Do očí bijúci rozdiel v správaní sa systémov, riadiacich sa na princípe algoritmov prvého typu a algoritmov druhého a tretieho typu, je v tom, že zmena vstupného informačného toku v algoritmike prvého typu vyvoláva okamžitú (vo vzťahu k rýchlosti reakcie „Prevodníka – transformátora informácie“) zmenu riadenia. A v algoritmoch druhého a tretieho typu zmena vstupného informačného toku nemusí vôbec vyvolať nejakú viditeľnú zmenu riadenia, alebo môže vyvolať zmeny v riadení až po nejakom, niekedy veľmi dlhom čase. Ak sa však do algoritmu vypracovania riadiaceho riešenia zapojí prognóza správania sa systému (použije sa schéma „prediktor-korektor“), tak zmena riadenia môže predbiehať zmenu toku vstupnej informácie (konať v predstihu)*. Jednako len, nehľadiac na túto navonok bezrozdielnosť v správaní sa systému vo vzťahu k vstupnému toku informácií, v algoritmoch druhého a tretieho typu sa vstupná informácia neignoruje. Pri ich porovnaní s algoritmikou prvého typu sa v nich informácia spracováva inak: tak, aby bola podriadená dosiahnutiu cieľov dlhodobej perspektívy alebo, aby sa na jej základe ukázala nemožnosť dosiahnutia predtým systémom pre jeho riadenie určenej perspektívy[130].
Algoritmy tretieho typu zo skupiny popísaných majú najvyššiu odolnosť proti poruchám jak voči vysokofrekvenčným šumom prostredia a vlastným šumom systému, tak aj voči snahám riadenia systému zvonku, zameraných na podriadenie si riadenia na základe konania jeho vlastného prevodníka – transformátora informácií alebo na jeho vylúčenie z procesu riadenia.
Vynútenosť prechodu v riadení od algoritmu tretieho typu k algoritmu prvého typu pod tlakom okolností musí byť posudzovaná ako mimoriadna udalosť - výnimočný stav, havarijný režim riadenia, v ktorom prvoradou úlohou riadenia je odhalenie vnútorných rezerv systému a rezerv vonkajších okolností. Ich využitie umožňuje obnoviť normálne riadenie podľa algoritmiky tretieho typu.
Iba toto umožňuje vytvoriť rezervu udržateľnosti systému, udržiavajúc počas nejakého obdobia riadenie podľa algoritmov prvého typu. Pri principiálnom odmietaní prechodu od algoritmov riadenia prvého typu k algoritmom riadenia tretieho typu, sa rezerva udržateľnosti systému neodvratne vyčerpáva. V podstate takáto stratégia riadenia je garantovaným privodením neodvratnej katastrofy v budúcnosti. Táto stratégia pomerne často nachádza svoje vyjadrenie vo verejne známej fráze: “Tu niet kedy dumať a diskutovať! – robiť treba: sami vidíte, aká situácia nastala.“ No pridržiavanie sa tejto stratégie (stratégie typu „Pracovať! Nerozmýšľať!“)* vedie k tomu, že katastrofa nevyhnutne nastupuje, ak sa okolnosti nezmenia samé od seba. No toto, jak je známe, nebýva, lebo okolnosti sa menia vplyvom nejakého riadenia.
Ak vyložene nedôveryhodná informácia sa v supersystéme nevyskytuje alebo v ňom vládnu algoritmy riadenia tretieho typu, ktorých efektívnosť je dostatočná, tak (v prípade osvojenia si potenciálu rýchlosti reakcie a priechodnosti kanálov informačnej výmeny) všetky štruktúry v hierarchickom rebríku - od elementu po supersystém - sa stávajú subjektívne neudržateľnými. Subjektívnu neudržateľnosť chápeme v tom zmysle, že ak štruktúra, nesúca nejakú informáciu a algoritmiku, sa stretáva s pre ňu neúmerným tlakom prostredia, tak vychádzajúc zo zvýšenia kvality riadenia celého supersystému, sa môže ukázať výhodnejšie prerozdeliť informačno-algoritmický náklad elementov supersystému. Toto je v moci iba súborného intelektu, silného vonkajšieho riadenia a hierarchicky Najvyššieho riadenia.
Keďže neurčené vonkajšie riadenie môže byť aj agresívne vo vzťahu k supersystému a jeho elementom, tak otázka rozlíšenia pôvodcov - zdrojov vonkajších informačných prúdov v procese samoriadenia supersystému je otázkou Číslo 1 vždy.
13.8. Vzájomne vložené supersystémy s virtuálnou štruktúrou
Ak supersystém vchádza do režimu udržateľného samoriadenia zo strany súborného intelektu, rozlišujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie od vonkajších informačných vpádov a zabezpečujúceho túto schopnosť aj na úrovni organizácie ho tvoriacich intelektov, tak si osvojuje potenciál rozvoja v najkratšom čase. Z vnútra supersystému je tento stav chápaný ako bezkonfliktnosť samoriadenia elementov supersystému a ich organizácie (prepojenia) a maximálna úroveň ochrany pred tlakom prostredia, cez ktoré plynie hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie.
Komplexnosť (celistvosť, jednota) informačno-algoritmickej a intelektuálnej základne[131] supersytému v procese samoriadenia elementov, v kombinácii s dominovaním - vládou intelektuálnych schém riadenia typu prediktor-korektor, stierajú rozdiely medzi štruktúrnym a bezštruktúrnym riadením a proces sa javí ako vzájomná vloženosť flexibilných – pružných, pohotových (virtuálnych) štruktúr v celosupersystémovej schéme prediktor-korektor u súborného intelektu.
Opakované obrátenie sa na pravdepodobnostnú pamäť s rovnakou otázkou bude dávať v tejto etape za rovnakej situácie stále menší rozptyl odpovedí. Nebude to šablónovitosť automatu, zodpovedajúceho úrovňou fundamentálnej časti informačného zabezpečenia, ale v istom zmysle optimálne riešenie v daných podmienkach pri danej úrovni rozvoja supersystému. Aj to, čo je vnímané ako „šablónovitosť riešení“, môže byť účelovým odmietaním riešení , ustupujúcich optimálnemu, za daných podmienok vonkajšej situácie a pri dosiahnutej vnútornej úrovni rozvoja.
Zavŕšením osvojenia potenciálu rozvoja môže supersystém slúžiť ako jedna z osnov - princípov pre nasledujúci krok evolúcie.
Po zavedení pojmu vzájomná vloženosť supersystémov vysvetlenie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia sotva môže byť niečim iným, ako svojho druhu „opisom mechanizmu a princípov práce organu“[132]. Na to, aby bol niekto organistom, poznať mechanizmus daného nástroja je nevyhnutné. No potrebná je ešte technika hry, repertoár, vkus. Na tom všetkom je postavený potenciál rozvoja hudobníka, ktorý, čo sa jeho organizmu týka, je vzájomným vložením supersystémov, zostrojených z buniek, fyzikálnych polí, informačných a energetických tokov. Ale ak nebude poznať „mechanizmus organu“ a vedieť na ňom hrať, tak niekto na “klavíri v kroví“ zahrá preodporné „pesničky“, pred ktorými sa nebude kam podieť.
To značí, že je nevyhnutné nielen vnímať tok udalostí života svojimi zmyslami a pozornosťou - všímaním si, no aj vypracovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia ako takých. Žijeme v takých časoch, keď je to najjednoduchšie spraviť na osnove nástroja, ktorý dostal názov „metóda dynamického programovania“.
14. Metóda dynamického programovania ako algoritmické vyjadrenie dostatočne všeobecnej teórie riadenia
Pri vysvetľovaní podstaty metódy dynamického programovania sa opierame o knihu „Kurz teórie automatického riadenia“ (autor Robert Pallu de La Barrière: „, francúzske vydanie z r. 1966, ruské vydanie - „Strojárenstvo“, vydanie z r. 1973), aj keď neopakujeme jeho vysvetlenie. Jednotlivé ustanovenia sú prevzaté z prednášky „Výskum operácií“ od J. P. Zajčenka (Kyjev, Vysoká škola, r. 1979).
Metóda dynamického programovania je funkčná, ak formálna interpretácia reálnej úlohy umožňuje splniť nasledujúce podmienky:
· Skúmaná úloha môže byť formulovaná ako N-krokový proces, opísateľný vzťahom:
Xn + 1 = f(Xn, Un, n), kde
n — číslo jednej z množiny možných stavov systému, do ktorej on prechádza po zavŕšení n-tého kroku;