Vo všetkých prípadoch, bez výnimky, pre vnímanie priestoru a času je nevyhnutný etalónový proces, s ktorým sa porovnáva a ktorým sa merajú všetky ostatné časy a priestory. Týmto etalónom sa môže stať aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je miera všetkých vecí) aj ľubovoľné objekty Stavby Sveta - Vesmíru. Ak nie je určený etalónový proces, tak vzniká „problém Pytóna“ z animovaného filmu, ktorý sám seba v samote mučil otázkou o tom, akáže je jeho dĺžka? – do tých čias, kým mu nepomohol Papagáj, vezmuv na seba funkciu etalóna dĺžky a ur, že dĺžka Pytóna je „38 papagájov a jedno krídielko papagája“. Bez tohto aktu merania by Pytón zostal rovný sám sebe v nijak inak neurnej jedinečnej a nezameniteľnej dĺžke Pytóna, predstavujúcej sebou „vec samú o sebe – vec v sebe“.
T etalónový, tak sa dĺžka periódy etalónového , s , .
Takto to je v svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to v svetonázore štvorpostulátového Amona-svetostavby. Z histórie vedy, rozvíjavšej sa na princípe „Ja(ego)-centristického“ svetonázoru štvorpostulátového Amona, je známe, že ona vždy zakúšala ťažkosti s poznávaním priestoru a času samých o sebe, t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Vznikali zaujímavé „anekdoty“ na tieto témy, typu výrokov svätého Augustína o tom, že, keď sa ho nepýtajú na podstatu času, je mu všetko jasné, ale akonáhle sa ho spýtajú, tak on nevie, čo má povedať…[224]
V skutočnosti-realite, čo objektívne existuje - to je objektívne poznateľné.Abstraktný priestor a čas štvorpostulátového Amona – pusté (prázdne) schránky materiálnej Svetostavby – sa stali problémami, a tak aj nepoznané vedou po tisíce rokov, kvôli tomu, že objektívne neexistujú. Ale v priebehu tých istých tisícov rokov objektívne materiálne podmienený priestor a čas boli vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, samotná etalónová báza, a to sa rozširovalo množstvom metód merania.
Nepoznateľnosť priestoru a času v „JA(ego)-centrickom“ svetonázore štvorpostulátového Amona, vládnucom v civilizácii v priebehu celej jej histórie, je dôsledok neprítomnosti prvotných rozdielov a medzných identifikácií miery v súbore. Ale ak je miera zahrnutá do súboru prvotných rozdielov a medzných identifikácií, tak potom abstraktného priestoru a času niet, ale konkrétne priestory a časy sú vždy objektívne merateľné každým subjektom, ktorý si to želá. Otázkou je len voľba etalónovej bázy a metód merania a ich adekvátnosť k cieľom činnosti subjektov.
Teraz je možné preskúmať otázku o spätosti matérie, miery a informácie. Vedomiu väčšiny nebolo po tisícročia vlastné vidieť v obraze (maľbe alebo soche), vo zvuku (melódii, čo akou by bola), súbor čísel. Jednako, koncom dvadsiateho storočia laserový kompaktný disk (počítačový CD - ROM) sa stal jednotným nosičom pre záznam i zvuku, i obrazu, i textu v číselnom kóde, predstavujúcom číselnú určitosť, jednoznačnosť, t.j. rôznorodosť miery. Aj keď kódovacích systémov, formátov „očíslovania – digitalizácie“ obrazu, zvuku, textu môže byť zostrojených mnoho, tak v každom z nich je jednoznačne definovaná zhoda, „súbor kódových skupín čísel - zobrazenie buď zvukového záznamu, alebo zápis nejakej informácie iného druhu“.
Pritom informácia (obraz, melódia, š č a akým kódom je zaznamenaná (zapísaná).
artefakt), aj tak ž . Nčč Vyššej miere), sa
iba u (mieru) , ktoré sú výtvory ť , ktorých ňuje : «Boh , žžččZskutočného »apokryf „ ľ č).
Na vytvorenie číselnej určenosti-determinovanosti v priestorovej súmerateľnosti na úrovni makrokozmu je potrebný bod, tri navzájom sa neprekrývajúce smery a etalón jednotkovej dĺžky. V tomto systéme súradníc tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v nejakom určitom poradí (formáte) udávajú polohu bodu vo vzahu k začiatku súradníc. Ak v priestorovej súmerateľnosti sú stanovené koordináty súboru bodov, tak určujú v priestore obraz, či už tá množina rozptýlených bodov je línia, plocha alebo objem.
Toto – to je priestorová forma, rozmeraná v priestore matérie, nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnej priestorovej dutine). Ak máme úlohu pridania číselnej determinovanosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám). Následkom toho agregátny stav matérie navonok aj vnútri priestorovej číselne determinovanej formy môže byť rôzny a hocijaký objekt sa prejaví v matériovom priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri aj navonok predtým metricky zadanej priestorovej formy.