J. K. Rowlingová
Harry Potter a tajomná komnata
1
Najhoršie narodeniny
Nebolo to po prvý raz, čo v dome číslo 4 na Privátnej ceste vypukla pri raňajkách hádka. Pána Vernona Dursleyho zobudilo nad ránom húkanie, vychádzajúce z izby jeho synovca Harryho.
„Tento týždeň už po tretíkrát!“ zahučal ponad stôl. „Keď si s tou sovou nevieš urobiť poriadok, pôjde preč!“
Harry sa to, ako už neraz, pokúšal vysvetliť.
„Nudí sa,“ povedal. „Je zvyknutá lietať po vonku. Keby som ju mohol vypustiť aspoň v noci...“
„Máš ma hádam za blázna!?“ zavrčal strýko Vernon a na hustých fúzoch sa mu hompáľal kúsok volského oka. „Viem, čo sa stane, len čo ju vypustíš.“
Vymenil si temný pohľad so svojou ženou Petuniou.
Harry to chcel vyvrátiť, no jeho slová prehlušilo dlhé, hlasité grgnutie Dudleyho, syna Dursleyovcov.
„Chcem ešte slaninu.“
„Je na panvici, chrobáčik,“ povedala teta Petunia. A uprela nežný pohľad na svojho masívneho syna. „Musíme ťa vykŕmiť, kým na to máme príležitosť. Tá školská strava určite za veľa nestojí...“
„Hlúposť, Petunia, keď som ja chodil na Smeltings, nikdy som nebýval hladný,“ poznamenal strýko Vernon žoviálne. „Dudley tam určite hladom netrpí, však, synček?“
Dudley, ktorý bol taký tučný, že mu zadok prevísal po oboch stranách kuchynskej stoličky, sa uškrnul a obrátil sa k Harrymu.
„Podaj mi panvicu.“
„Zabudol si na čarovné slovíčko,“ odvrkol Harry.
Účinok tejto jednoduchej vety na zvyšok rodiny bol neuveriteľný: Dudley od hrôzy vykríkol a žuchol zo stoličky na zem s takým rachotom, až sa triasla celá kuchyňa. Pani Dursleyová zvrieskla a dlaňami si zakryla ústa, pán Dursley vyskočil na rovné nohy a v žilách na spánkoch mu divo pulzovala krv.
„Mal som na mysli slovko ,prosím‘,“ dodal Harry rýchlo. „Nemyslel som...“
„ČO SOM TI POVEDAL,“ zahrmel strýko a opľul pritom celý stôl, „VO SVOJOM DOME NECHCEM POČUŤ NIJAKÉ SLOVO, ZAČÍNAJÚCE SA NA ,Č‘?!“
„Ale ja...“
„AKO SA OPOVAŽUJEŠ VYHRÁŽAŤ SA DUDLEYMU!“ hučal strýko Vernon a trieskal päsťou do stola.
„Ja som len...“
„VAROVAL SOM ŤA! POD TOUTO STRECHOU NESTRPÍM ANI LEN ZMIENKU O TVOJEJ NENORMÁLNOSTI!“
Harrymu skĺzol zrak z purpurovolíceho strýka na bledú tetu, ktorá sa práve zúfalo pokúšala pomôcť Dudleymu vstať.
„Dobre,“ hlesol Harry, „v poriadku...“
Strýko Vernon si opäť sadol, fučal ako dýchavičný nosorožec a kútikmi svojich malých, prenikavých očiek uprene Harryho pozoroval.
Odkedy sa Harry vrátil domov na letné prázdniny, strýko Vernon s ním zaobchádzal ako s bombou, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť, pretože Harry Potter nebol normálny chlapec. Teda nebol natoľko normálny, ako by sa patrilo.
Harry Potter bol čarodejník – čarodejník, ktorý práve ukončil prvý ročník Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. A ak boli Dursleyovci nešťastní, že ho mali na prázdniny doma, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako sa cítil Harry.
Rokfort mu tak hrozne chýbal, že to bolo horšie, ako keď vás v jednom kuse bolí brucho. So smútkom spomínal na hrad, na jeho tajné chodby a duchov, na vyučovanie (možno s výnimkou hodín profesora elixírov Snapa), na poštu, ktorú doručujú sovy, na hostiny vo Veľkej sieni, na posteľ s baldachýnom v internátnej izbe vo veži, na návštevy u hájnika Hagrida v chatrči na kraji Zakázaného lesa, ale najmä na metlobal, najobľúbenejší šport v čarodejníckom svete (šesť vysokánskych stĺpov s obručami, štyri lietajúce lopty a štrnásť hráčov na metlách).
Všetky Harryho učebnice, čarodejnícky prútik, habit, kotlík a špičkovú metlu Nimbus 2000 mu strýko Vernon zamkol v komore pod schodmi, hneď ako prišiel. Dursleyovcom bolo fuk, že Harry môže prísť o svoje miesto vo fakultnom metlobalovom družstve, lebo celé leto netrénoval. Bolo im fuk, že sa vráti do školy a nebude mať urobenú jedinú úlohu. Pre Dursleyovcov (ľuďom, ako sú oni, hovoria čarodejníci muklovia, pretože im v žilách nekoluje ani kvapka čarodejníckej krvi) znamenal fakt, že majú v rodine čarodejníka, neskutočnú hanbu. Strýko Vernon dokonca zamkol Harryho sovu Hedvigu do klietky a tak jej znemožnil, aby doručila akýkoľvek odkaz do čarodejníckeho sveta.
Harry sa nepodobal na nikoho z rodiny. Strýko Vernon bol zavalitý, bez krku, s obrovskými čiernymi fúzmi, teta Petunia bola kostnatá a tvár mala ako kôň a Dudley bol vypasený ružový blondiak. Harry bol naproti tomu drobný, samá kosť a koža, mal nádherné zelené oči a nepoddajné vlasy čierne ako uhoľ. Nosil okuliare s okrúhlymi sklíčkami a na čele mal tenkú jazvu v tvare blesku.
A práve pre túto jazvu považovali Harryho všetci za nanajvýš nezvyčajného dokonca i samotní čarodejníci. Jazva bola jediným svedectvom Harryho veľmi tajomnej minulosti, v dôsledku ktorej sa pred jedenástimi rokmi ocitol na schodoch domu Dursleyovcov.
Keď mal Harry rok, podarilo sa mu akýmsi zázrakom prežiť kliatbu najväčšieho temného čarodeja všetkých čias lorda Voldemorta, ktorého meno sa ešte i dnes bála väčšina čarodejníkov a čarodejníc čo i len vysloviť. Harryho rodičia počas Voldemortovho útoku zahynuli, Harry však vyviazol len s tenkou jazvou v tvare blesku a akýmsi zázrakom – nik nechápe prečo – prišiel Voldemort v tej chvíli, keď sa mu nepodarilo Harryho zabiť, o svoju moc.
A tak sa Harry dostal do opatery k sestre svojej mŕtvej mamy a jej manželovi. U Dursleyovcov prežil desať rokov a nikdy nechápal, prečo sa mu neustále stávajú veci, ktoré si nevie dosť dobre vysvetliť, a historku svojich pestúnov o tom, že k jazve prišiel počas autonehody, pri ktorej zomreli jeho rodičia, považoval za pravdivú.
Až raz, presne pred rokom, dostal Harry z Rokfortu list, ktorým sa všetko vysvetlilo. Harry nastúpil do čarodejníckej školy, kde sa on i jeho jazva stali slávnymi... školský rok sa však skončil, on sa vrátil na prázdniny k Dursleyovcom, ktorí sa k nemu opäť správali ako k smradľavému psovi.
Dursleyovci si dokonca ani nespomenuli, že dnes má Harry dvanásť rokov. Harry si inak nerobil veľké ilúzie, nikdy od nich nedostal poriadny darček, tortu už tobôž nie – ale prejsť to úplným mlčaním...
V tej chvíli si strýko Vernon dôležito odkašlal a povedaclass="underline" „Ako všetci vieme, dnes je mimoriadne významný deň.“
Harry naňho prekvapene pozrel, neveriac vlastným ušiam.
„Dnes možno uzavriem najdôležitejšiu zmluvu vo svojej kariére,“ pokračoval strýko Vernon.
Harry sa opäť vrátil k svojej hrianke. Jasné, pomyslel si trpko, strýko Vernon vraví o tej návšteve, čo má k nim prísť na večeru. Už dva týždne nehovorí o ničom inom. Pozvali nejakého bohatého staviteľa so ženou a strýko Vernon dúfa, že od neho získa obrovskú objednávku (strýko Vernon má firmu na výrobu vŕtačiek).
„Mali by sme si to celé ešte raz prejsť,“ navrhol strýko Vernon. „O ôsmej večer musí byť každý z vás na svojom mieste. Petunia, ty budeš...?“
„Budem čakať v obývačke,“ odvetila teta Petunia pohotovo, „aby som ich u nás doma srdečne privítala.“
„Dobre, dobre. A Dudley?“
„Ja budem čakať v hale, aby som im otvoril dvere.“ Dudley vylúdil otrasný afektovaný úsmev. „Môžem vám zobrať kabáty, pani Masonová, pán Mason?“
„Tí budú z teba hotoví!“ vykríkla teta Petunia nadšene.
„Výborne, Dudley,“ pochválil ho strýko Vernon. Potom sa otočil k Harrymu. „A ty?“
„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ vysypal Harry.
„Presne tak,“ povedal strýko Vernon škodoradostne. „Ja ich zavediem do obývačky, zoznámim vás, Petunia, a nalejem im niečo na pitie. O 20.15...“