7. Моzаiky a kаlеidоskоpy
Každý jedinec je časťou Vesmíru. Aby žil a fungoval vo Vesmíre a nebol ním rozdrvený, zničený, musí sa jedinec správať v súlade s tým, čo prebieha okolo neho, v niečom sa podriaďujúc zhluku okolností, a v niečom vplývať na priebeh udalostí. Pre jedinca, obdareného rozumom a slobodou výberu línie správania sa, je to v podstate otázka o informačno-algoritmickom zabezpečení jeho správania sa mimo diktátu automatizmov inštinktov, podmienených reflexov a tradícií kultúry.
Aby konal ozmyslene a účelne, musí predvídať dôsledky činov ešte predtým, ako bude nejaká činnosť započatá alebo vstúpi do fázy nezvratnosti následkov. Preto základná otázka každej prakticky užitočnej filozofie – to je otázka o predvídateľnosti následkov.
Umenie dať jednoznačnú odpoveď na túto otázku v reálnych životných podmienkach, umožňuje z množstva možných variantov budúcnosti vybrať najlepší variant (vylučujúci dokonca aj fragmentálnu realizáciu nejakých nepríjemných variantov) a k jeho realizácii pritiahnúť dostatočné zdroje. Zodpovedajúco tomu, iba od života odtrhnutá, abstraktná filozofia prázdnych tárajov si môže dovoliť nejakú inú „základnú otázku“, zjavne alebo skryte, stanovením „základnej otázky“, odbiehajúc od otázky o predvídateľnosti, ktorej riešeniu musia byť podriadené všetky ostatné jej „otázky“.
Prakticky, nezávisle od metód, ktoré sa používajú pre prognózovanie, otázka o predvídateľnosti smeruje k tomu, aby už v súčasnosti sa získali obrazy objektívne možnej budúcnosti v jej rôznych variantoch, jak najpravdepodobnejších, tak aj variantov s mizivo malou pravdepodobnosťou ich „samovoľného“ uskutočnenia sa.
Pri absencii riadenia, čo je ekvivalentné „samovoľnému“ toku udalostí, sa realizuje najpravdepodobnejší variant (samozrejme, ak odhady pravdepodobností skúmaných variantov neobsahujú hrubé chyby). Ale ak je „samovoľný“ priebeh udalostí neprijateľný, tak je nevyhnutné riadenie. Riadenie priebehu udalostí je schopné realizovať varianty objektívne možnej budúcnosti s menšími pravdepodobnosťami „samovoľného“ priebehu, než ktoré majú najpravdepodobnejšie varianty. Korelácia (súvzťažnosť) je tu takáto: čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie vybratého variantu, tým vyššia musí byť riadiaca kvalifikácia tých, ktorí ho chcú realizovať, pretože, čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia v procese prechodu k nemu z reálnej súčasnosti.
Toto všetko je v súbore znalostí, vyjadrených prostredníctvom rôznorodých jazykov, rozvinutých v kultúre a neformalizovaných návykov a je v davo-“elitárnej” spoločnosti predmetom vzdelávania nie „pre všetkých“, ale výlučne „pre úzky kruh, ktorého určením je riadiť“. V ľudskej spoločnosti toto isté – vo svojom najlepšom tvare – sa musístať majetkom všetkých.
No jadrom toho všetkého, bez čoho nemožno vykazovať riadiace pôsobenie, je prognostika (prognózovanie, predikcia). Prognostika môže byť výsledkom vlastného modelovania v relatívne vysokofrekvenčných pásmach transformácie informácií vo svojom vnútornom svete toku reálnych procesov. Môže byť daná zvonku z rôznych zdrojov, s ktorými môže byť v interakcii ten alebo iný stroj psychiky. A môže byť syntézou výsledkov modelovania vo vlastnom vnútornom svete jedinca a prognostiky, ktorú dostal zvonku.
Ak mimo analýzy necháme proroctvá, zoslané Bohom, tak všetká ostatná prognostika je výsledkom nejakého modelovania priebehu udalostí v zrýchlenom časovom úseku, za predpokladu možnosti vykazovania riadiaceho pôsobenia na ne tými alebo inými subjektami-riadičmi (manažérmi). Celá táto prognostika vyžaduje model, ktorý by obsahoval informáciu, objektívne charakterizujúcu tie procesy, v súlade s ktorými jedinec hodlá „plávať s prúdom“, a tým viac na ktorých priebeh chce riadiaco pôsobiť.
Ak máme hovoriť o ozmyslenom správaní sa v Objektívnej realite, tak každý jedinec k tomu potrebuje svoj vnútorný informačný model Objektívnej reality, ktorá je spoločná pre všetkých. A takýto model je vlastný psychike každého jedinca. Tento model, vo svojom poradí, môže predstavovať informačný základ-pozadie a súbor rôznorodých párov „to“ – „nie to“, daných indivíduu v Rozlíšení počas celého jeho života. Informačný základ vo všeobecnosti je u všetkých jeden – spoločný pre všetkých (u každého mu nejakú svojráznosť pridajú osobitosti jeho zmyslových orgánov), ale súbor rôznych párov „to“ – „nie to“, daných v Rozlíšení počas celého života, je u každého vlastný: jak kvôli rozdielu vo veku a spolupatričnosti k tej, či onej generácii, tak aj kvôli tomu, že každý zaberá v živote jedine svoje miesto a ide jedine vlastnou životnou púťou, nesie svoje a po predkoch zdedené problémy, ktoré rieši alebo nerieši, získavajúc v Rozlíšení novú informáciu v binárnom kóde párov „to“ - „nie to“.
No jedinec môže zaujímať rôzné postoje k celému súhrnu „to“ – „nie to“ (kde každý z elementov predstavuje zmyslovú jednotku), ktorými on myslí vedome i podvedome: jak v slovných formách, „mrmlajúc“ si niečo pre seba, tak aj mimolexikálne – v obrazoch bez slov, v symboloch a pod.
Podvedomý alebo vedomý postoj jedinca k týmto zmyslovým jednotkám môže byť dvojaký:
pre jednych je normálne úsilie k tomu, aby všetky zmyslové jednotky, s ktorými operuje ich psychika boli určitým spôsobom späté návzajom. Táto určitosť vzájomných väzieb môže byť jak jednoznačná (raz a navždy), tak aj mnohoznačná – štatisticky usporiadaná, z ktorej sa zakaždým vyberá jednoznačná konkrétnosť vzájomných väzieb, podmienená konkrétnymi okolnostiami reálneho života, fantáziou, zámermi;
pre druhých je normálne vyhýbať sa tomu, aby sa v ich psychike vytváral systém určitých vzájomných prepojení medzi zmyslovými jednotkami, ktoré získavajú v Rozlíšení.
Svetonázor prvého typu nazývame mozaikovým. Druhý typ je problematické nazvať svetonázorom, pretože on síce je schopný obnášať mnohé fakty, pojmy a pod., no nenesie v sebe jedno – celostný obraz Sveta. Hoci fragmenty – zmyslové jednotky – z ktorých obraz sveta môže byť v princípe poskladaný, sú v ňom prítomné, občas aj v hojnosti i detailnosti. A ak prvé je podobné mozaikovej vitráži, tak to druhé je podobné kaleidoskopu[203], v ktorom sa presýpajú také isté rôznofarebné sklíčka, z akých je zložená vitráž. Pri každom potrasení „trubice kaleidoskopu“ životnými okolnosťami alebo pri pridaní nových „sklíčok“ – zmyslových jednotiek – sa chaoticky popresýpajú, zobrazujúc nový vzor. Možno, že aj krásny a bizarný, no nemajúci nič spoločné s „mozaikovou vitrážou“, ktorá viac alebo menej detailne opakuje obraz Sveta v psychike jedinca s prvou organizáciou a cieľovou orientáciou intelektu.
Intelekt, um, rozum – v súčasnom ruskom jazyku sú synonymami. Intelekt – to je tá zložka psychiky, ktorá v prvom rade pred všetkým ostatným zodpovedá za ozmyslenie života. V jeho základe leží stanovenie vzájomných väzieb v celom súbore zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“, ktoré jedinec získal v Rozlíšení za celý svoj život. Všetky ostatné úlohy je intelekt schopný riešiť tým úspešnejšie, čím lepšie vyriešil túto úlohu vytvorenia vlastného informačného modelu Sveta vo forme mozaiky zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“ na všeobecnom informačnom podklade.
Kaleidoskopické videnie sveta, nie súc celostným obrazom Všetkého, v princípe nie je vhodné pre modelovanie a prognózovanie.
Preto, zaprvé, aby bol dav závislý na vládnucej „elite“, sa v davo-“elitárnej” spoločnosti v systéme vzdelávania „pre všetkých“ cielene kultivuje kaleidoskopické videnie sveta. Kaleidoskopickosť videnia sveta systémom vzdelania „pre všetkých“ sa nepodporuje iba v oblasti úzko profesionálneho vzdelávania, pretože každá profesionálna činnosť sa stáva na základe likvidácie vzájomných vzťahov medzi rôznymi fragmentami vedomostí a návykov, tvoriacich profesionalizmus, nemožnou. No mimo hraníc profesionálnej činnosti sa kaleidoskopickosť videnia sveta podporuje na princípe kultu „voľnomyšlienkárstva“ a práva jedinca nepodobať sa na ostatných vo svojom „sebavyjadrení“. Reálne celá táto inakosť a svojráznosť v spoločnosti predstavujú o sebe nepodobnosť vzoru v jednom kaleidoskope na vzor v druhom kaleidoskope, no nie svojráznosť-originalitu stabilného svetonázoru, zabezpečujúceho rozvoj osobnosti smerom k človečiemu stroju psychiky.