vzťahu k supersystému a nie zavrhovať jeho upozornenia, ktorých účelnosť môže aj byť nejasná na úrovni informovanosti supersystému.
Vo vzťahu k spoločenstvu, skúmanému ako supersystém, to znamená, že algoritmika predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania sa má rozvíjať orientovaním sa na prechod k Človečiemu typu stroja psychiky ako k jedinému normálnemu pre ľudí. V takom prípade je najefektívnejšia v zmysle dosiahnutia cieľov a nezvratnosti výsledkov, lebo sa rozvíja v riečisku Božieho Zámeru - Prozreteľnosti a za priamej i sprostredkovanej podpory hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením.
Avšak aj nositelia démonického typu stroja psychiky môžu v svojom rozvoji dosiahnuť uskutočnenie koncentrácie riadenia metódou predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania. Ale aj v tomto prípade budú u nich nevyhnutné konflikty s hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením jak pri uskutočňovaní riadenia v rámci ich autonómneho regionu supersystému, tak aj za jeho hranicami v rámci celkového supersystému. Pri rozvíjaní algoritmiky predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania na osnove démonického typu stroja psychiky, pri jej nesporne vyššej efektivite, než u algoritmiky rozvrátenia a pohlcovania úlomkov, bude nevyhnutne viesť k stroskotaniu riadenia, vrhnúc jej prívržencov do katastrofy, z ktorej niet východiska, alebo postaviac ich na hranu takejto katastrofy.