V opačnom prípade je pravdepodobne predurčene odsúdený stať sa tupým nástrojom v rukách toho, kto riešil úlohu predpovedateľnosti jeho správania sa vo vzťahu k nemu samému.
Riadenie je vždy konceptuálne určené:
a) v zmysle určenia cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa dôležitosti v celkovej množine cieľov a
b) v zmysle určenia prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov realizácie cieľov riadenia.
Neurčitosti oboch druhov, inými slovami: neschopnosť pochopiť zmysel rôznych definovaných čiastkových a obsažnejších koncepcií riadenia, naraz zavádzaných do života, vytvárajú chyby riadenia. A to až do úplnej straty riaditeľnosti v rámci deklarovanej koncepcie riadenia. Toto môže sprevádzať tzv. tiché riadenie v súlade s nejakou inou koncepciou, zahňajúcou alebo zavrhujúcou pôvodnú koncepciu.
Metodologickým testom na riaditeľské šarlatánstvo alebo neprítomnosť šarlatánstva - je algoritmus metódy dynamického programovania[15]. Je možné ho zostrojiť a spustiť (ak to dovoľujú výpočtové kapacity) iba pri jednoznačnosti vektora cieľov a jemu zodpovedajúcich koncepcií riadenia. Ďalšou podmienkou je, že vektor cieľov i koncepcie riadenia nestratia udržateľnosť počas časového intervalu trvania procesu riadenia.
Posledná podmienka vyjadruje to, že nie vždy je algoritmickej formalizácii podliehajúca činnosť v súlade s hierarchicky vyšším obsažnejším riadením.
Jednako len, ako ukázal čas, ktorý uplynul od vydania prvých publikácií Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR), sú jednotlivci, ktorí v nej videli ďalšie úklady - útok nositeľov „mechanických nazeraní“ na odstránenie „jedinečnej duchovnosti“ ich samých i ľudstva ako celku, a nie jednu z možností vedome a efektívne organizovať ich vlastné vnímanie sveta a myslenie, a tým samým - organizovať aj okolnosti ich vlastného života.
Taký vzťah k Dostatočne všeobecnej teórii riadenia vyjadruje stavanie sa človeka do opozície voči Objektívnej realite, ktorej je sám súčasťou a v ktorej prebiehajú tie isté procesy, ktoré možno jednotne opísať. Preto, ak sa niekomu Dostatočne všeobecná teória riadenia, ako jazyk opisujúci tieto procesy, nepáči, nech nájde, alebo vytvorí lepší jazyk na tak celkový a jednotný opis procesov v Objektívnej realite. Okrem toho, jemu samému nie je na škodu porozmýšľať o tom, prečo, keď on príde na polikliniku, alebo zavolá záchranku, nevyvoláva u neho hysterický záchvat ten fakt, že medicína používa terminológiu, spoločnú pre všetky biologické oblasti vedy a praxe, v ktorej sa jednym a tým istým pojmovým aparátom popisujú javy, majúce miesto v živote jak rastlín, či zvierat, tak aj človeka. Samozrejme, človek má svoje osobitosti, odlišujúce ho od všetkého ostatného v Objektívnej realite, ale predsa len - on sám je jej súčasťou a jeho osobitosti – to je výraz spoločných zákonitostí jestvovania Objektívnej reality, avšak nepochopených drvivou väčšinou na Zemi žijúcich ľudí.
V našom chápaní Dostatočne všeobecná teória riadenia - je miera vedomého pochopenia a porozumenia riadenia ako takého. Je nepovinná pre jedincov – riadičov-praktikov (manažérov-praktikov), ktorých podvedomé úrovne psychiky dostatočne dobre zvládajú modelovanie, výber a realizáciu jednotlivých možností riadenia. No je nevyhnutná pre obnovenie a zabezpečenie jednoty podvedomého a vedomého v procesoch riadenia, akými sú všetky udalosti v živote človeka. Tí, pre ktorých je DVTR neprijateľná, môžu žiť s tou mierou jednoty a rozladenosti vedomého a podvedomého, aká sa „sama sebou“ vytvorila v ich psychike.
3. Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti
Ako už bolo skôr ukázané, KĽÚČOVÝM pojmom teórie riadenia je: udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa v definovanej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia.
Preto podrobné preskúmanie toho, len v krátkosti uvedeného, začneme konkrétne z tohto javu a pojmu, ktoré ho vyjadrujú.
Začneme tým, že v ruskom jazyku sú tri významovo blízke slová: „predtucha“, „predpoveď“ a „predvídanie“.
Ako jav, vlastný psychike človeka, je prvotná predtucha (tušenie). Čo vznikne na základe predtuchy - predvídanie, alebo predpoveď – je určené tým, ako sa ďalej zobrazí informácia, ktorá prišla v predtuchách. Predvídanie je prevažne výsledok spracovania informácií predtúch pravou pologuľou veľkého mozgu, zabezpečujúcou spracovanie obrazov. Ale predpoveď, zahŕňajúca v sebe už aj istú lexiku, gramatiku jazyka a algoritmiku prepojení medzi obrazmi a tokmi obrazov, nevyhnutne vyžaduje zladenie, koordináciu fungovania pravej a ľavej mozgovej hemisféry v procese spracovania informácie.
Na definovanie pojmu, charakterizujúceho jav „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ bolo potrebných 19 slov. To je dosť veľa pre termín. Aj keď ďalej budeme skracovať plný termín na „udržateľnosť podľa predpovedateľnosti“, alebo „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“, alebo jednoducho „predpovedateľnosť - predikcia“, v jeho plnom znení niet zbytočných slov. Preto aj za skráteným termínom je potrebné vidieť plnosť javu, opisovanú plným termínom.
Toto pochopenie je kľúčové v pravom zmysle slova: neosvojac si kľúče, je nemožné vyjsť z abstraktnej teórie a vojsť dopraxe skutočného života. No vlámať sa do Života a narobiť paseku – to možné je.
Vo väčšine odvetví vedy a v technike je pojem „udržateľnosť - stabilita“ postavený na základe vlastnosti - tendencie objektu vracať sa do pôvodného režimu existencie vo všetkých (alebo niektorých) parametroch, charakterizujúcich jeho správanie sa, potom, ako rušivý vplyv, spôsobujúci počiatočný odklon parametrov, bude odstránený. Absenciu takejto tendencie alebo prítomnosť opačnej tendencie nazývame „neudržateľnosť - nestabilita“.
Avšak pojem „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ má všeobecnejší charakter a pre 19. - 20. storočie klasický pojem “udržateľnosť“ - v zmysle návratu parametrov objektu po istom čase k východzím hodnotám po odstránení rušivého (vnútorného, alebo vonkajšieho) vplyvu - je jednotlivým prípadom — podmnožinou pojmu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“
Môžu existovať objekty, principiálne nestabilné v zmysle zmenšovania odklonu po odstránení rušenia. Ak sa však charakter tejto nestability ukáže byť predpovedateľným a podarí sa zostrojiť systém riadenia nestabilného objektu s dostatočne veľkou rýchlosťou a silou pôsobenia, tak objektívne nestabilný objekt sa stáva udržateľne riaditeľným, t.j. v udržateľným[16].
Ďalej „udržateľnosť“ – to je udržateľnosť v zmysle zmenšovania odklonu, alebo prípad, keď kontext pripúšťa dvojaký výklad. „Predpovedateľnosť – predikcia“ je vyhradená priamo len pre prípad vylúčenia možnosti dvojakého výkladu.
Objekty, ktoré nemajú udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti, v princípe odolávajú riadeniu a nemôžu byť uvedené do režimu samoriadenia výslovne preto, že ich správanie sa pod vplyvom vonkajšieho prostredia, predpokladaných alebo disponibilných prostriedkov riadenia a vnútorných zmien má nepredpovedateľný charakter.
Takto je šofér schopný riadiť auto v dôsledku toho, že dopredu pozná, predvída, má predtuchy, ako a v akom časovom intervale stroj zareaguje na jeho predmyslené manipulácie s nástrojmi riadenia. Aj keď vysokou kvalifikáciou (praxou) toto všetko prechádza do podvedomých automatizmov (stereotypov vnímania a konania).
Ak Vy neviete riadiť stroj, alebo sa nečakane vážne rozladil („rozšteľoval“), tak je jeho reakcia na Vašu činnosť pre Vás nepredpovedateľná a automobil je pre Vás neriaditeľný. Ešte zreteľnejšie je to v letectve: aj kvalifikovaných letcov je nevyhnutné preškoľovať pri prechode z jedného typu lietadiel na druhý, ktorých reakcia na pôsobenie z vonku a riadenie je odlišná od obvyklých predchádzajúcich návykov a skúseností. Aj keď kvalifikovaný letec pilotovať lietadlo vo všeobecnosti vie.
Tieto príklady ukazujú principiálne vážnu osobitosť „udržateľnosti podľa predpovedateľnosti...“. V tomto jave sa objektívne a subjektívne zjednocuje do nejakej ucelenej miery predpovedateľnosti, v ktorej sa stiera hranica medzi objektívnym a subjektívnym. .