То znamená, že na otázku «čo robiť?», každý musí vedieť si odpovedať sám, ozmysliac podľa svedomia to, čo mu je dané v Rozlíšení na základe bohocentrického svetonázoru trojjedinnosti matérie-informácie-miery.
To nie je iba v tom, že nízkofrekvenčné procesy sú objímajúce a v pozadí vo vzťahu k vysokofrekvenčným. Vec je v tom, že mnohé nízkofrekvenčné procesy sa skladajú z krátkych po sebe idúcich taktov (cyklov), obsahujúcich nejakú ukončenú sadu dejov, vytvárajúcich priebežný výsledok v nejakom dlhšom, ich zahňajúcom procese. V každom takomto takte môžu byť veľmi krátke akcie a pauzy medzi nimi: jak krátke, tak aj dlhé pauzy, zasahujúce život mnohých generácií.
A len primerane a realite zodpovedajúco ozmyslené Rozlíšenie základných koncepcií umožňuje skladať v následnosti generácií želateľné nízkofrekvenčné dlhodobé procesy z krátkych taktov každodennej činnosti množstva ľudí. A presne tak to umožňuje zdržiavať, mariť priebeh neželateľných procesov alebo ich transformovať na želateľné, vnášajúc do ich priebehu niečo, čo im predtým nebolo vlastné.
Výsledky takéhoto dlhodobého konania, vytvoreného z množstva krátkych taktov, môžu byť veľmi rozsiahle jak z osobného rozmeru skúmania, tak aj pri spoločenskej analýze v celom rozmere. Začneme s osobnou:
Ak každodenne prečítate vnímavo 5 strán, tak za 365 dní ste schopný prečítať a pochopiť 1825 strán[273] textu.
Je možné, že si v prebiehajúcom zhone svojich záležitostí nenájdete voľný čas, aby ste naraz prečítali knihu s 1 000 stranami. Ale takmer každý je schopný nájsť si čas[274], aby prečítal 5 strán denne a ozmyslel si prečítané, nezabúdajúc to, čo prečítal skôr, a porovnal prečítané s tým, čo bezprostredne pociťuje v sebe a okolo seba. To je reálne: na to je nevyhnutné len jednu hodinu menej pozerať TV, alebo neposedávať s „kecalmi“ pri pohári piva, alebo ešte odmietnúť nejaké iné nezmysly. No taká realita už patrí k nízkofrekvenčnému procesu vo vzťahu k fyziologicky analogickému prečítaniu detektívky alebo nejakého iného čítania, ktoré je predurčené na to, aby človek zabil voľný čas na ceste do práce alebo na chatu v autobuse alebo v električke. To isté platí aj pre žurnalistiku «na zlobu dňa».
Dôsledky prečítania môžu byť rôzne: niekedy prečítaná detektívka alebo ostrejšia publicistika «na zlobu dňa», ktorá vyzývala «niečo robiť»[275] «priamo teraz», sa za rok zabudne, stanúc sa mŕtvo pochovanou v hlbinách pamäti pod vrstvami zábavného čítania, prečítaného neskôr, nasledujúcich publikácií «na zlobu dňa» a informácií bežnej každodennosti. To prejde bez osobitých následkov pre Váš život, ak ignorujete obzvlášť závažné následky, že budete naďalej otrokom ničotného zhonu.
Spomeňte si na osud tej publicistiky, ktorá znepokojovala Vás i mnohých iných v druhej polovici 80-tych rokov 20. storočia, keď sa v reakcii na ňu davy nasmerovali nevedno kam[276], nechápajúc v dlhodobej perspektíve nič z prebiehajúceho, a v priebežnom výsledku sa dosiahlo to, čo je teraz. Vtedy sa mnohí takisto trhali «niečo robiť» «priamo teraz», a scénaristi-režiséri spoločenských nešťastí a tragédií nachádzali, kto z nich a čo má robiť v súlade so scénarmi, adresujúc k ich reálnej morálke, túžbam a pripravenosti robiť to, čo už oni vedia: od prázdneho tárania, ktoré očarovalo ostatný dav, po strieľanie na porážku.
Neprestajne dráždení publicistikou a ich automatizmov správania rozdrážďujúcimi situáciami, zaskočení obyvatelia nenachádzali čas na to, aby sa svetonázorovo samovzdelávali, aby predčili v spôsobilosti riadiť priebeh udalostí prívržencov im neprijateľných koncepcií a konali na báze inej svetonázorovej osnovy konceptuálne cieľavedome, ukladajúc svoje konanie do matrice-scenára priebehu im prijateľných dlohodobých (nízkofrekvenčných) procesov.Od tej doby sa tak mnoho dalo urobiť, že by sme už všetci žili v oveľa lepšej a blahodárne usporiadanej spoločnosti a svete, než v tom, čo je teraz, ak by aspoň polovica všetkých „aktivistov“- hysterikov nezmätkovala, ale v pokoji, nehľadiac «na zlobu dňa», denne predkladanú zlostnou žurnalistikou, sa zaoberala svojim svetonázorovým samovzdelávaním a zo svetonázoru vyplývajúcou činnosťou v postupnej realizácii spoločenskej (kolektívnej) iniciatívy na princípoch vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov ľudí.
No oni vo väčšine nevenovali a nevenujú pozornosť tomu, že situácie – dráždivé podnety ich automatizmov správania sa vytvárali a vytvárajú sa cieľavedome, takže každý z nich je fakticky málo odlišný od diaľkovo riadeného „lunochodu“ a všetci spolu po väčšinu života predstavujú stádo „lunochodov“, nezmyselne – z pohľadu ľudskosti – prešliapávajúcich priestory rodnej planéty.
Ak sa algoritmus správania, aktivizovaný každodennou „zlobou“ – rozdražďujúcou situáciou, po nejakom čase ukazuje neefektívny pre realizáciu ich bezdôvodných nádejí a snáh, tak sa to pre drvivú väčšinu odhaľuje náhle v okamihu. Po takomto rozčarovaní nasledujú výbuchy emócií alebo depresií (nedostatok síl a emócií) a pokusy o prepnutie sa na nejaký iný algoritmus bezmyšlienkovitého automatického správania, alebo na vonkajšie riadenie zo strany nimi chceného vodcu – „dobrého pastiera“. Hoci, ak by rozmýšľali (čo znamená: konkrétnesi vo svojom vnútornom svete predstavovali priebeh udalostí v Objektívnej realite, ktorých sa účastnia – a k tomu aj nevyhnutne Objektívnej realite adekvátny svetonázor, ktorého zostrojenie si oni predstavujú ako abstrakcionizmus odtrhnutý od života, ktorý im bráni „žiť“ «priamo teraz»), tak – v drvivej väčšine prípadov – by sa im nevhodnosť algoritmu pre realizáciu želaného odhalila už dávno pred začiatkom jeho bezmyšlienkovitého automatického odpracovávania v podnecujúcich situáciach–rozdrážditeľoch.
A toto včasné odhalenie – podmienené efektívnym svetonázorom – by dalo každému z nich možnosť nepodporovať tie procesy, ktoré oni reálne podporili svojou činnosťou alebo nečinnosťou, ale tvorivo podporiť iné procesy, ktoré by priniesli iné plody.[277]
A v tom prípade, jedinci, z ktorým každému bola daná Zhora sloboda výberu línie správania sa, a taktiež aj spoločenstvá týchto jedincov, by sa nenachádzali v stresových situáciách, analogických tým, ktoré prežívalo «SNŠ» a v historickej minulosti raz za 50 rokov (a to aj častejšie) prežívalo Rusko – regionálna civilizácia.
No aj po všetkých týchto mnohoročných nešťastiach a spoločenských nepokojoch je návrh zaoberať sa svetonázorovým samovzdelávaním pre nich neprijateľný. Totižto oni akoby chcú «niečo robiť» práve «priamo teraz» a neželajú si „naprázdno strácať čas“ na to, aby si získali osnovu pre samostatné zmysluplné videnie toho, čo prebieha. A práve toto je nevyhnutné robiť «priamo teraz» tak, aby vždy bolo dobre, pretože v opačnom prípade bude musieť jedinec spočívať, podobajúc sa slepému, hluchému, mŕtvemu kameňu v murive sociálnej pyramídy, ako je to zaobrazené na jednodolárovom papierovom odpade.
Ale v Rusku - ZSSR nie všetci boli takými. Druhí, pozrúc sa na počiatok celého reformátorského zmätku, si pre seba stanovili: keď to všetko vyjde navnivoč, tak v spoločnosti už musí byť rozvinuté také videnie a chápanie sveta, na základe ktorého už spoločnosť dokáže žiť. A pre toto je nevyhnutné pracovať, vytvárajúc to, čo sa stane základom budúcej spoločnosti. A, aby dali spoločnosti takýto základ-osnovu, potichu sa už vtedy (a to v tej dobe predstavovalo «priamo teraz») zaoberali svetonázorovým samovzdelávaním a činnosťou postupu realizácie spoločenskej iniciatívy, nehľadiac na «zlobu dňa»: oni sa nepoddávali povyku a zmätku ani v dňoch štátneho puču, ani v dňoch Belovežských dohôd a „abdikácie z trónu“ M.S.Gorbačova, ani v marcových dňoch roku 1993 pri konfrontácii Najvyššieho Sovietu RSFSR a Prezidentskej administratívy, ani v dňoch rozstrieľania moskovského Bieleho domu v r. 1993, ani v augustových dňoch r. 1998pri páde kurzurubľa, ani v dňoch abdikácie z trónu «cára» Borisa Jeľcina.