10. Cesta k súbornosti
Nech by bol jedinec nositeľom hocakého zostrojenia psychiky, nech by mal hocaký svetonázor, či už to chce alebo nie, tak má vplyv na okolnosti a samotný život mnohých iných: jak súčastníkov, tak aj potomkov. Nie je v silách nikoho, aby svojou osobou nahradil-zastúpil celé ľudstvo, nejaký národ, či sociálnu skupinu. Každý však vnáša svoj vklad do života svojej sociálnej skupiny, národa, ľudstva, nezávisle na tom, či chápe zmysel toho, čo tvorí, alebo sa nielen nestará (nerobí si starosti), čo tvorí, ale ani nechce o tom vedieť a porozmýšľať, či je to dobré alebo zlé. Každopádne, jednotlivci vo svojej početnosti vytvárajú kolektívnu psychiku a kolektívnu činnosť, ktorej výsledky sa skladajú do celku v nadväznosti (kontinuite) individuálnej činnosti mnohých a mnohých účastníkov (občas dokonca v rade generácií). Každý z nich vykonáva svoju časť plného (celkového) algoritmu činnosti, a preto sú tieto výsledky individuálne nedosiahnuteľné.
Aj keby sa nikto nehlásil ku konkrétnym výsledkom takejto kolektívnej činnosti, čo je podmienené aj samotnými výsledkami a osobitosťami subjektivizmu toho, kto má s nimi do činenia, tak výsledky kolektívnej činnosti sa musia prijímať ako samozrejmosť (nevyhnutnú realitu)*: či už Černobyľ, padajúci na hlavy nám a našim potomkom, alebo víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorého mnohé plody[236] sa proste prepili[237] a opilcami premrhali (odtiaľto vzišiel v prepočte na doláre 130-miliardový dlh ZSSR[238], ktorého väčšiu časť zdedilo terajšie Rusko, pridajúc k nemu ešte aj svoje nové dlhy).
A aj keď v dohľadnej perspektíve sú očakávané výsledky zlé[239], tak nie je možné sa im vyhnúť, staviac na cestu uzavretosti v individualizme, žijúcom výhradne len na svojom v kruhovej obrane pred zvyškom sveta, pretože, ako poznamenal Kozma Prutkov: «Ľudia by neprestali žiť spolu, aj keby sa rozišli na rôzne strany»[240] – hoc by len silou toho, že vo Vesmíre je všetko vzájomne „jemnohmotne“ previazané – udržované celoprírodnými poľami «holografické» vlastnosti miery - predurčenia. Následkom toho, aj «rozíduc sa rôznymi smermi», jednotlivci budú vytvárať kolektívnu psychiku, ktorá bude vplývať na život každého z nich prostredníctvom „jemnohmotnej matérie“. A ak táto kolektívna psychika bude zlá, tak ona „dostane“ každého, kto sa na nej podieľal, nech by sa kdekoľvek snažil schovať pred plodmi, vzídenými z jeho účasti, alebo „neúčasti“ v nej; a okrem toho - Boh je Všedržiteľ.
, sa budova , činnosti, Černobyľ“ , ľom ako roh [241], ľ, .
. pod je pre . aj zostrojenia ľmi tak.
. zreteľne zjavné: ľ, , v , ). , jednotného , .
U mnohých, ak nie u väčšiny, živočíšnych druhoch pri skúmaní párových vzťahov má každá samica, ako pokračovateľka rodu, vyššie hierarchické postavenie (status) než hociktorý samec. Pri skúmaní skupinových vzťahov v stáde, kŕdli, rodine (v závislosti na tom, aký obraz života je charakteristický pre daný druh) pri bežných udalostiach (relatívne vyššie frekvenčných vo vzťahu k trvaniu cyklu «zabreznutie – brezosť - kŕmenie a výchova potomstva – znova zabreznutie») má vyššie hierarchické postavenie než samice iba jeden zo samcov - vodca svorky. Pritom maximálna početnosť svorky je podmienená nejakou intenzívnosťou styku v nej všetkých so všetkými ostatnými pod spoločným – celkovým vedením vodcu. Ak početnosť svorky presiahne určité maximum, pri ktorom intenzita styku – komunikácie klesne pod kritickú hranicu, tak nadpočetní sa buď vyháňajú, alebo hynú vplyvom kolektívnej psychiky svorky. Alebo sa svorka rozpadá na dve, ak má kto viesť, stať sa vodcom pre každú z častí bývalej svorky (stáda) a stav biocenózy umožňuje ďalšie rozmnoženie populácie daného druhu.
V spoločenstvách, v tých jeho sociálnych skupinách, ktoré žijú na princípe zvieracieho stroja psychiky, tieto najvšeobecnejšie zákonitosti sa zachovávajú. Pritom celodruhové inštinktívne programy správania sa majú svoje pokračovanie v kultúre, v ktorej ich je možné prejaviť (ukázať), preložené do iného „jazyka“. Takto v stáde paviánov sa vytvára hierarchia ich „osobností“ na princípe toho, kto komu beztrestne demonštruje svoj pohlavný úd, a kto s tým súhlasí alebo svojou slabosťou je nútený to brať ako povinnosť.Toto stádové opičenie „ja som na vás všetkých úd položil“[242], plus podriadenosť (ovplyvniteľnosť) psychiky „úd položivších“ veľmi úzkemu okruhu samíc, vrtiacich „údmi“ vodcov, pokračuje z inštinktívnej úrovne psychiky do viac či menej plynule (činnosťou rozumu) rozvíjajúcej sa kultúry tých, komu Zhora bolo dané byť ľuďmi. V kultúre získava svoje pláštiky (väčšinou normy etikety: mlčky tradičné, zaužívané a hlasno právne; do tejto kategórie patrí ženská móda, make-up a šperky a osobitne - vysoká móda), ktoré sa iba menia v priebehu historického vývoja spoločnosti človekupodobných opíc s početnou prevahou zvieracieho stroja psychiky v nej.