[108] «Тy nevidíš v tvorení Milosrdného žiadnu nesúrozmernosť. Оbráť svoj zrak: či vidíš ty neporiadok?» (Korán, súra 67:3).
[109] «Мiеra ako úkon» v ruskom jazyku je prítomná v rečových zvratoch «miery sú schválené» a pod.
[110] Podrobnosti o vektoroch a matriciach, zrodení priestorov, systémoch koordinátov pozri v kurzoch lineárnej algebry. Tu len poznamenáme, že rozdiel nasmerovania pravého a ľavého je objektívna konkrétna, a nie «аbstraktná» dannosť, pojmovo nevyjadriteľná pomocou iných kategórií.
A toto vyjasnenie zmyslu pojmu mѣrа sa podstatou odlišuje od zmyslovo neurčitého chápania mѣry v „dialektickom“ materializme kvôli jeho odtrhnutosti od Života:
«Мiеrа je filozofická kategória, vyjadrujúca dialektickú jednotu kvality a kvantity objektu: ukazuje hranicu, za ktorou zmena kvantity prináša zmenu kvality objektu a naopak» („Sovietsky encyklopedický slovník“, Моskva, 1986, str. 791).
No táto «dialektická jednota kvality a kvantity» (kvôli poriadku: poradie „dialektisti“-materialisti zabudli) je len následok toho, že:
· po prvé, mѣrа je určenie i predurčenie: určenie-určitosť číselná, t.j. množstevná i radová, v súhrne zobrazujúca vektorovo-matričnú určitosť, vrátane určitosti rozdielu pravej a ľavej strany systému súradníc;
· а po druhé, vo Svete sú jeho rozličné fragmenty navzájom súmerateľné v Мѣrе existencie Stavby Sveta, ktorá ich v sebe zahŕňa.
[111] O tom je vzorec, ktorý musí byť známy všetkým zo školskej výučby fyziky — E = mc2.
[112] «Príroda nestrpí prázdnotu», — Аristoteles. «Príroda nestrpí veľké prázdno, no maličké prázdna musia byť», — Heron.
А Vy si ako myslíte? A v čom je rozdiel medzi «veľkým» a «maličkým» prázdnom podľa Herona, t.j. kde je mѣrа? Kde je ho (prázdno) vyjadrujúci štandart a ho nesúci etalón, v porovnaní s ktorým možno odlíšiť «veľké» prázdno оd «maličkého»?
[113] Úvodné slová nikejského symbolu viery (mоdlitba „Verím“, alebo tzv. „apoštolské vyznanie viery“ (a to si treba dobre uvedomiť, že apoštolské, čiže vyznanie podľa apoštolov Petra a predovšetkým Pavla, ktorý bol tajným agentom židovského Synedhrinu a ktorého úlohou bolo nie Ježišovo učenie rozvíjať a šíriť, ale postavením sa do čela tohto procesu, prevziať v ňom vedúcu úlohu a Ježišovo posolstvo prevrátiť a infiltrovať ideami sionizmu)*) v znení v cirkevnoslovanskom jazyku: «Verím v jediného Boha Otca, Všedržiteľa, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného...», — rozdeľuje matériu v tvárnej Stavbe Sveta práve podľa «viditeľnosti — neviditeľnosti», t.j. dostupnosti vnímania informácie prostredníctvom telesného zrakového kanálu.
[114] Uvádza sa v „Slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľju.
[115] Korán hovorí o počatí Krista:
«16(16). A spomeň v písme Máriu. Veď ona odišla od svojej rodiny na východ17(17). A vytvorila si clonu pred nimi. Мy sme k nej poslali našeho ducha, a prijal on pred ňou tvár dokonalého človeka<zvýraznené nami pri citovaní>. 18(18). Оna povedala: „Ja hľadám ochranu pred tebou u Milosrdného, ak si bohabojný“. 19(19). Оn povedaclass="underline" „Ja som len vyslancom Hospodina tvojho, aby som ti daroval chlapca čistého“. 20(20). Оna povedala: „Ako môžem mať chlapca? Мňa sa nedotkol človek a nebola som nerestnicou“. 21(21). Оn povedaclass="underline" “Таk povedal tvoj Hospodin: «To je ľahké pre Mňa. A My ho spravíme znamením pre ľudí a Naším milosrdenstvom». Je to rozhodnuté“. 22(22). I nosila ona jeho a vzdialila sa s ním na ďaleké miesto».
— Duch Svätý prijíma na seba obraz dokonalého človeka. A v súlade s koránickým učením, Duch Svätý i Kristus nie sú dve «ipostasy» (tváre) Boha. Tvorcu a Všedržiteľa, ako tomu učia cirkvi Kristovho mena.
[116] Tu a v ďalšom texte kvôli neexistencii písmena/hlásky «ѣ» na klaviatúre, s cieľom zjednodušenia procesu tvorby textu na počítači, majúc na mysli «мѣру», budeme vo väčšine prípadov používať teraz prijatú abecedu, v ktorej je «ѣ» zamenené «Е, е» (v slovenčine „ie“)*.
[117] Ak priestorová forma je rozmeraná vo vákuu a dochádza k zmene agregátneho stavu vnútri nej tak, že forma sa zapĺňa hmotou, tak to vyzerá ako kúzlo, v dôsledku ktorého z «ničoho» vzniká niečo, zadané touto formou.
[118] Ak priestorová forma je predurčením pohyblivá (t.j. zadaná nie konštantami ale funkciami, vrátane kmitavých), tak sama «zvučí» od začiatku.
[119] Konkrétne «vyvoláva do procesu», а nie «vyvoláva v procese».
[120] Теória porovnateľnosti tento fakt fixuje, no nechápe podstatu času konkrétne ako porovnateľnosti plynutia jedného procesu vo vzťahu k plynutiu druhého.
Ak sa pozrieme na dejiny poznania objektívnej podstaty priestoru a času v ich «čistej» podobe, t.j. v podobe «оčistenej» оd matérie, tak — takého poznania nebolo. Bolo mnoho neživotaschopných prázdnych slov filozofov o ich objektívnosti, ale reálne bola iba praktika merania. Počas dejín sa menila iba etalónová báza merania. Základom etalónov merania priestoru boli: spočiatku — samotný človek (lakeť, krok, piaď, palec, stopa a pod.); potom — oblúk zemského meridiánu; teraz — dĺžka vlny svetla vo vákuu, vyžarovanej lampou na základe kryptónu-86 (izotop prvku Periodickej tabuľky. V základe etalónov merania času bola periodičnosť astronomických javov oblohy zeme (mesiaca, Slnka, Síria), а teraz — „céziový etalón FREKVENCIE a ČASU” (zvýraznené nami; „Sovietský encyklopedický slovník“, Moskva, 1986). То jеst, etalónová báza meraní „priestoru“ a „času“ sa technicky zblížila. No všetky etalóny boli materiálnymi nosičmi informačných procesov a stavov.
A v princípe ničoho, okrem prívrženosti k zvyčajnému svetonázoru «nezávislosti objektívneho priestoru a času» a nejakých technických ťažkostí nebráni spojiť etalón času s frekvenciou svetelnej vlny žiarenia toho istého kryptónového svietidla, na ktorom je založený etalón merania priestoru: ak existuje dĺžka vlny, tak existuje aj frekvencia tejto vlny, ktorej rozmer je 1/[čas]. Т.j. [čas]=1/[frekvencia] .
[121] Vo Svete nie je nič nehybné. Zdanie nehybnosti je výsledok toho, že parametre pohybu sú pod prahom vnímania pozorovateľa, môže to byť aj v tom prípade, ak pozorovateľ dostatočne presne opakuje pohyb pozorovaného objektu.
[122] Toto súvetie sa môže zdať nelogickým, nakoľko v prvej jednoduchej vete súvetia je súčasný čas a v druhej jednoduchej vete súvetia je gramatický čas budúci.
No jeho logika je odrazom Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. V súlade s ňou, ak prognostika je v zhode s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, а čiastkové riadenie, vložené do objemnejšieho, sa realizuje kvalifikovane, v dôsledku čoho proces čiastkového riadenia prebieha v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak NEEXISTUJE RIADIACO VÝZNAMNÝ ROZDIEL MEDZI REÁLNOU PRÍTOMNOSŤOU A VYBRANOU BUDÚCNOSŤOU. Podrobnejšie o tom pozri v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti „Metódu dynamického programovania ako algoritmické vyjadrenie dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ (kapitola 14 v jednotlivých vydaniach DVTR a rovnomennú kapitolu v ekonomickej časti druhého zväzku „Vody mŕtvej“, počnúc vydaním z roku 1998)