Tento verš je známy približne 2000 rokov. Stojí otázka: Мnoho ľudí, ktorých slová «vstaň a choď», vyrieknuté skutočnej kalike, bude mať objektívny uzdravujúci vplyv v súlade s ich všeobecne chápaným významom? A ak takých ľudí je málo, tak následkom čoho je ich tak málo?
[56] Konkrétne, v ruskom jazyku «война - vojna» a «вой - kvílenie, nárek» sú súzvučné, ak nie jednokorenné. Počas celých dejín babské kvílenie, ženský nárek sprevádzal vedenie vojny. Ale v anglickom jazyku sú zčasti súzvučné a písmenami podobné «war» (vojna) a «ware» (produkcia, tovar). Оdtaľto aj pramení rôzny vzťah k vojne, i k tovaru v ruskojazyčnej a anglojazyčnej kultúre. Tento príklad je prevzatý z knihy “Národná monarchia” od I.L.Soloneviča.
Таkisto pre porovnanie: v anglojazyčnom popise života «truth» je i «istina-skutočnosť» i «pravda»; «justice» je «spravodlivosť», «súdnictvo», «ospravedlnenie»; «righteousness» je «pravovernosť, pravdovernosť». То jеst, gramaticky sú to nie jednokorenné slová, následkom čoho spravodlivosť, pravdovernosť i pravda sa spájajú vzájomne doplniteľnými jazykovými prostriedkami, a sám jazyk pripúšťa možnosť nejakej «spravodlivosti» pomimo Pravdy-Istiny-Skutočnosti. V ruskom jazyku je Istina-Skutočnosť súčasťou Pravdy. Pravda, spravodlivosť, právo sú jednokorenné slová. Nakoľko v algoritmike psychiky, osobitne pre vedomú úroveň, je jazyk jednou z osnov myslenia, tak rozdiely v algoritmike myslenia na základe jazykových prostriedkov rôznych jazykov sú nevyhnutné.
[57] A netýka sa to len ruštiny, nielen všetkých slovanských jazykov, ale aj ostatných pôvodných, nie umelo v dejinách vytvorených jazykov, ktorých písmo je hláskové. Jazyky, ktorých písomná forma je založená na hieroglyfoch (čínsky, japonský a pod.) až v takej miere nedegradovali, otázkou však je, nakoľko je tamojšia bežná populácia oboznámená, vie čítať a chápe význam znakov nie bežne používaných v hovorovej reči. Aj toto je jedným z faktorov, ktorý núti zamyslieť sa nad otázkou: „Je terajšia úroveň civilizácie v porovnaní so starovekom vývojovým stupňom, alebo degradáciou?“ A nemáme na mysli rozvoj technosféry (a aj tu na základe mnohých archeologických objavov vyvstávajú otázky, či vôbec sme dosiahli úroveň rozvoja technológií našich predchodcov), ale máme na mysli rozvoj človeka, jeho vývoj, rozvoj jeho schopností, intelektu a celkovej psychiky. A taktiež aj telesný rozvoj, kvalitu života po zdravotnej stránke. – pozn. prekl.
[58] Podobne v slovenčine. Stačí si len zadať do googlu slovo „vokatív“ a človek žasne nad procesom, aj súčasným, ochudobňovania jazyka. Napr. tu: https://illovsky.blog.sme.sk/c/272321/Praslovancina-vokativ-pad-oslovenia.html - pozn. prekl.
[59] Bolo obdobie, keď marxisti-internacisti po roku 1917 zmenšili počet písmen na 32: písmeno «Ё, ё» (Jo, jo) bolo vyňaté, а «Е, е» (Je, je) — v závislosti od kontextu — sa čítalo buď ako «Е», alebo ako «Ё»; «Ъ, ъ» (mäkký znak) sa zamenil apostrofom, t.j. písal sa nie ako «подъезд», аle «под’езд» a pod.
Bolo to spravené pod zámienkou ekonomiky-úspory kovu (na odlievanie typografických šriftov) a papiera (s papierom možno súhlasiť vo vzťahu k «Ъ, ъ» na konci slov, končiacich sa na spoluhlásku historicky sa vyskladavšieho ruského jazyka, no všetko ostatné je cieľavedomá, účelová ďalšia primitivizácia písomníctva stratou možnosti vyjadrenia presného zmyslu písomnou formou).
«Ё, ё» bolo obnovené v rokoch vojny, pretože v rozkazoch bola potrebná jednoznačnosť písania a prečítania priezvísk (napríklad napísané «Jelgin» sa má čítať «Jolgin» alebo «Jelgin»? — bez «Ё, ё» v abecede nebolo možné mnohé priezviska ani prečítať ani napísať). Nezažila sa ani zámena mäkkého znaku «Ъ, ъ» аpostrofom «’». (A pokračujúca primitivizácia písomnej formy jazyka je viditeľná aj v našich jazykoch aj v dnešných dňoch, keď nadobudla doslova podobu epidémie: či už snahy školských reform (skôr podľa zámeru deform) úplne vyradiť písané tvary písmen a ponechať len tlačenú formu, alebo tak populárne „in“ písanie sms-iek a mailov bez interpunkcie a veľkých písmen, žiaľ, najmä mladou generáciou. O pravopise ani nehovoriac...)*
[60] Spojenie “Всеясветная грамота” (pod týmto názvom je možné v internete násť webstránky s príslušnou informáciou) tvrdí, že:
· dávna ruská azbuka, používaná žrečestvom Rusi, zahŕňa 64 znakov (t.j. ich počet sa zhoduje s počtom prvkov, na báze ktorej je zostavená čínska „Kniha premien“, používaná v niektorých tradíciach ako nástroj poznania), а okrem nich — 83 horných a dolných pomocných symbolov;
· tzv. «cyrilika» je do primitivizmu zjednodušený variant Vsejasvetnej gramotnosti, vzniknuvší zčasti aj preto, že Cyril a Metod svojimi osobnostnými kvalitami neboli schopní si plne osvojiť Vsejasvetnuju gramotnosť.
Ako je možné pochopiť, Vsejasvetnaja gramotnosť mala tú zvláštnosť, že nenaučiac sa vnímať a rozmýšľať, ju nebolo možné si osvojiť. Písomnosť súčasného ruského jazyka je oslobodená od tohto obmedzenia, o čom sa môže každý presvedčiť v textoch novín, časopisov, kníh (vrátane učebníc jak pre všeobecnovzdelávacie školy, tak aj vysoké).
Jeden z príkladov — kniha „Tajný život Stalina“ (Моskva, «Veče», 2003.). Námatkom ju otvárame. Jej autor — B.S. Ilizarov — komentuje poznámky J.V. Stalina, ním zanechané na okrajoch strojovej kópie knihy A. Fransa „Posledné stránky. Dialóg pod ružou“ (Petrohrad, bez roku vydania).
«No tu Frans prechádza k skúmaniu otázky o reálnosti existencie Boha.
“Veriť v boha i neveriť— neveľký rozdiel. Lebo tí, ktorí veria v boha, ho nepostihujú, nechápu.Оni hovoria, že boh je všetko. Byť všetkým, je rovnako ako byť ničím.” |||| Radosťspoločného odkrytia pravdy-skutočnosti zaplavila Stalina. Nielenže viackrát zaškrtol a podčiarkol tento text, on ešte aj dopísal na okraj svoj záver: “Stopy nepoznajú, nevidia. Jeho pre nich niet.” Ináč povedané, vychádza, že pre Stalina Boh neexistuje nie preto, že ho vo všeobecnosti niet, ale preto, že je nehmatný, fiktívny. Nevšímajúc si toto, on si ponecháva akoby maličké psychologické zadné vrátka — možno že Boh je, no on je prosto neviditeľný a nepochopiteľný. Práve túto myšlienku o nepochopiteľnosti božstva ľudským umom Josifovi na každom bohosloveckom vyučovaní vštepovali prednášajúci Tifliského duchovného seminára». („Tajný život Stalina“, str. 62).
Našťastie pre psychicky normálneho čitateľa je na ďalšej strane umiestnená fotokópia tohto fragmentu s rukopisnými poznámkami samotného J.V. Stalina. V skutočnosti J.V. Stalin napísal na okraj toto:
A teda nepoznajú, nevidia. Jeho pre nich NIET.
B.S. Ilizarov nepostrehol bodku po slove «Следов (stopy)»: t.j. Stalinovo «Следов.» — to je skratka slova «Следовательно (a tak, a teda)». Stalin píše: «… pre nich niet». А B.S. Ilizarov píše: «… pre Stalina Boha niet, nie preto, …» — a na tomto podvode ďalej hromadí niekoľko strán „dôkazov“ adeizmu a démonizmu J.V. Stalina.
A teraz hádaj: pripisujúc Stalinovi svoj vlastný adeizmus, osočuje B.S. Ilizarov náročky — úmyselne? Alebo jednoducho sa mu podarila klebeta z hlúposti — preto, že neovláda ani svoje zmysly, ani rozum, ani ruský jazyk, následkom čoho nemôže ani prečítať text druhého človeka, ani vyjadriť vlastné myšlienky artikulovanou rečou?