A ak je to tak, potom prichádza odplata za neschopnosť a neželanie si rozumne vychovať z ľudského mláďaťa Človeka. A hľa, deti vyrástli:
· matka sa bojí prísť a ozvať sa k svojmu výrastkovi, „chrobáčikovi“;
· jazyk po stáročia udržiava synovskú zhovädilú „múdrosť“ «hovädám je aj otca ľahšie biť» („hovädá“ - synonymum stáda dobytka). To zjavne vyjadruje zvieracie usporiadanie psychiky, pretože nový vodca „stáda“ pochádza z mladšej generácie, než rovesníci predchádzajúceho vodcu;
· „Revízor“ od N.V. Gogoľa – minulé storočie; podľa podstaty deja – spoločenská tragédia[288], o čom sa, počínajúc rokom 1905, presvedčili mnohí, ktorí sa smiali nad sebou, nad zlom, ktoré nosia v sebe. No neprešli ani dve storočia a celé sály a televízne auditórium sa ako predtým bezstarostne a bezostyšne smejú v reakcii na povedačky Rajkina, Žvaneckého, Mišina, Gorina, Petrosjana, Zadornova a ostatných, hoci NIE JE ČOMU SA SMIAŤ: vysmievané zlo neprestáva byť zlom.
Po výsmechu zlo nezmizne, ale sa rozširuje ešte aktívnejšie preto, lebo sa vníma ako smiešné, ale nie ŽIVOTNE ŠKODLIVÉ. Výsmech poskytuje iba emocionálne uvoľnenie pre bezumných hlupákov a bezstarostných, no nedáva kľúče k pochopeniu príčin zla v spoločnosti, ani prostriedky na jeho vykorenenie. A takáto „satira a humor“ sú v podstate SAMO-PO-ŽIERANIE SPOLOČNOSTI ČLOVEKU PODOBNÝCH v priamom význame týchto slov, t.j. rôznorodosť kanibalizmu.
HLAVNÁ ŠKODLIVOSŤ DRVIVEJ VAČŠINY DIEL „SATIRY A HUMORU“ POZOSTÁVA V TOM, ŽE PROGRAMUJÚ PSYCHIKU NA FALOŠNÉ - LŽIVÉ EMOCIONÁLNE OHODNOTENIE VYSMIEVANÝCH NEDOSTATKOV, ktoré ani zďaleka nie každý dokáže sám racionálno-intelektuálne napraviť.
· Inteligencia rada špekuluje o ideáloch dobra a spravodlivosti vo všeobecnosti. Ale akonáhle ideály dobra a spravodlivosti v spoločnosti nadobúdajú konkrétnosť, vyjadrenú v prísnych lexikálnych formách, tak začínajú vyvolávať hrôzu v dušiach „inteligencie“ a obyvateľov. Na druhej strane, sledujúc bez sebamenšieho záchvevu, ako nositelia agresívneho individualizmu ničia prírodu a kultúru, v dôsledku sociálneho „progresu“, nechápaví „inteligenti“ samoľúbo píšu dizertácie a udeľujú si stupne v slobodomurárstve a iných rádovych a mafiánskych štruktúrach. A málokomu by z nich aspoň «smutne, samozrejme» bolo; a ešte menej z nich sa zamýšľa nad tým «čo robiť?»[289]? (okrem toho, čo už bolo povedané k tejto otázke skôr, ide zároveň o názov známeho románu, rovnako ako aj komédia A.S.Gribojedova, ktoré mali vplyv na osud Ruska na konci 19. storočia), lebo v ich chápaní prebiehajúce ne-sú-LAD-nosti sú „zákonom materialistickej prírody“ (materialistický ateizmus) alebo „nevyspytateľnosťou ciest Hospodina“ (idealistický ateizmus)[290] a pod., no nie výsledkom – jak ich osobnej, tak aj kolektívnej – nedbalosti, nesvedomitosti a roztopašnosti.
· Mocichtiví sa zároveň nestíhajú požierať navzájom i mnohých ostatných okolo seba.. A niet ani nevyhnutnosti, ako niekedy v detstve, vyhľadávať a presvedčovať niekoho iného, aby sa stal ľudožrútom vo vzťahu k celým národom už nie zo zábavy – pri hre. A ľudožrúti z pokolenia na pokolenie (napríklad klany úžerníkov Rothschildov, Rockefellerov) prezentujú seba ako dobrodincov.
· A po stáročia niet akcieschopných národov a cirkví, ktoré by vykorenili všetko to zlo, hoci počet obyvateľov na Zemi na začiatku 20. storočia presiahol 1,5 mld. a podľa vtedajšej štatistiky bolo len 10 mil. otvorených ateistov. Na začiatku 21. storočia populácia Zeme presiahla 6 mld. a každý z týchto jedincov má potenciál ľudskej dôstojnosti, premrhaný v márnivosti v podstate tak isto, ako v časoch „religiózneho“ tmárstva, hoci dnes už cirkvi vo väčšine krajín nemajú taký vplyv na spoločnosť. No väčšina dnes i v minulosti žijúcich ľudí nepochybovala a nepochybuje o svojej osobnej ušľachtilosti a cnosti.
To jest, pokiaľ všetko toto množstvo mládeže po generácie vyrastalo; pokiaľ sa učili sami žiť, hľadiac na život dospelých, a v 20. storočí ich opantalo kino, televízia a internet – továrne na sny; a pokiaľ dospelí ich učili, objasňujúc život slovom, mlčaním a skutkom (svojim príkladom), podľa svojho chápania, u väčšiny z nich - pod vplyvom kultúry spoločnosti, zdedenej od starších generácií - dochádzalo k zničeniu tejto jednoty emocionálneho a zmyslového stroja duše, ktorý má väčšina mládeže a detí mladšieho veku. A tak, nezávisle na tom, počas celej histórie globálnej civilizácie vládne v nej idealistický alebo materialistický ateizmus.
Chápanie dieťaťa nie je veľké, no predsa existuje a je z väčšej časti v súlade s jeho emóciami, a taktiež aj s okolitým svetom. Chápanie dospelého je „väčšie“, než chápanie dieťaťa, ale jednota emocionálneho a zmyslového stroja duše, zodpovedajúca dôstojnosti človeka, u väčšiny získaná nebola. Následkom toho vnímajú Stavbu sveta - Vesmír ako nepriateľský voči nim osobne i ľudstvu, a na Boha zabudli alebo Ho vnímajú ako hluchého k ich volaniu.[291] Ale nevnímajú seba - nezískavších pre človeka potrebnú jednotu emocionálneho a zmyslového stroja duše - ako nepriateľa svojich vlastných detí, iných ľudí, seba samého, Vesmíru i Boha - Tvorcu a Všedržiteľa.
Inštinkty, ak nie sú v človečom usporiadaní psychiky, zombifikujúce programy, vlastné kultúre, «Ja(ego)-centrizmus» vlastného chápania na základe kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru väčšinou posúvajú na úroveň vedomia lživé, vo vzťahu k dôstojnosti človeka,emocionálne hodnotenia situácií a smerovania ich zmien. To sa prejavuje rozpadom jednoty pre človeka lživého emocionálneho a zmyslového stroja duše.
A vyššie uvedené – to nie je niečo novoobjavené v psychológii človeka. V Sunne - zbierke svedectiev o výrokoch proroka Mohameda - je zaznamenaný prorokov výrok: «Každý človek sa rodí ako muslim (v tom zmysle, že sa rodí s emocionálnym a zmyslovým strojom duše, súladnom s Božím Zámerom a zodpovedajúcim „nulovému“ veku) a len rodičia ho robia židom, kresťanom alebo vyznávačom mnohobožstva»(uvedené vierouky sa podľa Koránu klasifikujú, buď ako zvrátené, prekrútené opravdivé Zjavenia – historicky reálny judaizmus a kresťanstvo, alebo ako bezbožné výmysly ľudí – mnohobožstvo).
Tento typ kultúry sa v Koráne hodnotí takto:
«A My sme už stvorili džinov i ľudí, z ktorých mnohí sú majetkom pekla (lebo): majú srdcia, čo nič nechápu; oči, čo nevidia; uši, čo nepočujú. Oni sú ako dobytok, dokonca viac - zblúdilý. Oni sú nachádzajúci sa mimo vnímateľnosti, pozornosti» (súra 7:179) – preklad podľa chápania zmyslu autormi, odlišný od bežne publikovaných prekladov.
No podvedomé úrovne psychiky posúvajú informácie na úroveň vedomia nielen vo forme emocionálnych prejavov. Podvedomie posúva informácie na úroveň vedomia aj v lexikálnych formách tých «jazykov» (v najvšeobecnejšom slova zmysle, ako prostriedok kódovania informácie), ktoré sú vlastné každému jedincovi: verbálna reč, matematický jazyk, obrazy životných javov, ktoré v závislosti od ich charakteru možno chápať i priamo, i ako symboly–hieroglyfy inotajového «jazyka» a pod. Pritom niektoré «jazyky» môžu byť spoločné pre mnohých jedincov v nejakej kultúre, no môžu byť aj výlučne osobné «jazyky», vlastné iba psychike daného jedinca. Avšak proces odovzdania informácie v lexikálnej forme toho-ktorého «jazyka» je oveľa pomalší než emocionálny, pretože to, čo sa formou emocionálneho prejavu predá vedomiu v priebehu zlomku sekundy, môže vyžadovať k vedomiu nasmerovaný mnohohodinový monológ (film) podvedomých úrovní psychiky v jednom z «jazykov», v ktorom hustota zbalenia informácií je oveľa nižšia, než v jazyku emocionálnych prejavov. A možnosti, ktoré ponúkajú «jazyky» treba využívať, pretože s ich pomocou, nech by sa v hocakom stroji psychiky jedinec nachádzal, je schopný si odpovedať na otázky: