[12] Tento fakt prítomnosti vlastnej hybnosti (dynamiky, t.j. života jazyka sa odráža aj v úplnom názve slovníka V.I. Daľja — „Výkladový slovník ŽIVÉHO veľkoruského jazyka“.
[13] V tomto je jeden z objektívnych dôvodov toho, že v staroveku slová «jazyk» a «národ» boli synonymami. Tento dvojitý význam slova «jazyk» je jednym z ukazovateľov toho, že nositeľom jazyka je práve celá spoločnosť, a nie ten či henten jedinec sám o sebe(оsobitne). A primerane tomu je jazyk majetkom spoločnosti.
[14] О Ja-centrickom videní a chápaní sveta bude podrobne v Kapitole 2.
[15] Nevedomosť a odmietanie pravdy-istiny nerobia pravdu-istinu objektívne neexistujúcou, ani ju nemenia na lož alebo omyl. Tým viac sa to týka Pravdy-Istiny.
[16] [16] Tu aj v ďalšom a v podstate vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR sa čitateľ stretne namiesto slova „ateizmus“ so slovom „adeizmus“ Prečo „aDeizmus“ a nie „aTeizmus“? Bežne zaužívané slovo ateizmus vychádza z gréckeho slova Theos - Boh, a teda by malo byť správne atheizmus (takto je to aj v angličtine, francúzštine...) no slovanské jazyky často po dlhšej etablácii daného cudzieho slova prechádzajú na fonetický zápis - teda: ateizmus. Ale ako to rezonuje v noosférických poliach Zeme?
AT (v prastarých (proto)jazykoch = Boh (a jeho kódovanie do hláskového písma = kódu):
1. (ne) začiatok = hláska A (Vesmír je večný a nekonečný)
2. (ne) koniec = hláska T
Teda, „AT“ – hláskovo, akusticky – je projekčné vyjadrenie nekonečného cyklu Strojenia „začiatku a konca“ v príslušnom frekvenčnom kóde, ľahšie vnímateľnom aj pre jednoDuchých ľudí. Samohláska A – ako lokálne (i globálne?) maximum, ako najširší zvukový obraz z matematickej postupnosti frekvencií samohlások A - E - I - O - U, resp. ich obrazov. Spoluhláska T – max. uzavretý zvukový obraz - ako nadčasový symbol bodu vzniku, či transformácie, istej „singularity“. V tomto význame termín AT-eizmus je potom pravý opak toho, čo drvivá väčšina ľudí pod ním chápe (v zmysle zápisov do noosférických bioenergetických polí)…
Preto, aby sme sa vyhli nesúladu našej reči s noosférickou odozvou, tak budeme používať slovo „adeizmus“, vychádzajúc z latinského Deus – Boh. – pozn. prekl.
[17] Pri tomto je potreba postaviť otázku: „Čo také je «intelekt» a ako je usporiadaný?“— vo väčšine prípadov sa dokonca otázke ani nerozumie.
[18] Otázka: “Čo také je «myšlienka», z čoho pozostáva a ako je usporiadaná?” — v prevládajúcej väčšine prípadov je takisto neporozumená.
[19] «FILOLÓGIA (z fil... a grec. logos — slovo), оblasť vedy, študujúca písomné texty a na základe ich obsahovej, jazykovej a štylistickej analýzy - dejiny a podstatu duchovnej kultúry daného spoločenstva. Filológia vznikla v starovekej Indii a Grécku. V XVII — XVIII. storočí sa vyskladala ako veda, študujúca starovekú kultúru (jazyk, literatúru, dejiny, filozofiu, umenie v ich vzájomnej previazanosti). S diferencovaním jednotlivých vied sa obsah pojmu filológie zmeniclass="underline" filológiu začali vnímať ako súbor vied, študujúcich kultúru národa, vyjadrenú v jazyku a literárnej tvorbe» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická CD verzia, r. 2000.).
[20] «LINGVISTIKA (z lat. lingua — jazyk, to isté čo jazykoveda».
«JAZYKOVEDA (lingvistika), veda o ľudskom prirodzenom jazyku a o všetkých jazykoch sveta ako jeho konkrétnych predstaviteľoch, všobecných zákonoch výstavby a fungovania ľudského jazyka. Začala sa rozvíjať v starovekom Východe — v Mezopotámii, Sýrii, Malej Ázii a Egypte, a takisto v starovekej Indii (Panini, V — IV. storočie pred n.l.), starovekom Grécku a Ríme (Аristoteles). Jazykoveda ako veda sa zrodila začiatkom XIX. storočia vo forme všeobecnej (V. Humboldt a ďalší) a porovnávaco-historickej (F. Bopp, J. Grimm [známejší ako autor rozprávok: naša vysvetlivka pri citovaní], А.Ch.Vostokov a iní). Základné smery v dejinách jazykovedy: logický (stred XIX. stor.), psychologický, mladogramatický (2. pol. XIX. stor), sociologický (koniec. XIX — zač. XX. stor.), štruktúrna lingvistika (1. pol. XX. stor.). Z pohľadu aspektov štúdia jazyka sa podmienečne vydeľuje vnútorná a vonkajšia lingvistika. K vnútornej lingvistike patria: všeobecná jazykoveda (študuje všeobecné jazykové kategórie), porovnávaco-historická a porovnávacia jazykoveda (sleduje genetické a typologické vzťahy medzi rôznymi jazykmi), оblasti jazykovedy, ktoré študujú rôzne úrovne jazykového systému: fonetika, fonológia, gramatika (morfológia, tvorba slov, syntax), lexikológia, frazeológia. Dejinami vzniku jazykového systému sa zaoberá história (historická fonetika, fonológia atď.) a etymológia; vlastné mená študuje onomastika, vrátane toponimika a antroponimika. Vonkajšia lingvistika (paralingvistika, etnolingvistika, psycholingvistika, sociolingvistika atď.) študujú aspekty jazyka, bezprostredne späté s fungovaním hovoriaceho človeka v spoločnosti. K nim sa vzťahujú takisto dialektológia a lingvistická geografia, študujúce teritoriálne varírovanie jazyka. Оsobitnú oblasť jazykovedy tvorí interlingvistika» („Veľký encyklopedický slovník”, elektronická CD verzia, r. 2000).
[21] Toho príkladom sú piezoelektrické efekty. Таkto kmitavé mechanické pôsobenie na kryštál kremeňa vyvoláva kmitavú dynamiku napätia elektrického poľa na povrchu kryštálu. A naopak — kmitavé pôsobenie na kryštál kremíka premenlivým elektrickým poľom vyvoláva jeho mechanické kmitanie.
[22] Impulz kmitania objektu na tej istej alebo násobnej frekvencii ako je frekvencia, charakteristická pre na daný objekt pôsobiaci faktor. Na jave rezonancie ja založené naladenie rádio- a telelevíznych prijímačov na vysielacie stanice.
[23] Kmitavý proces, prebiehajúci v systéme bez prítomnosti vonkajšieho periodického vplyvu naň. Prítomnosť vlastného kmitania v systéme je podmienená charakteristikami samotného systému. Pritom systém môže pohlcovať energiu zvonku i energiu vyžarovať. Príkladom vlastného kmitania je kmitanie kyvadla v mechanických hodinách. Kyvadlo je regulátorom spotreby potenciálnej energie pružiny alebo závažia (v hodinách s gravitačným pohonom mechanizmu) mechanizmom hodín a regulátorom re-emisie energie v podobe krúženia ručičiek.
[24] Koherentnosť v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova je: nejaká časová súvislosť v priebehu každého z množstva kmitavých procesov, vytvárajúca nejakú kvalitu v priebehu celého súboru procesov, tvoriacich skúmanú množinu. Príklad: aby členovia orchestra zahrali hudobné dielo, musí každý z nich hrať v rovnakom tempe svoj part partitúry jedného a toho istého diela. V opačnom prípade (ak tempo (v preklade do slovenčiny - čas) je u každého vlastné alebo každý «píli» svoje z rôznych diel; alebo čo si zmyslí, nevnímajúc druhých) hudba orchestra sa rozpadá na kakofóniu. (koherencia - súvislosť, spojitosť; priebeh elektromagnetických dejov poľa v čase a priestore – slovník cudzích slov na www.slovnik.azet.sk)*
[25] Konkrétne, okrem známeho a často publikovaného (v slovníkoch, encyklopédiach) číselného kľúča cyriliky, existuje druhý kľúč, odhalený v Kyjevskom Sofijskom chráme na jednej zo stien spolu s azbukou. (Sotnikova L., Ferrufino K. “Príbuznosť — оsnova systému slova”, Tegucigalpa, Honduras, Graficentro, 1985). Je zvláštny, charakteristický tým, že rôzne slová ruského (aj do neho z iných jazykov zavedené) majú rovnaké hodnoty číselnej miery (sumy číselných hodnôt ich písmen) v prípade, ak majú nejaký jednotný hĺbkový význam. Napríklad číselné miery slov: «zákon» — 49, «sloveso» — 49, «duch» — 49; «slovo» — 47, «striebro» — 47 (slovo je striebro, mlčanie je zlato; a striebro je 47. prvok Periodickej tabuľky prvkov) a pod..