— Vzájomne sa doplňujúce a informácie si vymieňajúce komponenty celkovej psychiky.
Otázka: Ako dostať na úroveň vedomia v tempe toku reálnych udalostí celú túto informáciu, ktorú spacovávajú podvedomé úrovne psychiky, akmožnosti vedomia pri spracovávaní informácií sú ohraničené (mimo tranzu) na 7 - 9 objektov a 15 zmyslových jednotiek za sekundu, (zatiaľ čo v tranzových stavoch sú tiež ohraničenia, no s inými charakteristikami, v dôsledku čoho si vedomie nemôže predstaviť všetky tie obrazy a melódie, v ktorých prebieha spracovanie informácií na podvedomých úrovniach psychiky)?
— Iba v extrémne zhustenom obraze, ktorý umožňuje si ju uvedomiť hoci len v riadiaco významných vyhodnocovacích kategóriach minulých udalostí a smerovania ich priebehu: «dobre», «zle», «neurčené». Môže byť podané iba akési zovšeobecňujúcezhodnotenie situácie a smerovanie jej zmien, ktoré nebude potláčať ostatnú informáciu, ktorej spracovaním sa v tom čase zaoberá úroveň vedomia.
Otázka: Je emocionálne pozadie, nálada, typické pre jedinca po celú dobu jeho bdenia, podmienené zapamätanými a prebiehajúcimi okolnosťami jeho života a môžu byť ozmyslené na úrovni vedomia ako znaky, ktoré vyplávali z podvedomých úrovní psychiky, nesúc všeobecné správy o výsledkoch činnosti podvedomých úrovní psychiky, ktoré majú charakter riadiaco významných hodnotiacich kategórií «dobre», «zle», «neurčito»?
— Emócie sú podmienené okolnosťami jeho života a môžu byť ozmyslené práve v týchto riadiaco významných hodnotiacich kategóriach «dobre», «zle», «neurčito»z minulého priebehu udalostí a ich smerovania, posúvaných na úroveň vedomia v psychike jedinca, jeho podvedomými úrovňami. No môžu byť v tejto kvalite aj neozmyslené - to je podmienené svetonázorom jedinca.
V svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery sú všetky emocionálne prejavy ozmyslené práve v tejto kvalite: ako maximálne zovšeobecnené výsledné ukazovatele podvedomých úrovní psychiky pred úrovňou vedomia, stotožňovaným väčšinou jedincov s ich vlastným «Ja» v každom časovom okamihu. Informácia podvedomých úrovní psychiky vystupujúca na úroveň vedomia v maximálne zhustene zbalenej forme - vo forme emócií, môže byť rozbalená, uvedomená, pochopená, ak to umožňuje osobná kultúra myslenia. To si však vyžaduje čas, v priebehu ktorého by bola táto informácia predaná vedomiu nie vo forme emócií, ale v inej forme, dostupnej jeho vnímaniu.
Ak niekto nesúhlasí s takýmto ozmyslením predurčenia emócií, vyvstávajúcich vo vedomí počas celej doby bdenia jedinca, tak nech si ozmyslí ich predurčenie nejak inak. No ako ukazujú stáročné dejinné skúsenosti psychologických škôl Západu a védicko-znacharského Východu, všetky ostatné interpretácie emocionálneho života jedinca sú chápané nepohodlne a smrdia agnosticizmom[285] - učením o nepoznateľnosti Sveta a nezmyselnosti života a bytia.[286]
Takže sa pýtame: Mýli sa snáď Všedržiteľ? alebo je Všedržiteľnosť (nedeliteľná všeobjímajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Objektívnej realite) bezchybná vo všetkých jej prejavoch, a to bez výnimky?
— Všedržiteľ sa nemýli a Všedržiteľnosť je bezchybná vo všetkých jej prejavoch bez výnimky.
Otázka: Ak je Všedržiteľnosťbezchybná vo všetkých jej prejavoch a človek nie je v konflikte so Všedržiteľom, tak akú má mať náladu, aké emócie?
— Dobrú náladu, pozitívne emócie – to je norma človečieho usporiadania psychiky vo všetkých životných okolnostiach bez výnimky.
Otázka: Ak sú emócie negatívne, nálada zlá alebo „nijaká“, tak čo sa oznamuje vedomiu z podvedomých úrovni psychiky?
— Odpoveď je jednoduchá:
· v súčasnej dobe alebo v minulosti, či v zámeroch jedinca do budúcnosti existuje jeho konflikt so Všedržiteľnosťou, plody ktorého pri nim vybratej línii správania sa nevyhnutne zožne (ak ich už nezožína) a budú nepríjemné. No čo konkrétne, v čom pozostáva objektívny zmysel konfliktu, či už vznikol v dôsledku úmyslu jedinca alebo je to dôsledok jeho nevnímania – to je nutné objasniť. To si vyžaduje vedomý ozmyslený vzťah jedinca k životu, k toku udalostí v ňom, k súbehu rôznych situácií okolo neho i v ňom samotnom.
· alebo jedinec, otvorene sa nenachádzajúc v konflikte s Bohom, niečo vníma nesúobrazne a neprimerane Objektívnej realite alebo niečo v prebiehajúcom mu nedochádza, a v dôsledku jeho nedôvery Bohu jeho podvedomé úrovne psychiky vydávajú chybné emocionálne hodnotenie prebiehajúceho, čo v perspektíve taktiež nesľubuje jedincovi nič dobrého. O podmienenosti tohto chybného emocionálneho hodnotenia vlastnosťami samotného jedinca bude reč trocha nižšie.
Môžu nasledovať námietky v tom zmysle, že u rôznych jedincov jedne a tie isté udalosti, padnutie do jednych a tých istých situácií, jedna a tá istá správa vyvolávajú rôzne emocionálne prejavy, čo by zdanlivo vyvracalo práve povedané. Ale nie je to tak: reč bola o emocionálnych prejavoch jedinca, ak dokonca i reverzne (spätne), ale stále prebývajúceho v človečom usporiadaní psychiky v nejakom dlhšom časovom intervale, ktorý je dostatočný na to, aby sa sformovali jeho emócie a nálada. No okrem toho, u každého jedinca je vlastná osobná predhistória, vlastná geneticky podmienená informácia, ktorá tiež vplýva na emocionálnosť vnímania rôznych udalostí.
Ale ak sa jedinec v uvažovanom časovom intervale nachádza nie v človečom stroji psychiky, ale v nejakom inom alebo jeho psychika je nestabilná a kmitá, neprestajne a vratne meniac svoje usporiadanie, tak toto všetko bude nie úplne tak.
Podstata je v tom, že v človečom usporiadaní psychiky sa zabezpečuje jednota emočného a zmyslového stroja duše[287], pri ktorom jedinec „samosebou“ prebýva v riečisku Všedržiteľnosti. Mimo človečieho usporiadania psychiky, ak je vôbec možné hovoriť o nejakej jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše, tak táto „jednota“ – po prvé, neladí s Objektívnou realitou a po druhé, je tam konflikt medzi vedomím a podvedomými úrovňami psychiky, a taktiež aj vnútorné konflikty v samotnom podvedomí (a to ho, ako následok, zaťahuje do vnútorne konfliktnej kolektívnej psychiky – kolektívneho podvedomia. Inými slovami, to prináša pripojenie psychiky jedinca na nezlučiteľné, navzájom nepriateľské egregory).
A o jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše mimo človečieho usporiadania psychiky v podstate možno hovoriť veľmi podmienečne, pretože nesúlad tejto „jednoty“ vyplýva z toho, že emočné prejavy a racionálno-intelektuálna činnosť nie sú vo vzájomnom súlade. To platí, ak ich vztiahneme k jednej a tej istej objektívnej informácii, ktorá charakterizuje životné okolnosti alebo situáciu, do ktorej sa jedinec dostal.
Okrem toho, rozhovory na tému, že pre rôznych jedincov sú v živote charakteristické rôzne emocionálne prejavy v jednych a tých istých situáciach, je nevhodné viesť v abstraktnej forme, odtrhnutej od konkrétnych jedincov a konkrétnych podmienok: to by bolo neplodným abstrakcionizmom, iba brániacim chápaniu podstaty skúmaných javov psychickej činnosti každého jedinca.
Preto konkrétne: dieťa sa raduje tvári matky, sklonivšej sa nad kolískou; slnečnému lúču; prvým kvetom a snehovým vločkám v jeho živote. Plače, keď sa stretáva so zlom, aj keď nie je nasmerované proti nemu osobne, hoci objektívne každé zlo je proti každému žijúcemu, a preto sa dieťa nemýli, ak na neho takto reaguje. Raduje sa a smeje sa v reakcii na dobro. Ono sa zle - negatívne stavia k rozprávkovému ľudožrútovi i ostatným zlodejom a dobre odlišuje v rozprávkach dobro od zla. A v detských hrách sa pomerne ťažko hľadajú dobrovoľníci na plnenie úloh zjavných zlodejov, hoci len akože. A ak sa im nepodarí nájsť dobrovoľníkov alebo sa dohovoriť, tak hra prebieha za účasti imaginárneho, všetkými si predstavovaného zlodeja, fyzicky neprítomného medzi účastníkmi hry. To je vyjadrenie normálnej jednoty emocionálneho a zmyslového stroja duše. A ono prevláda v správaní sa väčšiny ľudí v ich detstve.
Ale detičky ešte nie sú celkom vyskladanými ľuďmi. Im je od ranného detstva vlastné nielen toto, ale aj rôzne výroky o sebe, ako o «pupku Zeme». Vyplývajú z toho, že jedinec v rannom detstve žije nie na základe svojho chápania, ale na základe vrodených programov správania sa, sotva si osvojujúc kultúrne dedičstvo a vlastný, v ňom uložený, genetický potenciál vývoja podľa miery objavenia a osvojenia si tých alebo iných schopností v procese jeho dospievania. V každom vysokoorganizovanom biologickom druhu je každé mláďa hierarchicky vyššie než ktorákoľvek samica, a to v tom zmysle, že jej inštinktívne programy správania sa sú orientované na uspokojovanie-obsluhu mláďatka v prvých dňoch po narodení. A táto všeobecná biosférická zákonitosť sa môže prejavovať aj v živote ľudstva pri určitých osobitostiach kultúry: ak v spoločnosti prevláda zvierací stroj psychiky, tak, ak je v rodine málo detí (1 - 2), tak ich detstvo – v tom zmysle, že sa nachádzajú pod všeobjímajúcou inštinktívne podmienenou opaterou rodičov – sa predlžuje do doby telesnej dospelosti a začiatku samostatného života (a občas až do odchodu rodičov zo života, keď sa „deti“ už samé stávajú starcami), pretože ich rodičia už nemajú nikoho, na koho by obrátili svoje inštinktívne programy starostlivosti, aj keď už získali v civilizácii nejaké tie kultúrne „pláštiky“.