„Počkajte nás tu,“ povedal Ron Hermione a spolu s Harrym a Weasleyovcami vykročil za škriatkom Gringottbanky, ktorý ich viedol k podzemným trezorom.
Nasadli do miniatúrnych vozíkov riadených škriatkami, ktoré ich viezli po uzučkých koľajach podzemnými tunelmi. Harry sa tešil z krkolomnej jazdy, no keď vstúpili do trezoru Weasleyovcov, zhrozil sa, pocítil oveľa väčší strach ako v Zašitej uličke. V trezore bola totiž len kôpka strieborných siklov a jeden jediný zlatý galleón. Pre pani Weasleyovú to bola veľmi nepríjemná situácia – zhŕňala do tašky všetko ich imanie. Ešte horší pocit sa však Harryho zmocnil, keď dorazili k jeho trezoru. Oboma rukami náhlivo naberal mince do koženého vrecka a náročky sa postavil tak, aby ostatní nevideli dnu.
Na mramorovom schodišti sa rozdelili. Percy vyhýbavo zahundral, že potrebuje nový prútik. Fred s Georgeom zbadali svojho kamaráta z Rokfortu Lee Jordana. Pani Weasleyová zašla s Ginny do obchodu s obnosenými habitmi. Pán Weasley presvedčil Grangerovcov, aby s ním šli na pohárik do Deravého kotlíka.
„O hodinu sa stretneme v obchode s čarodejníckou literatúrou a kúpime učebnice, čo potrebujete,“ povedala pani Weasleyová, keď s Ginny odchádzala. „A neopovážte sa ísť do Zašitej uličky!“ kričala za vzďaľujúcimi sa dvojičkami.
Harry, Ron a Hermiona si vykračovali po kľukatej uličke vykladanej dlaždicami. Harrymu v koženom vrecúšku veselo cinkali zlaté, strieborné a bronzové mince, akoby mu chceli pripomenúť, že ich treba míňať, takže kúpil tri velikánske jahodové zmrzliny s arašidovým maslom. Všetci traja ich veselo lízali a postávali pred výkladmi plnými úžasných vecí. Ron túžobne hľadel na kompletnú výbavu habitov športového klubu Kudleyovských kanónov, vystavených v Mnohorakých metlobalových doplnkoch, až kým ich Hermiona neodtiahla do vedľajšieho obchodu, kde kúpili atrament a pergamen. U Gambola a Japesa, v obchode s Bláznivými čarodejníckymi potrebami, stretli Freda, Georgea a Lee Jordana, ktorí práve skupovali do zásoby Divotvorné delobuchy doktora Fillibustera, a v malom ošumelom obchodíku plnom zlomených prútikov, krivých mosadzných váh a starých habitov pokrytých fľakmi od rozličných elixírov našli Percyho, hlboko ponoreného do tenkej a nanajvýš nezáživnej knižky Prefekti, ktorí sa dostali k moci.
„Publikácia o rokfortských prefektoch a ich úspešných kariérach,“ prečítal Ron nahlas nápis na obálke knihy. „To musí byť napínavé...“
„Zmizni,“ oboril sa naňho Percy.
„Náš Percy je totiž veľmi ctižiadostivý, všetko má presne naplánované... chce sa stať ministrom mágie...“ pošepkal Ron Harrymu a Hermione, keď zanechali Percyho, nech si číta.
O hodinu zamierili k predajni čarodejníckej literatúry pre veľkých i malých. A veru neboli jediní, čo mali namierené do tohto kníhkupectva. Keď sa k nemu priblížili, s prekvapením zistili, že pred vchodom sa tlačí dav ľudí, ktorí sa pokúšajú dostať dnu. Nad vchodom visel veľký transparent, ktorý oznamovaclass="underline"
GILDEROY LOCKHART bude podpisovať svoju autobiografiu SOM ÚŽASNÝ
dnes od 12.30 do 16.30 hod.
„Uvidíme ho na vlastné oči!“ zapišťala Hermiona. „Je autorom všetkých kníh, čo máme na zozname!“
Dav ľudí tvorili takmer výlučne čarodejnice vo veku pani Weasleyovej. Pri vchode do obchodu stál zmätený čarodejník a upokojoval ich: „Po jednom, dámy... netlačte sa tak... pozhadzujete nám knižky...“
Harry, Ron a Hermiona sa pretisli dovnútra. Dlhý rad sa vinul až do zadnej časti obchodu, kde mal Gilderoy Lockhart podpisovať svoje knihy. Všetci traja si rýchlo vzali po jednom výtlačku Všeobecnej príručky kúziel, stupeň 2, a predierali sa na koniec radu, kde stáli ostatní Weasleyovci spolu s Hermioninými rodičmi.
„Ach, dobre, že už idete,“ prihovorila sa im pani Weasleyová. Bola akási zadychčaná a neustále si uhládzala vlasy. „O chvíľočku ho uvidíme...“
Onedlho sa objavil Gilderoy Lockhart, posadil sa za stôl, všade naokolo viseli jeho portréty, ktoré na nich žmurkali a oslnivo sa usmievali, odhaľujúc žiarivo biely chrup. Skutočný Lockhart mal na sebe nezábudkovomodrý habit, ktorý dokonale ladil s farbou jeho očí, na zvlnených vlasoch mal ležérne nasadený špicatý čarodejnícky klobúk.
Okolo nervózne pobehoval nízky muž a fotografoval veľkým čiernym fotoaparátom, z ktorého po každom oslepujúcom záblesku svetla vyletel oblak červeného dymu.
„Hej, ty, nezavadzaj,“ osopil sa na Rona, keď ustupoval kvôli lepšiemu záberu. „Fotím do Denného Proroka...“
„Je tam toho,“ frflal Ron a šúchal si nohu, na ktorú mu fotograf stúpil.
Gilderoy Lockhart to začul. Zdvihol zrak. Zbadal Rona – a potom Harryho. Uprene naňho hľadel. Potom z ničoho nič vyskočil a zvolaclass="underline" „Nie je to Harry Potter?!“
Ľudia mu uvoľňovali cestu a vzrušene si šepkali. Lockhart si prekliesnil cestu až k nim, schmatol Harryho za ruku a ťahal ho dopredu. Dav začal nadšene tlieskať. Harry očervenel, lebo Lockhart mu začal triasť rukou, fotograf cvakal ako divý a nad Weasleyovcami sa vznášal hustý oblak dymu.
„Pekný, široký úsmev, Harry,“ precedil Lockhart pomedzi oslnivo biele zuby. „Budeme spolu na titulnej strane.“
Keď mu konečne pustil ruku, Harry si takmer necítil prsty. Chcel sa nenápadne vrátiť k Weasleyovcom, Lockart ho však objal okolo pliec a ťahal nabok.
„Vážené dámy, vážení páni,“ zvolal a pokynul ľuďom, aby boli ticho. „Nastáva neuveriteľná chvíľa! Nadišiel ten slávnostný okamih, aby som vyhlásil, čo som mal v úmysle už dávnejšie!
Keď mladý Harry vošiel do tohto obchodu, urobil tak iba preto, že si chcel kúpiť moju autobiografiu – tú mu teraz s veľkou radosťou dám, samozrejme, že zadarmo...“ Opäť sa ozval búrlivý potlesk. „Vôbec netušil,“ pokračoval Lockhart, pričom Harrym tak zatriasol, až sa mu okuliare zošuchli na konček nosa, „že čoskoro dostane oveľa viac ako len moju knižku Som úžasný. On i jeho spolužiaci sa totiž budú môcť naozaj presvedčiť, aký som úžasný. Áno, vážené dámy a páni, musím vám s potešením oznámiť, že teraz v septembri nastupujem na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku ako profesor a budem učiť obranu proti čiernej mágii!“
Dav začal burácať a Harry si odrazu uvedomil, že v rukách drží kompletnú sadu kníh Gilderoya Lockharta. Vykročil zo žiary reflektorov na kraj miestnosti, trochu sa tackal pod váhou kníh a podišiel k Ginny, ktorá stála vedľa svojho nového kotlíka.
„Toto si vezmi,“ zamrmlal, zohol sa a položil jej stoh kníh do kotlíka. „Ja si ich kúpim...“
„Stavím sa, Potter, že si od radosti celý bez seba,“ ozval sa hlas, ktorý Harry okamžite spoznal. Vystrel sa a ocitol sa zoči-voči Dracovi Malfoyovi, ktorý sa, ako vždy, posmešne uškŕňal. „Slávny Harry Potter,“ povedal. „Ani do kníhkupectva nevojde bez toho, aby vzápätí nebol vycapený na titulnej strane.“
„Daj mu pokoj, on o to vôbec nestál!“ bránila ho Ginny. Bolo to po prvý raz, čo v Harryho prítomnosti prehovorila. Nespúšťala z Malfoya zrak.
„Potter má babu!“ povedal Malfoy afektovane. Ginny očervenela ako paprika. V tej chvíli si k nim razili cestu Ron s Hermionou a obaja mali plné ruky Gilderoyových kníh.
„Ach, to si ty,“ zaksichtil sa Ron a pozrel sa na Malfoya pohľadom, ktorý naznačoval, že si ho cení asi tak ako špinku, čo sa mu prilepila na podrážku. „To si vyvalený, že vidíš Harryho, čo?“
„Určite som viac vyvalený z toho, že vidím teba nakupovať, Weasley,“ odvrkol Malfoy. „Tvoji rodičia budú minimálne mesiac hladovať, aby to splatili.“