Ak na obr. 7 objektívnej hierarchicky vyššej miere kvality stavov, v ktorých sa môžu nachádzať objekty subjektov–riadičov «А» a «B», zodpovedá škála kvality možných stavov «I», tak pre ich dobro je účelný prechod z množiny stavov «0» do stavu «5:3». Avšak ich výber nasmerovania škály hodnotenia kvality stavov je mravne podmienený a subjektívny: buď ako je ukázané na obr.7 «I», alebo v obrátenom smere k «I».
Ak sú na obr. 7 možné stavy zoskupené do množín «1», «2», «3», «4», «5» podľa príznaku synchrónnosti, tak na 0t γ koordinátnych osiach, pri škále kvality stavov «I» je rozostup od osy 0t do ľubovoľnej z trajektórii priebežnou chybou - odchýlkou riadeniapri pohybe po tejto trajektórii. Plocha medzi osou 0t a trajektóriou je integrál podľa času (t) priebežnej chyby. Môže byť využitý ako kritérium - minimum optimálnosti celkového procesu riadenia. T.j. v kvalite plnej výhry, ktorá je v metóde dynamického programovania mierou kvality, avšak nie možných stavov, nieprechodových krokov z jedného stavu do druhého, alecelej trajektórie prechodu. Avšak vo všeobecnosti - všestrannosti metódy môžu byť krokové výhry zostrojené aj inak.
Ak je prijaté kritérium optimálnosti typu minimum[138] hodnoty integrálu priebežnej odchýlky - chyby riadenia podľa času (na obr.7 je to plocha medzi osou 0t a trajektóriou prechodu), tak pre subjekt «А» optimálnou trajektóriou je «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3»; a pre «B» optimálnou trajektóriou je «0:1» >> «1:2» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3».
Chyby riadenia:
· «1:2» >> «2:1» >> «3:1»;
· «2:2» >> «3:1»;
· «2:2» >> «3:2» >> «4:1»;
· «3:2» >> «4:2»
- sú plnou a nezvratnou katastrofou riadenia podľa koncepcie, objektívne možnej, no neuskutočnenej z dôvodu nízkej kvality priebežného riadenia v procese prechodu objektu do vybraného konečného stavu «5:3». Všetky ostatné chyby riadenia sú zvratné v tom zmysle, že vyžadujú korekciu koncepcie a riadenia podľa miery ich rozpoznania.
То jest, metóda dynamického programovania v schéme riadenia „prediktor-korektor“ je práceschopná (funkčná) a samotná schéma sa rozvíja ako jej praktická realizácia.
Sú možné aj také interpretácie metódy, keď do vektora kontrolných parametrov (on je podmnožinou vektora stavu) nie sú zahrnuté nejaké charakteristiky objektu, ktoré však napriek tomu sú zahrnuté do kritérií výberu optimálnej trajektórie. Napríklad, ak v stave «0:2» rôzne subjekty nie sú rozlíšené podľa ich východzích energetických zdrojov, a kritérium výberu optimálnej trajektórie je citlivé na spotrebu energie na prechodoch, tak takému kritériu môže zodpovedať ako optimálna trajektória «0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», alebo nejaká iná. No nie trajektória «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3», na ktorej dosahujeme minimálnu hodnotu integrálu priebežnej chyby - odchýlky riadenia.
To znamená, že riadič – manažér, disponujúci dostatočným energopotenciálom, môže vybrať trajektóriu «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3». Ale ak riadič, manažér s nedostatočným energopotenciálom pre takýto prechod, nevidí trajektóriu «0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», na prechod ktorej je jeho energopotenciál dostatočný, tak stav «0:2» je pre neho subjektívne koncovým bezvýchodiskovým, aj keď objektívne takým nie je. Toto hovorí o prvoradosti Rozlíšenia, dávaného Zhora bezprostredne každému, pred všetkými ostatnými schopnosťami, návykmi a znalosťami.
Okrem toho, tento príklad ukazuje, že na jednom a tom istom „pauzáku“ z matrice možných stavov, úmernom plnosti reality, možno zostrojiť celý súbor kritérií optimálnosti. Taký, v ktorom každé z čiastkových kritérií je používané v závislosti od konkrétnych okolností realizácie riadenia. A každej súčiastke - komponentu tohto súboru zodpovedá aj jeho optimálna trajektória. Komponenty tohto súboru kritérií, tak ako aj komponenty vekora cieľov, môžu byť usporiadané podľa najväčšej vhodnosti - preferencií variantov optimálnych trajektórií. Ale na rozdiel od vektora cieľov, keď pri ideálnom riadení sa realizujú všetky bez výluky do neho patriace ciele, nehľadiac na hierarchickú usporiadanosť kritérií optimálnosti, jeden objekt môže prechádzať zo stavu do stavu iba po jedinej trajektórii z celej množiny trajektórií optimálnych, v zmysle každého z jednotlivých kritérií v súbore. Kritériá optimálnosti výberu, patriace do hierarchicky usporiadaného súboru kritérií, nie v každom prípade môžu vyhovovať naraz. Pre riadenie je nutné, aby proces zodpovedal čo i len jednému z množstva prípustných kritérií.
Môže nastať to, že vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu, jeden subjekt realizuje koncepciu 0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», a druhý «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3». Hoci konečné ciele sa zhodujú, tak napriek tomu:
1) ak riadiči - manažéri patria k množine riadičov - manažérov jednej a tej istej úrovne v hierarchii vzájomnej vloženosti procesov, tak je to konkurencia, „športové“ preteky alebo konceptuálna vojna.
2) ak riadiči - manažéri patria k rôznym hierarchickým úrovniam jedného a toho istého systému, tak je to antagonizmus medzi jej hierarchickými úrovňami. Ten vedie minimálne k zníženiu kvality riadenia v zmysle, prijatom na jeho hierarchicky najvyššej úrovni. A maximálne - k rozpadu systému. Rozhodcom vo vzťahu k nim obom (aktérom)* je hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie..
Tým viac, ak záverečné ciele sú rozličné. To potom ide o konceptuálnu vojnu, zostrujúcu sa počas chodu procesu.
Z vypovedaného vyplýva, že algoritmus dynamického programovania a obr. 7, ilustrujúci niektoré aspekty jeho uplatnenia, je dostatočne jasnou narážkou, poukázaním na nanajvýš vážne životné situácie. Celkovo metóda dynamického programovania v jej abstraktnej formulácii(t.j. nezviazanej s akoukoľvek praktickou úlohou)umožňujesformovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia vo všeobecnosti a vpísať do tejto schémy všetky praktické životné riadiace potreby jak jednej osoby, tak aj spoločnosti. Toto je nevyhnutné pre vedomý vstup do riadenia aj v tom prípade, ak sa riadenie reálne vytvára na osnove nejakých iných modelov.
15. Vstup do riadenia
Zostalo preskúmať vstup do riadenia. Vo väčšine prípadov sa vedomie obracia – sústreďuje na problémy riadenia životných podmienok, situácií, na problémy sebaovládania, umenia viesť seba samého (a tomu podobné slová o jednom a tom istom), zraziac sa s ťažkosťami, neúspechom a rozčarovaním. To jest, nie v pre seba najkomfortnejšom období - väčšinou v rôznych „stresových“ situáciách. Jednako len, Boh nekladie na človeka nič naviac, než čo on uniesť môže. A preto najlepšie, čo možno v takýchto situáciách spraviť, je:
1. Predovšetkým zastaviť vlastný zhon, vynorujúci sa z podvedomých úrovní vnútorne konfliktnej, neusporiadanej psychiky a prenikajúci do nej zo psychiky kolektívnej, v ktorej tak, či onak je účastný každý jedinec.
2. Zastaviac zhon, nevyhnutne, pamätajúc na to, že Všedržiteľ sa nemýli, bez emócií skleslosti, či nezmyselného nadšenia vnímať to prichádzajúce, čo už skôr bolo nazvané vektorom stavu.