„Ja za to nemôžem,“ bránil sa Draco. „Ostatným učitelia nadŕžajú, Hermiona Grangerová, napríklad...“
„To je teda hanba, aby ťa vo všetkých predmetoch predbehla baba a navyše z nečarodejníckej rodiny,“ rozčúlil sa pán Malfoy.
Harry sa uškrnul, tešilo ho, že vidí Draca zahanbeného a naštvaného.
„A to sa deje vždy a znova,“ poznamenal úlisným hlasom pán Borgin. „Čarodejnícka krv sa začína všade považovať za menejcennú...“
„U nás teda nie,“ skočil mu do reči pán Malfoy a veľké nozdry sa mu rozšírili.
„Ani u nás, ani u nás,“ drmolil pán Borgin a horlivo sa ukláňal.
„Takže radšej sa vráťme k tomu môjmu zoznamu,“ povedal pán Malfoy odmerane. „Mám totiž dosť naponáhlo, Borgin, musím dnes vybaviť ešte zopár dôležitých vecí...“
Začali sa dohadovať. Harry nervózne pozoroval Draca, ktorý si prezeral vyložený tovar a pomaly sa blížil k jeho úkrytu. Zastavil sa pri obrovskej slučke popravného lana a pri nádhernom náhrdelníku z opálov. Keď si prečítal ceduľku, ktorá bola pri náhrdelníku, škodoradostne sa uškrnul. Pozor, nedotýkať sa. Zakliaty – do dnešného dňa pripravil o život devätnásť muklov, ktorí ho nosili.
Draco sa otočil a všimol si dvere do kamrlíka. Podišiel k nim – načiahol sa za kľučkou...
„To je všetko,“ povedal pán Malfoy pri pulte. „Draco, poď...“
Draco sa zvrtol a odišiel. Harry si utrel pot z čela do rukáva.
„Dovidenia, pán Borgin. Zajtra si príďte po tie veci, budem vás čakať.“
Len čo sa za nimi dvere zatvorili, pán Borgin odložil svoje úlisné maniere.
„Dovidenia, pán Malfoy, ak mám byť úprimný, nepredali ste mi ani polovicu z toho, čo ukrývate v tom vašom zámočku,“ zahundral pán Borgin nahnevane a zmizol v zadnej časti obchodu.
Harry ešte chvíľu počkal pre prípad, že by sa po niečo vrátil, potom vykĺzol zo svojho úkrytu, prešiel popri sklenených vitrínach a vyšiel z obchodu.
Pridŕžal si rukou okuliare a rozhliadal sa. Vynoril sa v nejakej ošarpanej uličke a všetko nasvedčovalo tomu, že sú v nej len obchodíky, kde sa predávajú veci, ktoré majú do činenia s čiernou mágiou. Ten, z ktorého práve vyšiel, mal nad dverami nápis BORGIN A BURKES a bol zrejme najväčší, hneď oproti nemu boli vo výklade odporné scvrknuté hlavy a o dva vchody ďalej zazrel velikánsku klietku plnú obrovských čiernych pavúkov. Z tmavého vchodu ho pozorovali dvaja ošumelí čarodejníci a čosi si hundrali. Harry celý nesvoj vykročil, naprával si okuliare a z celej duše si prial, aby sa odtiaľto dostal von.
Nad obchodom s jedovatými sviečkami visela stará drevená tabuľka s názvom ulice, z ktorej sa dozvedel, že sa nachádza v Zašitej uličke. To mu však príliš nepomohlo, pretože o takomto mieste nikdy nepočul. Zrejme nesprávne vyslovil názov ulice, keď stál u Weasleyovcov v kozube, mal totiž plné ústa popola. Usiloval sa zostať pokojný a premýšľal, čo urobiť.
„Hádam si sa len nestratil, synáčik?“ zaškriekal mu do ucha nejaký hlas, až ním myklo.
Pred ním stála veľmi stará ježibaba a držala tácňu, na ktorej bolo čosi odporné, vyzeralo to ako ľudské nechty. Nespúšťala z neho pohľad a čerila naňho zelené zuby.
„Nie, ďakujem za opýtanie,“ povedal. „Ja len...“
„HARRY! Šmária, čo tu robíš?“
Harry sa strhol. A ježibaba tiež. Nechty sa jej vysypali na zem a keď sa k nim blížil obrovitánsky Hagrid, rokfortský hájnik, a sponad huňatej brady mu žiarili očká ako dva čierne chrobáčiky, zúrila.
„Hagrid!“ vykríkol Harry od radosti. „Zablúdil som... ten hopšup prášok...“
Hagrid schmatol Harryho za golier a ťahal ho preč od ježibaby, pričom jej vyrazil z rúk prázdnu tácňu. Keď sa náhlili kľukatou uličkou smerom von, na slnko, ježibabino škriekanie neustávalo. Harry zbadal v diaľke známu, snehobielu mramorovú budovu – Gringottbanku. Hagrid ho viedol rovno do Šikmej uličky.
„Ty ale vyzeráš!“ mrmlal Hagrid a oprašoval z Harryho sadze tak energicky, že ten skoro padol do suda s dračím trusom, čo stál pred apatiekou. „Presúšať sa po Zašitej uličke, to je teda... nebezpečné jak šlak, namojdušu, Harry – dúfam, že ťa tam nik nevidel...“
„To som si všimol,“ podotkol Harry a chránil si rukami hlavu, lebo Hagrid ho opäť začal oprašovať. „Vravel som ti predsa, že som zablúdil... ozaj, ty si tam čo robil?“
„Hľadal som mäsožravý prostriedok proti slimákom,“ zavrčal Hagrid. „Požrali nám už takmer všetky školské kapusty. Ty si tu sám?“
„S Weasleyovcami, ale tí sa mi kamsi stratili,“ vysvetľoval Harry. „Musím ich nájsť...“
Vykročili spoločne dolu ulicou.
„Prečo si mi neodpísal, hm?“ opýtal sa Hagrid Harryho, ktorý drobčil vedľa neho (kým Hagrid v obrovských bagančiach urobil jeden krok, Harry musel urobiť tri). Harry mu porozprával o Dobbym a o Dursleyovcoch.
„Muklovia všivácki,“ paprčil sa Hagrid, „keby som to bol vedel...“
„Harry! Harry! Tu sme!“
Harry zbadal Hermionu Grangerovú, ktorá stála na samom vrchu bieleho schodišťa pred vchodom do Gringottbanky. Bežala dolu schodmi a husté hnedé vlasy jej viali.
„Čo máš s okuliarmi? Ahoj, Hagrid... to som rada, že vás opäť vidím... Harry, ideš do Gringottbanky?“
„Až keď nájdem Weasleyovcov,“ povedal Harry.
„Akoby sa stalo,“ uškrnul sa Hagrid.
Harry s Hermionou sa obzreli: preplnenou ulicou utekali rovno k nim Ron, Fred, George, Percy a pán Weasley.
„Harry,“ fučal pán Weasley. „V duchu sme si veľmi želali, aby si nebol ďaleko...“ Utieral si lesklú plešinu. „Molly je z toho úplne hotová... o chvíľu príde...“
„Kde si vypadol?“ opýtal sa Ron.
„V Zašitej uličke,“ povedal Hagrid nahnevane.
„Úžasné!“ zvolali Fred s Georgeom naraz.
„Naši nám tam nedovolia ísť,“ povedal Ron trochu závistlivo.
„To sa im fakt nečudujem,“ zavrčal Hagrid.
Odrazu zbadali pani Weasleyovú, ako sa k nim rúti, v jednej ruke držala kabelku, tá jej zúrivo lietala sem a tam, a druhou ťahala za sebou Ginny.
„Ach, Harry... ach, zlatko... keď si predstavím, kde všade si mohol vyjsť...“
Lapajúc po dychu vytiahla z kabelky obrovskú kefu na šaty a začala mu odstraňovať sadze, ktoré z neho nestihol Hagrid vymlátiť. Pán Weasley vzal Harrymu okuliare, mávol prútikom a vrátil mu ich ako nové.
„Namojdušu, ja už musím,“ povedal Hagrid, ktorému pani Weasleyová pri každom slove zatínala nechty do ruky („Zašitá ulička! Hagrid, keby si ho tak nebol našiel!“). „Uvidíme sa na Rokforte!“ A odpochodoval rušnou ulicou, pričom mu hlava i plecia čneli vysoko nad ostatnými.
„Hádajte, koho som videl v obchode Borkin a Burkes?“ opýtal sa Harry Rona a Hermiony, keď kráčali po mramorovom schodišti do Gringottbanky. „Malfoya s otcom.“
„Lucius Malfoy niečo kupoval?“ ozval sa im za chrbtom prísny hlas pána Weasleyho.
„Nie, predával...“
„Takže sa bojí,“ uškrnul sa pán Weasley spokojne. „Ach, tak rád by som Luciusovi Malfoyovi niečo dokázal...“
„Mal by si byť opatrný,“ povedala mu pani Weasleyová, keď prechádzali popri ukláňajúcom sa škriatkovi dnu. „S tou rodinou nie sú žarty. Aby si sa nepustil do niečoho, čo ti môže prerásť cez hlavu.“
„Ty si o mne myslíš, že na Luciusa Malfoya nemám?“ opýtal sa urazene pán Weasley, no vzápätí si všimol Hermioniných rodičov, ako nervózne postávajú pri pulte, ktorý sa tiahol naprieč veľkou mramorovou halou, a čakajú, kým ich Hermiona zoznámi s ostatnými.
„Ale veď vy ste muklovia!“ potešil sa pán Weasley.
„Na to si musíme vypiť! A čo to tu máte? Ach, zamieňate muklovské peniaze. Molly, pozri sa!“ ukázal vzrušene na desaťlibrovú bankovku, ktorú držal v ruke pán Granger.