Táto správa, samozrejme, nebola prvotextom, ale bol to výsledný dokument – na čisto – napísaný profesionálnym pisárom. Avšak bola v ňom odrazená kultúra kolektívnej práce s prvotextom v procese služobného písomného styku v Ruskom impériu a za iných podmienok by sa mohol stať prvotextom v následných etapách práce.
A nech by to ako udivovalo súčasných riadiaco neschopných byrokratov, — vládcovi imperátorovi predkladali dokumenty, v ktorých boli spravené ale aj opravené chyby, následkom čoho ich estetika nebola bezchybnou. Požiadavka estetickej bezchybnosti bola kladená nie na interné pracovné dokumenty, ale na dokumenty, určené na zverejnenie v mene štátu.
[240] Vo všetkom tom sa odrážajú zvláštnosti morfológie slov a gramatiky každého jazyka, súc prostriedkami pre najpresnejšie vyjadrenie zmyslu v artikulovanej reči.
[241] V tejto práci priemerná štatistická dĺžka frázy je cca 25 – 30 slov. V prácach VP SSSR sa nachádzajú frázy aj s dĺžkou viac ako 100 slov. No text, napísaný dlhými frázami, je celkovo kratší, než by bol v prípade, keby jeho obsah bol vyjadrený v krátkych frázach. A, podľa nášho názoru, vnímanie zmyslu textu na základe previazanosti zmyslov, nesených množstvom tento text tvoriacich krátkych fráz, by nebol pre čitateľa jednoduchší, než prečítaním kratšieho textu, obsahujúceho dlhé frázy. (Ako prekladateľ prác VP SSSR sa stotožňujem s týmto názorom autorského kolektívu VP SSSR. V začiatkoch prekladov KSB boli z našej strany pokusy rozkúskovať dlhé frázy na viacero kratších viet v snahe, jak vyhovieť prosbám zástupcov „pravohemisférnych“, tak predísť výtkam a výsmechom zástupcov „ľavohemisférnych“ čitateľov. No neskôr sme od toho upustili, jak kvôli zväčšeniu objemu celkového textu, tak aj, a to predovšetkým, kvôli strate vzájomnej previazanosti významu jednotlivých častí dlhých fráz. Jednoduchšími vetami proste nebolo možné zachovať jemné zmyslové odtiene pôvodných dlhých súvetí.)*
[242] Jeden z ukazovateľov toho, že u značnej časti obyvateľstva Ruska (a týka sa to aj Slovenska a Čiech)* pravá a ľavá mozgová pologuľa pracujú nekoordinovane je známe všetkým na základe spomienok na školu. Мnohí žiaci i rodičia v starších ročníkoch prešli hrôzou stereometrie (priestorová geometria (v našich končinách známa ako deskriptívna geometria)*). Riešenie úloh zo stereometrie vyžaduje:
· Priestorovú predstavivosť objektov, tvoriacich úlohu — za toto zodpovedá pravá mozgová pologuľa.
· Znázornenie (interpretáciu) priestorovej úlohy ako nadväznej postupnosti úloh plošnej geometrie — to vyžaduje koordinovanú prácu pravej a ľavej mozgovej pologule, v ktorej pravá zodpovedá za obrazy v priestore a na ploche; ľavá — za logiku prechodu od jednej plošnej úlohy k druhým v ich nadväznej postupnosti, a takisto aj za riešenie každej plošnej úlohy na základe známych poučiek, dokazovaní téz, nevyjadrených v štandartnom súbore poučiek, a okrem toho — za algebru a aritmetiku počas riešenia všetkých úloh.
Väčšina rodičov ide chybnou cestou: riešia úlohy sami, dávajú ich deťom opisovať a vysvetľujú algo-rytmiku riešenia, ktorú si musia deti zapamätať. Súbor riešení štandartných úloh, usadivší sa v pamäti, umožňuje touto metódou riešiť nové úlohy, skladajúc kúsky z už vyriešených. Proces nakopenia riešení štandartných úloh je zdĺhavý, mučivý aj pre žiaka, aj pre mu pomáhajúcich rodičov, a preto všetky nové úlohy zo stereometrie naháňajú žiakom hrôzu, a súc ňou zachvátení, úplne strácajú schopnosť myslieť atď. Tento scenár je známy mnohým z vlastnej skúsenosti.
Efektívnosť učiteľov matematiky je podmienená tým, nakoľko oni poznajú «krátku cestu» dovedenia do vedomia žiakov najefektívnejšej bázovej množiny riešení štandartných úloh, následne zostane už len žiakov vydrezúrovať na prenesenie štandartného súboru úloh a jeho fragmentov pri riešení úloh neštandartných. A v tomto vzťahu je efektívnosť učiteľa podobná efektívnosti krotiteľa zvierat pri drezúre, ak nie ešte horšia.
No všetky problémy z nedosiahnuteľnosťou stereometrie a zvyšnej matematiky ohľadom osvojenia si môžu byť riešené približne za jeden-dva týždne, ak:
· existuje človek, ktorý je nositeľom kultúry myslenia, umožňujúcej mu riešiť tieto úlohy, aj keď nepozná súbor riešení štandartných úloh.
· žiak sa neuzavrie, neobrní v komunikácii s týmto človekom, a preto je schopný prepojiť svoje biopolia na jeho biopolia a zmeniť nastavenie svojich biopolí, prispôsobiac, naladiac sa na jeho nastavenie v procese myslenia.
Ak si sadnú vedľa seba, tak sa žiak dostane do biopoľa dospelého. Pre dospelého je dosť jednoduché proste sedieť vedľa a, sledujúc činnosť žiaka, počúvajúc jeho návrhy, mĺčky si predstavovať postupnosť úkonov, vedúcich k riešeniu úlohy: predstava priestorovej úlohy, jej rozloženie na postupnosť plošných úloh, riešenie každej z plošných úloh v jej následnej postupnosti, vedúcej k riešeniu priestorovej úlohy.
Ak žiak nebude do seba uzavretý a obaja si budú jednoducho vzájomne ľudsky naklonení, tak, obrátiac vedomú pozornosť na úlohu, žiak začne podvedome prispôsobovať svoje biopolia režimu vyžarovania biopoľa dospelého podľa toho, ako bude postupovať riešenie úlohy. Dospelý nepotrebuje riešiť úlohu a ukazovať jej riešenie, vysvetľujúc ho. Оd neho sa vyžaduje v preťahujúcich sa pauzách zadávať navádzajúce otázky, vyvádzajúce intelekt žiaka zo stavu zaseknutia alebo zacyklenia (v počítačovo-programovom význame týchto slov) a zabezpečujúce prechod z jednej etapy riešenia úlohy k ďalším. Po nejakom čase žiak spozoruje (alebo na tento fakt treba obrátiť jeho pozornosť), že on sám nemôže riešiť nové úlohy, no každú z nich za niekoľko minút v podstate rieši on sám bez osobitných ťažkostí, ak sedí vedľa dospelého.
A ak proces beží, ako je opísané — v biopoľovom zjednotení žiaka a dospelého — tak nakoľko fakt v podstate samostatného riešenia úloh v prítomnosti dospelého je skutočným faktom, tak žiak sa s ním stotožňuje, aj keď možno že ho on nevie vysvetliť. Vtedy do jeho vedomia je nutné voviesť a vysvetliť to, čo je napísané v aktuálnej podkapitole o podmienenosti procesu a výsledkov myslenia naladením organizmu a o prejave nálady v parametroch vyžarovania biopolí, o charaktere nastavenia jeho biopolí, keď rieši úlohy sám a о jeho doladení vlastných biopolí na „pásmo“ biopolí dospelého, keď sedia spolu a pod.
A v súlade s tým sa dá „recept“ na riešenie všetkých úloh zo stereometrie a matematiky celkovo: predtým, než začneš riešiť úlohu, predstavíš si, že sedíš na pohovke vedľa mňa, a riešime ju spolu, ako vždy. Keď si uvedomíš, že sa cítiš tak, svoje hmotné telo, svoje biopolia, ako to býva, keď spolu riešime úlohu, tak môžeš začať riešenie úlohy, pretože tvoja pravá a ľavá mozgová pologuľa pracujú koordinovane a nastavenie tvojho organizmu je schopné podporiť algoritmiku psychiky v procese riešenia úlohy.
Potom ten istý recept sa zovšeobecní v tom zmysle, že úspešné uskutočnenie každej záležitosti vyžaduje aj záležitosti zodpovedajúcu úplne konkrétnu náladu: emocionálne-zmyslové usporiadanie psychiky (o čom sa už nie raz hovorilo), zodpovedajúcu algoritmiku psychiky, prejavujúce sa v plastike hmotného tela a biopoľa.
Pochopiac to, majúc určité vôľové návyky a tvorivý potenciál, je človek schopný v ľubovoľnom veku sa sám naučiť riešiť na tomto základe mnohé životné problémy, no všetko toto je lepšie spraviť v detstve.