A vždy, keď v aktuálnom kontexte sa vyskytne termín «podvedomé úrovne psychiky», treba mať na pamäti, že prostredníctvom nich môže byť na osobu vyvíjaný vonkajší vplyv zo strany egregorov (kolektívnej psychiky, v ktorej je osoba spoluúčastná), а taktiež aj zo strany subjektov, zneužívajúcich svoje extrasenzorické schopnosti. Primerane tomu, súc rukojemníkom svojho podvedomia, jedinec nemusí postrehnúť, ako sa stáva posadnutým (t.j. riadeným zvonku mimo jeho zámernej vôle alebo napriek nej) nejakým iným subjektom alebo objektom, od ktorého jeho podvedomé úrovne psychiky dostávajú informáciu, určujúcu jeho správanie.
Inými slovami, psychika prevládajúcej väčšiny je usporiadaná tak, že ak jej podvedomé úrovne riešia nejakú konkrétnu úlohu, tak je nemožná vedomá sebakontrola správnosti riešenia tejto úlohy v samotnom procese jej riešenia. (To, či to riešenie a následne konanie, či nekonanie bolo správne, je uvedomené až následne. Vtedy by si jedinec mal položiť otázku: „Čo viedlo, čo bolo príčinou takéhoto správania sa?“ A či už sebaanalýzou (ak je možná), alebo za pomoci iných, odhaliť príslušný algoritmus spracovania informácie a jeho pozadie. A samozrejme vykonať následné opatrenia.)*
Pritom jedinec svoje správanie na základe rôznych automatizmov podvedomých úrovní psychiky môže považovať za skutočnú slobodu, nezamýšľajúc sa nad tým, ako tieto podvedomé automatizmy vznikli, v čom a ako ho obmedzujú. Таkáto „sloboda“ prejavov jedincom si neuvedomovaných automatizmov správania, formovaných kultúrou spoločnosti, ktorá môže byť aj mravne škodlivou, nesúladnou s Božím Zámerom, môže byť veľmi krutým, no neuvedomovaným si otroctvom a jedinec bude rukojemníkom lží alebo chýb, sústredivších sa v algoritmike jeho podvedomých úrovní psychiky. Pritom on bude predstavovať nebezpečenstvo nielen pre seba samotného, ale aj pre okolie.
Preto jednou zo súčastí osobného rozvoja je nastavenie algoritmiky podvedomých úrovní psychiky tak, aby bolo možné byť vopred presvedčeným o bezchybnosti svojej psychickej činnosti vo všetkých situáciách, do ktorých človeka privádza Boh. V tomto je skutočný zmysel slov «veriť sám sebe».
Napriek tomu, o uvedenom v tejto poznámke sa väčšina ani nezamýšľa. Оbstojne je táto problematika rozpracovaná v prácach VP SSSR: „Svetlo moje, zrkadlo, povedz…“ (takisto zahrnutá do prác VP SSSR: v “Premena názormi“ s chopjorskými kozákmi (rok 2000) ako jedna z kapitol, a v knihách „O rasových doktrínach…“ a „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelim bezzákonnej viery“ — ako prílohy) „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Od korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“ (takisto je vhodné k danej problematike si prečítať aj ďalšiu prácu VP SSSR „Prídi na pomoc mojej neviere“)*
[144] V tranzových stavoch je vedomie schopné premiestniť sa do iných frekvenčných pásem, v ktorých jeho možnosti môžu mnohonásobne prevyšovať zvyčajné.
[145] То jеst, vedomie rozlišuje nie viac než 15 vzájomne sa počas sekundy meniacich rozličných obrazov a pri rýchlosti projekcie 16 a viac snímkov za sekundu sa rôzne obrazy zlievajú do neprerušovaného plynutia jednych obrazov do iných, ako to vidíme na obrazovke pri pozeraní kinofilmu s rýchlosťou 24 snímkov/sek. Pritom, ako ukázali výskumy, podvedomé úrovne psychiky v procese pozerania kinofilmu, si dokážu vybaviť tie fázy pohybu, ktoré sa nedostali do snímkov, pretože sa diali v čase zmeny snímkov v kamerovacom aparáte.
[146] Ešte raz zopakujeme. Ak máme byť presnejší, tak podvedomé úrovne psychiky majú vlastné systémy kódovania objektívnej informácie na subjektívne obrazy, t.j. majú svoje jazyky, ktoré na úrovni vedomia väčšinou ľudí ako jazyky nie sú vnímané. (Je zaujímavé, že túto skutočnosť odlišného kódovania objektívnej informácie na podvedomých úrovniach si už začiatkom 80-tych rokoch 20. storočia uvedomoval aj Stanislav Sóhr, tvorca metódy DIP (Dispozičnej prognostiky) a túto skutočnosť využil na vytvorenie techniky pre vedomú komunikáciu jedinca s vlastným podvedomím, ktoré na rozdiel od vedomia dokáže uchovávať kolosálne množstvo objektívnych informácií, a takto z vlastného podvedomia čerpať, dá sa povedať, akúkoľvek v daný moment potrebnú informáciu. Podľa autora DIPu pôvodný archetyp človeka mal vedomý prístup do celého mozgu a využíval jeho kompletnú kapacitu. Až zneužívaním tohto mocného nástroja človeka došlo v deevolučnom vývoji, resp. degradácii k rozdeleniu mozgu na vedomú a podvedomú úroveň a k odlišnému kódovaniu podvedomia, aby bol zamedzený vedomý prístup až pre dnešného človeka k neuveriteľným možnostiam mozgu a ich ďalšiemu zneužívaniu voči Životu. A tak sa musíme chtiac- nechtiac uskromniť s nejakými 5-6% jeho kapacity, ktorú využívame...)*
[147] Následkom rozličnej informačnej hĺbky frekvenčných pásem, v ktorých vedomie funguje v tranzových stavoch a v bežnom stave, celá informácia, dostupná vedomiu v momente v tranzovom stave, môže byť v bežnom stave dostupná iba v «husto „spakovanom“» obraze, samozrejme, — v inotajovo-symbolickom podaní.
[148] Pritom je neprípustné zabúdať, že obrazy vnútorného sveta sú buď zobrazenia do psychiky už existujúceho v Objektívnej realite, alebo predobrazy (prototypy) toho, čo môže v Objektívnej realite vzniknúť, aj vrátane ako výsledok ľudského tvorenia.
[149] Ľudia môžu byť nielen nositeľmi oddeľujúcich pojmov, ale aj nositeľmi každého z nich oddeľujúcich jazykov.
[150] Т.j. domienka môže byť prítomná v psychike ako vlastníctvo pamäte, ktoré sa v procese myslenia nepoužíva kvôli tomu, že človek nemusí s ňou súhlasiť alebo ju môže považovať za bezvýznamnú (v zmysle zodpovedá — nezodpovedá Životu), tým samým ju vylučujúc z aktuálne činnej algoritmiky psychiky.
[151] Inak — «Uhádnuvším». А.S.Puškin písaclass="underline"
«Prozreteľnosť nie je algebra. Um č<elovečenský>, podľa prostonárodného vyjadrenia, nie je prorok, аle hádač, on vidí všeobecný chod vecí a môže z toho vyvodiť hlboké predpoklady, často potvrdené časom, no nedokáže predvídať náhodu —mocnú náhlu zbraň Prozreteľnostiя» (А.S.Puškin „О druhom zväzku «Histórie ruského národa» Poľného“. (r. 1830). Citované podľa Úplnej akademickej zbierky diel v 17 zväzkoch, vydanom v r. 1996 v nakladateľstve «Nedeľa (Vzkriesenie)» na základe vydania AV ZSSR z roku 1949, str. 127).
Slovo «náhodu» je zvýraznené samotným А.S.Puškinom. Vo vydaniach, vydaných pred rokom 1917, slovo «náhodu» nezvýraznili a dali za ním bodku, vypustiac text «— mocnú náhlu zbraň Prozreteľnosti»: predrevolučná cenzúra predpokladala, že človek, ktorý nezískal špeciálne bohoslovecké vzdelanie, nemá premýšľať o Prozreteľnosti (viď., predovšetkým, vydanie А.S.Suvorina z r. 1887 a vydanie v redakcii P.О.Моrozova); а cirkev nezaraďovala Slnko Ruskej poézie medzi spisovateľov, ktorých diela budúcim pokoleniam bohoslovcov sa patrí citovať a komentovať vo svojich traktátoch. V dobe panovania historického materializmu vydavatelia А.S. Puškina boli čestnejší, ako ich v Boha veriaci predchodcovia, a uviedli názor А.S.Puškina k tejto otázke bez výňatkov.
[152] Таkéto väzby nevyhnutne vznikajú, pretože každá reč je sprevádzaná určitými zamlčaniami (nevysloveniami), ktorým nie je možné sa vyhnúť kvôli jej diskrétnemu charakteru a obmedzenej dobe trvania. No zamlčaniam zodpovedajú, patria k nim určité obrazy. A odhaľovať všetky v reči prítomné zamlčania nie je reálne možné: «Ak by more bolo atramentom pre <napísanie>slov Hospodina môjho, tak by more vyschlo skôr, než by vyschli slová Hospodina môjho, dokonca aj keď by sme pridali ešte jedno tomu podobné <more>» (Korán, 18:109).