A, zadruhé, vstup nezvaných cudzorodých elementov do zákulisnou vládnucou „elitou“ monopolizovanej sféry realizácie reálnej moci sa blokuje systémom profesionálneho filozofického a historicko-sociologického vzdelávania, kde prekvitajú filozofické školy s kdejakými „základnými otázkami“ filozofie, len nie s otázkou o predvídateľnosti následkov s cieľom riadenia okolností.
Príkladmi takýchto svetonázorových škôl sú dialektický a historický materializmus, mnohým známy zo sovietskej minulosti, a takisto aj k oficiálnemu marxizmu opozičné rôznorodé filozofické školy, vrátane Georgija Ščedrovického, Ilju Prigožina, Alexandra Zinovjeva a druhých. To je vidieť aj v skôr uvedených citátoch z časopisu Ščedrovického následovníkov: «svet je „vytvorený“ dostatočne neurčito...» – čo je jedným z vyjadrení kaleidoskopického videnia sveta, obšírnejšie vyjadreného vo zvyšnom texte spomínaného článku.
Таkto verejná filozofia plní funkciu výpustnej kanalizácie: všetci, koho zaujímajú problémy života spoločnosti a ľudstva ako celku, a ktorí, podriadiac sa autorite jej kultových osobností, trpiacich kaleidoskopickosťou videnia sveta a odtrhnutosťou mudrovaní od života (nemožno ani raz vstúpiť do tej istej rieky...; koľko čertov sa zmestí na hrot ihly? čo je prvotné: hmota alebo vedomie? a pod ), súhlasia s ich názormi, tí sú neschopní konať ako riadiči-manažéri na celospoločensky významnej úrovni.
8. Svetonázor:
“pre všetkých” a «pre úzky kruh, ktorý je vyvolený — riadiť»[204]
Giľbo o tomto rozdiele vzdelávania „pre všetkých“ a pre tých, ktorí akoby boli „vyvolení riadiť“, píše na príklade systému ekonomického vzdelávania, vytvorivšieho sa v davo-„elitárnych“ spoločnostiach, takto:
«V ekonomickom vzdelávaní ... existuje fundamentálna odlišnosť „ekonomiky pre úradníkov“ a „ekonomiky pre vlastníkov“. Таké oblasti posledného obdobia, ako nepriame riadenie na úrovni pravidiel, štruktúra peňažného obehu, nepriame stimulovanie, makroriadenie a pod., v princípe zostanú mimo hraníc základného ekonomického vzdelania.[205] Príčina toho je prostá – funkcia „ekonomiky pre úradníkov“ spočíva vo vnucovaní určitých stereotypov (často blízkych k čistej mytológii[206]), ktoré sumárne programujú predvídateľné správanie sa ekonomických subjektov. Analogická, vlastne, je aj funkcia verejnej ekonomickej vedy. Existencia predvídateľného správania sa týchto detí zabezpečuje podmienky na hru v systéme pre tých, ktorí majú poznatky zo sféry vyššej ekonomiky.
Analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania. (...) on (systém prípravy úradníkov: naše objasnenie pri citovaní) nedáva žiaden prístup k tým znalostiam, na základe ktorých skutoční majitelia západného sveta zabezpečujú efektívne riadenie ekonomiky a stabilné prekvitanie svojich krajín».
Avšak ekonomická veda je iba časťou celkovej sociológie: a všetko, čo povedal Giľbo, je úplne správne aj vo vzťahu k jej hierarchicky vyšším článkom[207], na základe ktorých sa organizuje spoločenské riadenie v nízkofrekvenčných diapazónoch (v porovnaní s ekonomickými procesmi). Aj J. Giľbo by sa mal nad tým zamyslieť, keď sám blažene píše, že «analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania».
Ideológie „pre úradníkov“ a ideológie „pre majiteľov“ sú rovnako tak rozdielne, ako aj publikácie ekonomickej vedy „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, ale s korekciou na tú okolnosť, že tí, ktorí sa pri skúmaní na úrovni ekonomiky javia ako „majitelia“ sú pri skúmaní na úrovni ideológií „úradníkmi“. Avšak ideológie vo svojom poradí sú výtvorom svetonázorových škôl. Aj v nich existuje také isté rozdelenie vzdelania „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, následkom čoho tvorcovia verejných ideológií (jeden z historicky posledných príkladov – Adolf Hitler) - „majitelia“ na úrovni porovnávania ideologických systémov, sú „úradníkmi“ na úrovni porovnávania svetonázorových systémov, z ktorých vyplývajú ideológie.
A v tom niet ničoho, čím by mohol J.Giľbo alebo niekto iný ešte prispieť do oblasti vedy. Plutarchos, opisujúc rozhorčenie Alexandra Macedónskeho kvôli zverejneniu Aristotelom niektorých učení filozofa, uvádza úplne ukážkový vojvodcov list[208]:
«Postupoval si nesprávne, zverejniac učenie, predurčené iba pre ústne vzdelávanie. Čím sa budeme odlišovať od ostatných ľudí, ak tie samé učenia, na ktorých sme boli vychovaní, sa stanú všeobecným majetkom? Chcel by som prevyšovať druhých nie tak silou a mocou, ako vedomosťami z vyšších predmetov».
Uspokojujúc zranenú ctižiadostivosť a pocit nadradenosti Alexandra nad «ostatnými ľuďmi», mu Aristoteles vo svojej odpovedi objasnil, že «hoci sú tieto učenia i zverejnené, no zároveň akoby aj nezverejnené».
Na tomto príklade je dobre vidieť, že Alexander Macedónsky – líder „elity“ – bol znepokojený „narušením“ Aristotelom - perifériou sociálneho znacharstva-„žrectva“ - monopolu na Vedomosti - základu moci nad nevedomou spoločnosťou. No tu sa isto musíme dovtípiť, že Aristoteles bol znepokojený nad zachovaním tohto monopolu na Vedomosti ešte viac, než Alexander, pretože naznačuje Alexandrovi, že ním uskutočnené zverejnenie je v istom zmysle defektné a neumožňuje po jeho prečítaní získať Poznanie v plnej miere: sú potrebné ešte nejaké objasnenia. A možno nielen objasnenia, ale aj zažitie nejakých úkonov nositeľov týchto vedomostí, spoluúčasť v nejakej ich činnosti.
Ak to Alexander Macedónsky sám nepochopil, tak len preto, že neoddeľoval „žrectvo“ od „elity“. No z tej istej Alexandrovej otázky vyplýva, že sociálni znachari ho oboznámili len s tým, čo pokladali za nevyhnutné pre splnenie Alexandrovi zverenej misie. Takže z pohľadu sociálneho znacharstva bol Alexander Veľký „úradníkom“, takým istým predstaviteľom davu, ako aj všetci ostatní, nepatriaci medzi „žrecov“. Tento dejinný fakt, opísaný Plutarchom, ukazuje, že „elita“ i „žrectvo“, každý mierou svojho chápania, ochraňovali monopol na Vedomosti a spolupracovali vo sfére riadenia.
Pritom je potrebné si uvedomiť, že väčšina ľudí pozná Plutarcha ako jedného zo spisovateľov-historikov staroveku, no málokto vie, že bol („vedľajším zamestnaním“) ešte aj vrchným žrecom Delfského orákula. Do jeho povinností patrilo celkové riadenie prognostickej činnosti orákula a prístupu ostatnej spoločnosti k dosiahnutým výsledkom. A z uvedeného dialógu v korešpondencii medzi Alexandrom a Aristotelom je vidieť, že rozdiel v ich chápaní sveta je výsledkom pôsobenia systému vzdelávania. Alexander - „úradník“, Aristoteles - ideologický majiteľ; ale aj samotný Aristoteles je „úradníkom“ jeho svetonázorových majiteľov.
Uvedieme aj čerstvejší príklad. V.Prussakov v knihe „Okultný mesiáš a jeho reich“ (Moskva „Mladá garda“, str. 24) uvádza úryvok z listu Dietricha Eckarta z r. 1923[209], ktorý napísal niekoľko dní pred svojou smrťou jednému so svojich do niečoho zasvätených priateľov:
«Nasledujte Hitlera! Оn bude tancovať, ale to som ja, kto našiel pre neho muziku. Zaistili sme mu prostriedky spojenia s Nimi[210]. Netrúchlite za mnou: ovplyvnil som dejiny viac, než akýkoľvek iný Nemec».
Takto jeden zo staršíchsvetonázorových prikazovačov objasňuje skutočnú rolu nie najobyčajnejšieho úradníka ideológie.
Potom, čo bol ukázaný rozdiel medzi kaleidoskopickým a mozaikovým svetonázorom a nevhodnosť kaleidoskopického videnia sveta pre podporu riadiacej činnosti sa stala jasnou, je nevyhnutné vrátiť sa k otázke alkoholu, iných narkotík a psychotropných látok i extrasenzoriky.
Začneme účinkami alkoholu na informačné nízkofrekvenčné procesy v psychike, ktorých dĺžka trvania je porovnateľná s dĺžkou trvania celého života jedinca. Čo sa stane, keď koncentrácia alkoholu v krvi presiahne hranice kolísania jeho pre organizmus prirodzenej úrovne, prevýšiac niektorú medznú hodnotu?