„Išiel som metrom...“
„Vážne?“ pán Weasley celkom ožil. „A boli tam aj tie, ako im to len vravia... eskapalátory? Nechápem, ako môžu...“
„Teraz nie, Artur,“ zahriakla ho pani Weasleyová. „Hop-šup prášok je oveľa rýchlejší, zlatko, len teraz neviem, čo urobíme, keď si ešte neletel...“
„Neboj sa, mamka, zvládne to,“ ubezpečil ju Fred. „Harry, dobre sa pozeraj.“
Vzal si z kvetináča trochu prášku medzi prsty, pristúpil ku kozubu a hodil prášok do ohňa.
Oheň zasyčal, zmenil sa na smaragdovozelený a bol odrazu vyšší ako Fred, ten vošiel do plameňov a zvolaclass="underline" „Šikmá ulička!“ a zmizol.
„Musíš to povedať nahlas a zreteľne, zlatko,“ vysvetľovala Harrymu pani Weasleyová, keď vsnunul do kvetináča ruku George. „A dávaj pozor, aby si vystúpil v správnom kozube...“
„Kde?“ opýtal sa Harry ustráchane, keď oheň opäť vzbĺkol a George sa vyparil.
„Existuje obrovské množstvo čarodejníckych kozubov, vieš, ale ak vyslovíš to heslo tak, ako máš...“
„Neznervózňuj ho, Molly, zvládne to,“ prerušil ju pán Weasley a sám sa načiahol za práškom.
„Drahý môj, ak sa stratí, ako to vysvetlíme jeho tete a strýkovi?“
„Tí by boli len radi,“ utešoval ju Harry. „Keby som sa stratil v komíne, Dudley by to považoval za dobrý fór, s tým si nerobte starosti...“
„Nuž... dobre... pôjdeš po Arturovi,“ povedala pani Weasleyová. „Takže, keď vstúpiš do ohňa, povedz, kam ideš...“
„A drž lakte tesne pri tele,“ poučoval ho Ron.
„A oči maj zatvorené,“ dodala pani Weasleyová. „Lebo sadze...“
„A nevrť sa,“ skočil jej do reči Ron. „Lebo sa ti môže stať, že vypadneš v celkom inom kozube...“
„A nie, že sa zľakneš a vystúpiš príliš skoro, počkaj, kým neuvidíš Freda a Georgea.“
Harry sa usiloval na nič z toho nezabudnúť, zobral si prášok medzi prsty a pristúpil ku kozubu. Zhlboka sa nadýchol, nasypal prášok do ohňa a vošiel do plameňov. Cítil, akoby ho ovieval teplý vánok, otvoril ústa a vzápätí vdýchol horúci popol.
„Š-šikmá ulička,“ rozkašľal sa.
Mal pocit, akoby ho čosi vtiahlo do obrovského kanála. Musel sa veľmi rýchlo krútiť okolo svojej osi – počul ohlušujúci hukot – pokúsil sa otvoriť oči, no zazrel len vír zelených plameňov a zostalo mu zle od žalúdka – niečo ho silno udrelo do lakťa, okamžite si ho pritiahol k telu a stále sa krútil a krútil – odrazu zacítil, akoby ho ktosi plieskal po tvári ľadovými rukami – žmurkal cez okuliare a zazrel rozmazaný prúd ohnísk a miestností – v žalúdku mu vírili sendviče so slaninou – zatvoril oči a túžil, aby sa to už konečne skončilo, keď tu zrazu...
Padol rovno na nos na kamennú podlahu a začul, ako mu praskol nosník na okuliaroch.
Krútila sa mu hlava, bol celý dobitý a od hlavy až po päty samá sadza, opatrne vstal a pridŕžal si rukami prasknuté okuliare. Bol tu sám, ale kde bol, nemal potuchy. Vedel akurát to, že stojí pri kamennom kozube v nejakom veľkom, slabo osvetlenom čarodejníckom obchode – no nič z toho, čo tu predávali, na rokfortskom zozname školských pomôcok nebolo.
Neďaleko stála sklenená vitrína a v nej poduška, a na nej odumretá ruka, balíček kariet celý od krvi a vypučené sklené oko. Zo stien naňho hľadeli hrôzostrašné masky, na pulte sa povaľovala kopa ľudských kostí a zo stropu viseli hrdzavé špicaté nástroje. Ale čo bolo horšie, Harry sa pozrel cez zaprášené okno a bolo mu jasné, že ten tmavý, úzky priechod určite nie je Šikmá ulička.
Čím skôr odtiaľto odíde, tým lepšie. Harry náhlivo, no opatrne vykročil smerom k dverám. Nos ho pálil od bolesti, neprišiel však ani do polovice, keď sa na opačnej strane sklenených dverí objavili dvaja ľudia – a jedným z nich bol niekto, koho Harry najmenej túžil stretnúť vo chvíli, keď sa práve stratil, bol celý od sadzí a mal zlomené okuliare: tým dotyčným bol Draco Malfoy.
Harry sa rýchlo poobzeral okolo seba a zbadal po svojej ľavej strane tmavý kamrlík; skočil dnu, privrel za sebou dvere tak, že zostala len úzka štrbina, cez ktorú sa mohol pozerať. O niekoľko sekúnd cinkol zvonček a Malfoy vošiel do obchodu.
Muž, ktorý kráčal za ním, bol určite Dracov otec. Mal rovnako bledú, špicatú tvár a presne také isté studené sivé oči. Pán Malfoy prešiel krížom cez obchod, tu i tam spočinul zrakom na vystavených predmetoch, zazvonil na zvonček, ktorý bol na pulte, a otočil sa k svojmu synovi: „Ničoho sa nechytaj, Draco.“
Malfoy, ktorý sa práve načahoval za skleným okom, sa zachmúriclass="underline" „Myslel som si, že mi chceš kúpiť darček.“
„Sľúbil som ti predsa pretekársku metlu,“ pripomenul mu otec, bubnujúc prstami po pulte.
„A načo mi bude, keď aj tak nie som vo fakultnom výbere?“ odvrkol Malfoy nevrlo. „Harry Potter dostal minulý rok Nimbus 2000. A Dumbledore mu dal špeciálne povolenie, aby mohol hrať za Chrabromil. A pritom vôbec nie je taký dobrý, dovolili mu hrať iba preto, že je slávny... a slávny je len preto, že má na čele tú hlúpu jazvu...“
Malfoy sa sklonil, aby si lepšie pozrel policu s lebkami.
„... každý si myslí, aký je ten Potter šikovný a akú má úžasnú jazvu a fantastickú metlu...“
„To si mi povedal toto leto už najmenej stokrát,“ prerušil ho pán Malfoy a zahľadel sa na svojho syna. „A ja ti stále vravím, že nevidím dôvod... prečo by si mal obdivovať Harryho Pottera, aj keď väčšina našich ľudí ho považuje za hrdinu, lebo dokázal zahnať temného čarodeja... ach, pán Borgin.“
Za pultom sa objavil zhrbený mužíček a odhŕňal si z tváre mastné vlasy.
„Pán Malfoy, som rád, že vás opäť vidím,“ povedal pán Borgin úlisným hlasom. „Á, pozrimeže – aj mladý pán Malfoy je tu – koľké to potešenie. Čím môžem poslúžiť? Práve dnes mi došiel tovar, hneď vám niečo ukážem, vskutku výhodná kúpa...“
„Dnes som neprišiel kupovať, pán Borgin, ale predávať,“ skočil mu do reči pán Malfoy.
„Predávať?“ Úsmev na tvári pána Borgina akoby primrzol.
„Určite ste počuli, že Ministerstvo mágie robí teraz náhodné kontroly,“ vysvetľoval pán Malfoy a vytiahol z vnútorného vrecka pergamen, rozvinul ho a zahľadel sa naň. „Mám doma... hm... niekoľko vecičiek, ktoré by mi mohli spôsobiť... isté nepríjemnosti, keby sa o mňa začalo ministerstvo zaujímať...“
Pán Borgin si pripevnil na nos cviker a zadíval sa na zoznam.
„Naozaj si myslíte, že by sa ministerstvo odvážilo robiť vám problémy?“
Pán Malfoy posmešne skrivil ústa. „Zatiaľ ma nenavštívili. Meno Malfoy ešte stále vzbudzuje určitý rešpekt, ale Ministerstvo mágie je čím ďalej dotieravéjšie. Povráva sa, že chcú zaviesť Zákon na ochranu muklov – bezpochyby je za tým ten všivák Artur Weasley, ten je do muklov celý zbláznený...“ Harry cítil, ako sa ho zmocňuje hnev. „... a sám iste uznáte, že niektoré z týchto jedov už na prvý pohľad...“
„Chápem, pane, chápem,“ prerušil ho pán Borgin. „Pozrieme sa na to...“
„Kúpiš mi ju?“ ozval sa Draco a ukázal na mŕtvu ruku na vankúši.
„Ach, Ruka večnej žiary!“ zvolal pán Borgin. Odvrátil sa od zoznamu pána Malfoya a cupkal k Dracovi. „Keď do nej vložíš sviečku, svetlo uvidí len ten, kto ju drží! Úžasná vecička pre zlodejov a lupičov! Váš syn má vkus, pane.“
„Dúfam, že môj syn to dotiahne ďalej ako na zlodeja a lupiča,“ poznamenal pán Malfoy chladne a pán Borgin rýchlo dodaclass="underline"
„Nechcel som sa vás dotknúť, pane, naozaj...“
„No ak si nepolepší známky,“ pokračoval pán Malfoy ešte mrazivejším hlasom, „je vysoko pravdepodobné, že tak skončí...“