[123] Videnie sveta — to je súbor subjektívno-obrazných predstáv človeka o Živote.
Chápanie, ponímanie — subjektívny jav predstavujúci určitosť vzájomného súladu, korešpondencie subjektívneho obrazu a slov toho ktorého jazyka v algoritmike psychiky subjektu. V súlade s tým chápanie sveta je súhrn ponímaní, sformovaných osobou na základe videnia sveta pomocou osobou si osvojených jazykových prostriedkov. Podrobnejšie bude o tom reč v kapitolách 2.3 a 2.4.
[124] V terminológii fyziky «оtvorený systém» je systém, vymieňajúci si s ho obklopujúcim prostredím matériu (v jej rôznych agregátnych stavoch) a energiu. Samozrejme, že pritom má svoje miesto aj vzájomná informačno-algoritmická výmena.
[125] V skutočnosti túto otázku si on dokonca ani nezadá a nemá ani tušenia o možnosti (potrebe)* jej zadania a dôležitosti pre ďalší život jeho samého a civilizácie jednej z dvoch možných odpovedí na ňu:
· «je sebestačný», t.j. vyberá z prúdu udalostí informáciu sám;
· «nie jе sebestačný», t.j. minimálne určitá časť informácie sa mu odkrýva pomocou ním neovládaných faktov.
О tomto podrobnejšie pozri práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“.
[126] Dovtedy túto úlohu vypĺňalo tmárstvo cirkví, a predovšetkým inkvizície rímsko-katolíckej cirkvi (posledný rozsudok smrti bol inkvizíciou vynesený a vykonaný v pvej štvrtine 19. storočia).
[127] Т.j. «vedeckým faktom» neexistencie tejto otázky pre ňu ona — sama nechápajúc objektívny význam svojho mlčania — dala odpoveď v zmysle «človek nie je sebestačný vo výbere informácie z prúdu udalostí».
[128] Pritom, spolu so slovom «Písmo», slovo «Rozlíšenie» niektorí prekladatelia začínajú s veľkým písmenom.
[129] Všetkú informáciu, ktorá vniká do psychiky človeka v súvislosti s preskúmaním problematiky cirkulácie informácie v algoritmike psychiky človeka v procese osobného rozvoja a vypracovania zámerov do budúcna a línie správania, je možné rozdeliť do troch kategórií:
· «prvotná» — tá informácia, s ktorou sa človek nikdy predtým v živote nestretol;
· «оperatívna» — tá, ktorá je potrebná pre formovanie a realizáciu jeho zámerov a úspešnú priebežnú koexistenciu so životným prostredím (pretože správanie človeka, s vylúčením situácií, v ktorých je riadený zvonku, sa vytvára na porovnaní informácie, prijatej jeho zmyslami, s informáciou, už prítomnou v jeho psychike, tak «оperatívna» informácia môže byť rozdelená na dve podskupiny — «zmyslovú» a «pamäťovú», bez rozdelenia «pamäťovej» na vedomú a podvedomú zložku);
· «dávajúca odpoveď» — tá, ktorá prichádza z prúdu udalostí Života ako odpoveď na konanie človeka (vrátane nekonania ako osobitného druhu «konania všeobecne») a je pre človeka potrebná v osobnom rozvoji na potvrdenie alebo vyvrátenie životnej správnosti, opodstatnenosti a objektívnej oprávnenosti nejakých jeho konkrétnych minulých i aktuálnych zámerov a činov.
[130] Hliadka zbadala ľadovec v najnevhodnejšom okamihu: ak by ho uvidela trocha skôr, tak parník by stihol vykonať obrat a vyhol by sa zrážke celkovo; ak by ho zbadali o trocha neskôr, tak parník by nestihol ani začať obrat, náraz ľadovca by bol nie kĺzavý (pozdĺžny)* ale priamy a nepriniesol by trhliny, ktorých dĺžka bola cca tretina dĺžky trupa lode, čo nedokáže vydržať aj nie každá ťažká vojenská loď.
Тí, ktorí si myslia, že záhuba „Titanicu“ bola nanajvýš nezavinenou súhrou osudových náhod, nech porozmýšľajú hoc len nad tým, prečo a načo (t.j. s akým cieľom, za akým účelom?) bola detailne opísaná v románe M. Robertsona „Márnosť“, vydanom štrnásť rokov pred «katastrofou storočia».
Na základe Ja-centrického svetonázoru a vyjadrujúceho jeho chápanie sveta je to neobjasniteľné, no v svetonázore trojjedinosti-procesu matérie-informácie-miery aj skaza „Titana“ v románe, aj skaza reálneho „Titanicu“ sú dve kópie jedného a toho istého algoritmu, ktorý sa rozlične zmaterializoval v živote v riečisku objemnejšieho ich zahŕňajúceho algoritmu realizácie Všedržiteľnosti.
V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti pozri súbor 980511-Тitanic – to je diagnóza — „O filme J.Camerona „Titanic“ a mystike v dejinách“.
[131] «Boh nemení to, čo (sa deje) s ľuďmi, dokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich» (Korán, 13:12, v preklade I.J. Kračkovského). «Boh nemení to, čo (sa deje) s ľuďmi, pokiaľ oni sami nezmenia svoje úmysly» (ten istý verš v preklade М.-N.О. Оsmanova). Ale tak, ako sú úmysly podmienené morálkou — konkrétnymi mravnými merítkami (štandartami), ich usporiadanosťou a оbrátenosťou /neobrátenosťou v nasmerovaniach «k sebe» a «оd seba», tak Korán poukazuje práve na nevyhnutnosť mravnej sebadokonalosti a priamu cestu k tomu — bezprostredný dialóg každého s Bohom počas Života. Inými slovami, nemôže v kvalite človeka byť subjekt bez viery Bohu a mimo osobného dialógu s Bohom počas Života.
[132] Všetky ostatné druhy bezpečnosti sú dôsledkom a časťami prejavu psychickej bezpečnosti.
[133] Vo vysvetlivkách k svojim „Napodobeninám Koránu“ А.S.Puškin v piatom bode napísaclass="underline" «Zlá fyzika; ale zato aká smelá poézia!» — Toto je jeden z tých zriedkavých prípadov, keď А.S..Puškin sa pomýliclass="underline" Fyzika, otvárajúca sa skrze Korán, je založená nie na Ja-centrickom svetonázore, na ktorom je založená fyzika a všetky prírodné vedy biblickej kultúry, známe А.S.Puškinovi v jeho dobe. Následkom toho, uznajúc pozíciu Koránu, А.S. Puškin nedokázal uvidieť a uznať jeho fyziku.
V Koráne niet nesúladu medzi fyzikou (a prírodnými vedami celkovo) a poéziou, (inými slovami medzi «fyzikmi» a «lyrikmi») ak ich chápeme na osnove svetonázoru trojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry, hoci je v ňom to, čo je dejinne podmienené morálkou a svetonázorom arabskej spoločnosti v dobe zoslania Korána (оhľadom toho pozri prácu VP SSSR „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium nezákonnej viery“).
Okrem toho, v Koráne sa nachádza metaforickosť, t.j. nie vo všetkých fragmentoch Koránu treba jeho text chápať v priamom zmysle. Меtаforickosť v ňom je potrebná kvôli tomu, aby stáročiami bolo prenesené to poznanie, ktoré v momente jeho objavenia sa v kultúre nebolo možné vyjadriť priamo.
Теrmín «metafora» v gramatike pochádza z gréckeho metaphora — prenesenie. Меtafory sú najlepším prostriedkom nato, aby bol čitateľovi (poslucháčovi) bolo odovzdané poznanie o určitých javoch, ktorých bezprostredné pochopenie je pre neho buď nemožné, alebo ťažké.
Preto je nevyhnutné «preniesť» určité charakteristiky tých javov, о ktorých v skutočnosti ide reč, no obrazy ktorých z rôznych príčin sú pre čitateľa v priamom chápaní nedostupné, na iné javy, ktoré su čitateľovi známe alebo ich obrazy sú dostupné jeho priamemu chápaniu. A hoci čitateľovi dostupné javy ako také nemajú charakteristiky tých javov, o ktorých sa hovorí formou metaforických inotajov, no, vybaviac ich vďaka metaforám inými charakteristikami, čitateľ dostáva obrazné predstavy a pochopenie tých javov, o ktorých v skutočnosti sa v texte hovorí.