Ak sú množiny možných stavov usporiadané v chronologickej postupnosti, tak to značí, že schéma výpočtu môže byť zostrojená jak z reálnej prítomnosti do prognózovanej určitej budúcnosti, tak aj z prognózovanej určitej budúcnosti do reálnej prítomnosti. Táto okolnosť hovorí o dvoch neformálnych vzťahoch reálneho života, nachádzajúcich sa mimo uvedeného algoritmu:
· Metóda dynamického programovania je formálne-algoritmicky necitlivá k charakteru príčinno-dôsledkových podmieneností (konkrétne, ona nerozlišuje príčiny a následky). Z tohto dôvodu každá konkrétna interpretácia metódy v praktických úlohách sa musí zoraďovať s neformálnym súpisom - zohľadnením skutočných podmieneností dôsledkov príčinami.
· Ak prognostika je v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením а čiastkové, do objemnejšieho vložené riadenie sa realizuje kvalifikovane, silou čoho proces plynie v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak NEEXISTUJE RIADIACO VÝZNAMNÝ ROZDIEL MEDZI REÁLNOU PRÍTOMNOSŤOU A VYBRANOU BUDÚ-CNOSŤOU. Proces je celostný. Preto, z nejakého dôvodu ešte neuskutočnená, ale už mravne vybraná a objektívne Zhora nezakázaná budúcnosť, v nastavšej prítomnosti chráni tých, ktorí ju tvoria na všetkých úrovniach: počínajúc od ochrany psychiky pred mámením pokušeniami, až po ochranu pred cielenou „fyzickou“ agresiou. To jest, ak matrica možných stavov (ona je však matricou možných prechodov) je vybraná v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak ona samotná je ochranou i zbraňou, prostriedkom riadenia, na ktorý je napojených – ku ktorému je pripútaných všetkých šesť priorít prostriedkov zovšeobecnených zbraní a riadenia.
Objektívna existencia matríc možných stavov a prechodovsa prejavuje v tom, že v slepote možno „zatúlať sa“ do nejakých matríc prechodu a pocítiť na sebe ich objektívne vlastnosti. Posledné sa posudzuje subjektívne, v závislosti od vzťahu k týmto vlastnostiam, ako obdobia - zóny: výnimočného šťastia, trefy (česky „kliky“)* alebo ako nudného „kolotoča“ stereotypov alebo obdobia brutálnej smoly.
No pre používanie metódy dynamického programovania a jej osvojeniu sprévádzajúcich v algoritme neformálnych životných prejavov matríc prechodu, je nevyhnutné DODRŽIAVANIE HLAVNEJ z podmienok:
V úlohách optimalizácie procesov riadenia je metóda dynamického programovania („v tichosti medzi riadkami“ povedané – reálnej budúcnosti) funkčná iba vtedy, ak je určený vektor cieľov riadenia, t.j., musí byť vybratý, proces zavŕšujúci, určitý – jednoznačný - presný stav.
V skutočnosti (v realite) tento zavŕšujúci určitý stav musí byť vedome udržateľným a prijateľným procesom, ktorý objíma a zahŕňa uvedenou metódou optimalizovaný čiastkový proces. Ale výber a definovanie príslušných charakteristík procesu, do ktorého má riadený systém po zavŕšení algoritmu danej metódy vojsť, sa nachádza mimo tejto metódy - v oblasti „mystiky“ alebo v oblasti metód, vyvinutých vo svojej podstate v nematematických náukach a remeslách.
«Nech by bol akýkoľvek stav systému pred nasledujúcim krokom, riadenie na tomto kroku treba vyberať tak, aby výhra na danom kroku plus optimálna výhra na všetkých následných krokoch bola maximálna»,- E. S. Wentcel, „Operačná analýza. Úlohy, princípy, metodológia.“ (M.,“Science“, r. 1988, str.109).
Neschopnosť určiť – definovať vektor cieľov riadenia (dosiahnutím ktorého sa má zavŕšiť danou metódou optimalizovaný proces) a (alebo) neschopnosť zistiť východzí stav objektu riadenia neumožňuje nasledovať toto odporúčanie. To objektívne uzatvára možnosti využitia metódy dynamického programovania, keďže začiatok a koniec procesu musia byť určené v priestore parametrov, na ktorých je zostrojený matematický (alebo iný) model metódy. Ten musí byť metodologicky správny - opodstatnený, čo je základom jeho súvzťažnosti s realitou. Pritom presnosť, jednoznačnosť zavŕšenia optimalizovaného procesu má pre riadenie väčší význam, než chyby a niektoré nepresnosti – nejednoznačnosť v identifikácii (rozpoznaní) počiatočného stavu objektu riadenia.
Vo vzťahu k nasledujúcim mnohovariantným krokovým prechodom je to o to spravodlivejšie, ak mat(r)ica možných stavov spadá pod známe ľudové príslovie: “Všetky cesty vedú do „Ríma“, a ktoré do „Ríma“ nevedú - nevedú nikam, vedú do nebytia, do neexistencie. Pre takýto druh procesov, ak je vybraný v čase udržateľný cieľ a k nemu vedie množstvo trajektórií, tak sa pri udržateľnom krokovom riadení „rozostup“ medzi optimálnymi trajektóriami, idúcimi k rovnakému cieľu z rôznych počiatočných stavov – pozícii, z kroka na krok zmenšuje, až do úplného zjednotenia optimálnych trajektórií v istom kroku. Toto tvrdenie je tým spravodlivejšie, čím lepšie je určený stav proces zavŕšujúceho vektora cieľov v priestore parametrov. V analógii s matematikou to možno nazvať asymptotickou množinou trajektórií: asymptotičnosť množiny trajektórií je vyjadrená tým, že „všetky cesty vedú do „Ríma“ – v „RIM“...“[134]
A vo všeobecnejšom prípade, odporúčania Nového Zákona a Koránu potvrdzujú možnosť získania požehnania, milosti Všedržiteľa nezávisle od počiatočného stavu („hriešnosti“ človeka) v tom momente, keď precitol a uvidel svoje skutky takými, akými sú.
Druhá poznámka sa vzťahuje už k praxi – k vstupe do matrice prechodu. Ak počiatočný - východzí stav systému je určený s chybou, väčšou ako je prípustná pre vstúpenie do matrice prechodu z reálneho počiatočného stavu do vybraného konečného, tak riadenie na osnove samo o sebe bezchybného algoritmu metódy dynamického programovania privedie k úplne iným výsledkom, a nie k vypočítanému optimálnemu stavu systému. Natvrdo povedané: „Netreba vychádzať z miestnosti na vysokom poschodí cez v nej otvorené okno.“
To jest, metóda dynamického programovania, nevyhnutnosťou jak jednoznačnosti vo výbere konečného stavu-procesu, tak aj zistenia skutočného, opravdivého počiatočného stavu, je sama o sebe chránená pred jej zneužitím na názornú vedeckú imitáciu optimalizácie riadenia pri jeho neexistencii. To odlišuje metódu dynamického programovania predovšetkým od aparátu lineárneho programovania[135], do ktorého možno zahrnúť „expertami“ improvizované hodnotenia váhových koeficientov v kritériách optimalizácie Min (Z), aleboMax (Z).
Táto ochrana samo seboupred nesvedomitým, nepoctivým využitím je nepriamo vyjadrená aj v literatúre dnešnej oficiálnej ekonomickej vedy. Keďže oficiálna veda sa nezadefinovala - nestotožnila s tým, čo je vektorom cieľov riadenia vo vzťahu k ekonomike štátu, tak nestretávame sa ani s publikáciami ohľadom využitia aparátu dynamického programovania na optimalizáciu riadenia makroekonomických systémov regiónov a celých štátov počas dejinne dlhodobých intervaloch.
Príkladom toho je napr. „Matematická ekonomika v osobnom počítači“ vydaná M. Kubonivom[136], v ktorej kapitola o riadení ekonomiky obsahuje výlučne makroekonomické interpretácie aparátu lineárneho programovania. Priamo tak je aj nazvaná: „Riadenie v ekonomike. Lineárne programovanie a jeho použitie“. Nič však nehovorí o vektore cieľov riadenia a prostriedkoch riadenia. V predtým citovanej učebnici J. P. Zajčenka je opis metódy dynamického programovania taktiež postavený na úlohách iného charakteru.
Jednako len, pri motivácii odmietnuť makroekonomické interpretácie metódy dynamického programovania, sa autori zvyčajne odvolávajú na v numerickej matematike tzv. „prekliatie rozmernosti“. Ono je vyjadrené tým, že rast rozmeru priestranstva parametrov úlohy N vyvoláva rast objemu výpočtov, proporcionálny N k, kde koeficient úrovne k > 1. Takýto nelineárny, nadproporcionálny rast objemu výpočtov skutočne mnohé výpočtové funkčné procedúry – postupy robí nepoužiteľnými pri riešení praktických úloh. Jak kvôli veľkej potrebe výpočtových časov počítačov, tak aj z dôvodu nahromadenia chýb v daných aproximovaných (približných, t.j. nie celkom presných ale dostatočne blízkych presnému, aby boli použiteľné)* výpočtoch. Ale toto „prekliatie rozmernosti“ sa nevzťahuje len na metódu dynamického programovania, ale aj na druhé metódy, s ktorými, jednako len, sa stretávajú v ich makroekonomických interpretáciách.