Ron bol teraz rovnako červený ako Ginny. Aj on položil svoje knihy do kotlíka a už-už sa chcel vrhnúť na Malfoya, no Harry s Hermionou ho zdrapili za kabát.
„Ron!“ zvolal pán Weasley, ktorý sa k nim predieral spolu s Fredom a Georgeom. „Čo tu robíte? Je tu veľa ľudí, poďte radšej von.“
„Ale, ale, ale – Artur Weasley.“
To sa ozval pán Malfoy. Položil ruku Dracovi na plece a uškŕňal sa rovnako posmešne ako on.
„Lucius,“ povedal pán Weasley a chabo prikývol.
„Počul som, že máte na ministerstve veľa práce,“ povedal pán Malfoy. „Samé kontroly... dúfam, že vám platia nadčasy.“
Načiahol sa k Ginninmu kotlíku a spomedzi novučičkých Gilderoyových kníh vytiahol veľmi starý a veľmi dotrhaný výtlačok Učebnica transfigurácie pre začiatočníkov.
„Vidím, že nič moc,“ povedal pán Malfoy. „Nechápem, aký zmysel má robiť čarodejníckemu menu hanbu, keď za to človeku ani riadne nezaplatia.“
Pán Weasley očervenel ešte viac ako Ron s Ginny.
„Máme zrejme veľmi rozdielne názory na to, kto robí hanbu svojmu čarodejníckemu menu,“ povedal.
„V tom s vami súhlasím,“ pokračoval pán Malfoy a kĺzal svojím mútnym pohľadom z pána Grangera na pani Grangerovú, ktorí sa s obavami prizerali. „Pekná spoločnosť veru, Weasley... a ja som bol presvedčený, že tvoja rodina už hlbšie klesnúť nemôže...“
Odrazu sa ozval kovový náraz – prevrhol sa Ginnin kotlík; pán Weasley sa vrhol na pána Malfoya a sotil ho do police s knihami. Na hlavy sa im zosypalo niekoľko desiatok tučných učebníc. Fred s Georgeom zvolali: „Len mu daj, tatko!“; pani Weasleyová pišťala: „Nie, Artur, nie!“; dav ľudí ustupoval a zhadzoval ďalšie police; „Páni, prosím vás... prestaňte!“ kričal predavač a vzápätí sa ozvalo hromové...
„No tak, ľudkovia, nebláznite...“
Cez more popadaných kníh sa k nim brodil Hagrid. V okamihu pánov Weasleyho a Malfoya od seba odtrhol. Pán Weasley mal rozrazenú peru a pána Malfoya zasiahla do oka Encyklopédia muchotrávok. Ešte stále držal v ruke Ginninu starú učebnicu transfigurácie. Hodil jej ju a v očiach sa mu leskla zloba.
„Na... ber si ju... otecko na lepšiu nemá...“ Vytrhol sa z Hagridovho zovretia, zavolal Draca a obaja náhlivo vyšli z obchodu.
„Nemal si si ho všímať, Artur,“ povedal Hagrid a začal pánu Weasleymu naprávať požmolený habit, pričom ho takmer zvalil. „Celá tá rodina, namojdušu, za nič nestojí, to vie aj malé decko... škoda reči... v žilách im prúdi zlá krv, tak je to... no poďte... vypadneme odtiaľto.“
Predavač sa tváril, akoby im v tom chcel zabrániť, no keď pristúpil k Hagridovi a zistil, že mu siaha akurát tak po pás, rozmyslel si to. Vyšli rýchlo na ulicu, Grangerovci sa triasli od strachu a pani Weasleyová od jedu.
„To bolo naozaj veľmi výchovné... biť sa na verejnosti... čo si mohol Gilderoy Lockhart pomyslieť...“
„Ten bol iba rád,“ poznamenal Fred. „Nepočula si ho, keď sme odchádzali? Práve toho chlapíka z Denného Proroka prosil, aby sa o tej bitke nezabudol zmieniť vo svojom článku... vravel, že aj to súvisí s popularitou...“
Skupina sa smutne vracala ku krbu v Deravom kotlíku, odkiaľ Harry spolu s Weasleyovcami a celým nákupom odcestoval pomocou hop-šup prášku späť do Brloha. Ešte predtým sa rozlúčili s Grangerovcami, ktorí opustili krčmu hlavným vchodom, ústiacim na muklovskú ulicu. Pán Weasley sa ich chcel opýtať, na akom princípe fungujú autobusové zastávky, no keď si všimol, ako sa pani Weasleyová tvári, okamžite si to rozmyslel. Harry si dal dolu okuliare, uložil si ich na bezpečné miesto do vrecka, až potom sa načiahol za práškom. Tento spôsob cestovania naozaj nepatril k jeho najobľúbenejším.
5
Zúrivá vŕba
Leto ubehlo rýchlejšie, ako by si Harry prial. Tešil sa už síce na Rokfort, no mesiac, ktorý strávil v Brlohu, patril k najšťastnejšiemu obdobiu jeho života. Pri spomienke na Dursleyovcov a na spôsob privítania, ktorý od nich mohol očakávať, keď sa o rok objaví na Privátnej ceste, mal veru čo robiť, aby Ronovi nezávidel.
Posledný večer im pani Weasleyová vyčarovala hostinu, ktorá pozostávala len z Harryho obľúbených jedál a ako posledný chod sa podávala torta z cukrovej melasy a kukuričného sirupu. Harrymu sa už len pri pohľade na ňu zbiehali slinky. Fred s Georgeom ukončili slávnostný večer prehliadkou delobuchov doktora Fillibustera – kuchyňa bola odrazu plná červených a modrých hviezdičiek, ktoré sa takmer polhodinu odrážali od stropu k stene a späť. Napokon nastal čas na šálku horúcej čokolády a išlo sa spať.
Na druhý deň ráno im veru veľmi dlho trvalo, kým vyrazili. Vstali síce na svitaní, no stále to vyzeralo, že majú ešte veľa na práci. Pani Weasleyová zachmúrene zhľadúvala ponožky a čarodejnícke prútiky; napoly oblečení členovia domácnosti sa zrážali na schodoch s nedojedenými hriankami v ruke; pán Weasley si takmer zlomil väzy, keď niesol Ginnin kufor do auta a v záhrade zakopol o zatúlanú sliepku.
Harry si nevedel predstaviť, ako sa do maličkej fordky zmestí osem ľudí, osem veľkých kufrov, dve sovy a potkan. A to, samozrejme, predpokladal, že pán Weasley už urobil nejaké tie špeciálne opatrenia.
„Pred Molly ani muk,“ pošepol Harrymu, pričom otvoril kufor auta a ukázal mu, ako ho začaroval, aby sa tam bez problémov vošla všetka batožina.
Keď boli konečne všetci v aute, pani Weasleyová sa obzrela na zadné sedadlo, kde vedľa seba pohodlne sedeli Harry, Ron, Fred, George a Percy, a vyhlásila: „Muklovia sú tuším múdrejší, než si myslíme, však?“ Pani Weasleyová sedela spolu s Ginny na prednom sedadle, ktoré bolo také široké, že pripomínalo skôr lavičku v parku. „Chcem len povedať, že pri pohľade zvonka by veru človek vôbec neveril, koľko je tu vnútri miesta.“
Pán Weasley naštartoval, auto vyšlo z dvora a Harry sa obzrel, aby sa ešte naposledy zadíval na dom. Práve sa sám seba v duchu pýtal, kedy ho opäť uvidí, keď Fred s Georgeom vyhlásili, že sa musia vrátiť, lebo si zabudli debničku s divotvornými delobuchmi doktora Fillibustera. O päť minút opäť zastali na dvorčeku pred domom a tentoraz si Fred bežal po metlu. Blížili sa k diaľnici a Ginny zrazu zapišťala, že si nevzala svoj denník. Keď opäť nastupovala do auta, bolo už dosť neskoro a napätie v aute sa stupňovalo. Pán Weasley sa pozrel na hodinky a potom na svoju manželku.
„Molly, drahá...“
„Nie, Artur...“
„Veď nás nik neuvidí... tento malý gombíček, čo som sem nainštaloval, je Neviditeľný raketový pohon... vynesie nás hore... a poletíme nad oblakmi. O desať minút sme tam a nikto si nič nevšimne...“
„Povedala som nie, Artur, cez deň je to veľmi nebezpečné...“
Na stanicu King’s Cross dorazili pätnásť minút pred jedenástou. Pani Weasleyová sa vyrútila krížom cez cestu, aby zohnala vozíky na kufre, a potom sa už spoločne hnali k nástupištiam.
Harry cestoval Rokfortským expresom aj minulý rok. Najhoršie vtedy preňho bolo dostať sa na nástupište deväť a tri štvrte, pre oko muklov neviditeľné. Musel prejsť pevnou kovovou zábranou oddeľujúcou nástupištia deväť a desať. Nebolelo to, no museli ste to urobiť opatrne, aby si muklovia nevšimli, že ste z ničoho nič zmizli.
„Percy, ideš prvý,“ zavelila pani Weasleyová a nervózne sa pozrela na hodiny nad nimi, ktoré oznamovali, že na to, aby nenápadne prešli stenou, majú už iba päť minút.
Percy rezko vykročil a nebolo ho. Ako ďalší šiel pán Weasley a za ním Fred a George.
„Ja vezmem Ginny a vy dvaja choďte hneď za nami,“ povedala pani Weasleyová Harrymu a Ronovi, schmatla za ruku Ginny a vykročili. O sekundu ich nebolo.