„Poďme naraz, máme už len minútu,“ navrhol Ron Harrymu.
Harry ešte raz skontroloval, či Hedvigina klietka pevne stojí na kufri, a tlačil vozík rovno proti stene. Necítil ani najmenšie obavy, toto nebolo ani zďaleka také nepríjemné ako cestovanie pomocou hop-šup prášku. Obaja sa nahli nad rukoväte svojich vozíkov a rezko kráčali proti zábrane. Niekoľko metrov pred ňou sa rozbehli a...
TRESK!
Oba vozíky treskli do steny a odrazili sa od nej; Ronov kufor sa s buchotom zošmykol z vozíka, Harry spadol na zem, Hedvigina klietka dopadla na lesklú dlažbu a kotúľala sa po nej, pričom Hedviga rozhorčene škriekala, ľudia na nich neveriacky civeli a okoloidúci sprievodca im začal nadávať: „Čo to tu, preboha, stvárate?“
„Vyšmykol sa mi vozík,“ vysúkal zo seba Harry, keď sa mu podarilo vstať, a držal sa za rebrá. Ron utekal po Hedvigu, ktorá robila v klietke taký cirkus, že hlúčik prizerajúcich sa ľudí začal pohoršene vykrikovať, že týrajú zvieratá.
„Prečo sme sa nedostali na druhú stranu?“ zasipel Harry na Rona.
„Neviem...“
Ron sa horúčkovito rozhliadal okolo seba. Asi desať ľudí ich stále zvedavo pozorovalo.
„Ujde nám vlak,“ zašepkal Ron. „Nechápem, prečo sa nám ten vchod neotvoril...“
Harry sa pozrel na veľké hodiny a úzkosťou sa mu zovrel žalúdok. Desať sekúnd... deväť sekúnd...
Opatrne tisol vozík smerom k zábrane a tesne pred ňou ho z celej sily postrčil. Stena nepovolila.
Tri sekundy... dve sekundy... sekunda...
„A je fuč,“ povedal Ron neveriacky. „Zdrhol nám. Čo ak sa mamke s tatkom nepodarí dostať sa sem? Máš nejaké muklovské peniaze?“
Harry sa zúfalo usmial. „Dursleyovci mi nikdy v živote nedali žiadne vreckové.“
Ron pritisol ucho na studenú kovovú zábranu.
„Nič nepočuť,“ povedal skrúšene. „Čo spravíme? Ktovie, ako dlho mamke s tatkom potrvá, kým prejdú na našu stranu.“
Rozhliadali sa vôkol seba. Ľudia na nich stále začudovane pozerali, zrejme i preto, že Hedviga robila hrozný hurhaj.
„Radšej poďme von a počkajme ich pri aute,“ navrhol Harry. „Tu sme príliš nápadní...“
„Harry!“ zvolal odrazu Ron a oči sa mu leskli. „Auto!“
„A čo s ním?“
„Môžeme do Rokfortu letieť!“
„No ja neviem...“
„Uviazli sme tu, je tak? A musíme sa dostať do školy, nemám pravdu? A mladiství čarodejníci môžu čarovať v prípade, že sa ocitnú v krajnej núdzi, je to tuším odstavec devätnásť Nariadenia vymedzujúceho obmedzenie či obmedzujúceho vymedzenie... kto si to má pamätať...“
„Ale čo tvoja mama s ocom,“ obával sa Harry, ktorý opäť tlačil vozík k deliacej stene v márnej nádeji, že tentoraz povolí, „ako sa dostanú domov?“
„Na to predsa nepotrebujú auto!“ zahriakol ho Ron netrpezlivo. „Vedia sa premiestňovať. Teda zmiznúť a objaviť sa doma. Tie ceremónie s autom a hop-šup práškom robia len preto, že ešte nie sme plnoletí a nemôžeme sa premiestňovať...“
Harry odrazu zabudol na strach a zmocnilo sa ho vzrušenie.
„Ty vieš lietať?“
„Jasné,“ odvetil Ron a tisol svoj vozík smerom k východu. „Poď, rýchlo. Ak si pohneme, uvidíme Rokfortský expres zhora...“
Prepochodovali hlúčikom zvedavých muklov, opustili staničnú halu a vošli do bočnej uličky, kde bola zaparkovaná staručká fordka.
Ron niekoľkokrát poklepkal po zadnej kapote auta. Potom naložili dnu svoju batožinu, Hedvigu dali na zadné sedadlo a sadli si dopredu.
„Mrkni sa, či sa nikto nepozerá,“ povedal Ron a klepnutím prútika naštartoval. Harry vystrčil hlavu z okienka: na hlavnej ceste pred nimi vládla rušná premávka, na ich ulici však nebolo ani nohy.
„Vzduch čistý,“ oznámil.
Ron stlačil malý strieborný gombík na palubnej doske. Auto, v ktorom sedeli, zmizlo – a oni tiež. Harry cítil, ako sedadlo pod ním vibruje, počul hukot motora, cítil, že má ruky na kolenách a okuliare na nose, no jediné, čo zo seba videl, boli dve očné buľvy, vznášajúce sa asi meter nad zemou v zastrčenej uličke plnej zaparkovaných áut.
„Vyrážame,“ ozval sa sprava Ronov hlas.
Auto začalo stúpať, cesta i špinavé budovy naokolo im zmizli z dohľadu a v priebehu niekoľkých sekúnd ležal celý Londýn pod nimi zahalený v trblietavej hmle.
Odrazu čosi prasklo a auto, Harry i Ron sa znova objavili.
„Ach, nie,“ vzdychol si Ron a nervózne stláčal Neviditeľný raketový pohon. „Tuším sa zasekol...“
Obaja doňho búšili. Auto zmizlo. No vzápätí sa znova objavilo.
„Drž sa!“ vykríkol Ron a dupol na plyn. Auto vystrelilo priamo do nízkych, hustých mrakov a náhle bola všade okolo nich kalná hmlovina.
„A teraz čo?“ spýtal sa Harry a žmurkal do nepriehľadnej oblačnej masy, ktorá sa na nich tlačila zo všetkých strán.
„Musím zistiť, kde je ten vlak, aby sme vedeli, ktorým smerom máme ísť,“ povedal Ron.
„Tak znova klesni... rýchlo...“
Opäť zostúpili pod oblaky, vrteli sa na sedadlách a žmúrili dolu na zem.
„Vidím ho!“ vykríkol Harry. „Tam je – vpredu!“
Rokfortský expres sa pod nimi vinul sťa purpurový had.
„Ide na sever,“ povedal Ron, keď sa pozrel na kompas na palubnej doske. „Dobre, približne každú polhodinu to skontrolujeme... drž sa...“
A vyleteli do oblakov. Asi o minútku ich objala slnečná žiara.
Ocitli sa v celkom inom svete. Kolesá auta čechrali bielu vatu a pod oslepujúcim bielym slnkom bola všade dokola nekonečná, sýtomodrá obloha.
„Tu musíme dávať pozor už iba na lietadlá,“ povedal Ron.
Pozreli sa jeden na druhého a vyprskli do smiechu, nie a nie sa utíšiť.
Pripadali si ako v nádhernom sne. Tomuto vravím cestovanie, pomyslel si Harry – míňali kučierky a vežičky belostných obláčikov v aute zaliatom žiarivým slnečným svetlom, s veľkým balíčkom karameliek v priečinku na rukavice a úžasnou vidinou toho, ako budú Fred a George blednúť závisťou, keď ľahučko a elegantne pristanú na širokom trávniku pred Rokfortským hradom.
Leteli stále na sever a v pravidelných intervaloch kontrolovali smer vlaku. Keď klesli pod oblaky, naskytol sa im vždy iný výhľad. Londýn nechali ďaleko za sebou, vystriedali ho upravené zelené polia, ktoré sa čoskoro zmenili na neobývané, červenofialové planiny, a tie zas vystriedalo nejaké veľké mesto s autami, pripomínajúcimi rôznofarebné mravce, a dedinky s malilinkými kostolíkmi.
Leteli niekoľko hodín, za celý ten čas sa neudialo nič zvláštne a Harrymu ich cesta už nepripadala až taká zábavná. Po karamelkách hrozne vysmädli a nemali nič na pitie. On i Ron si vyzliekli pulóvre, no Harrymu sa aj tak lepilo tričko na operadlo sedadla a okuliare sa mu jednostaj šmýkali na konček spoteného nosa. Už ho nebavilo obdivovať úžasné tvary mrakov, túžobne myslel na vlak pod nimi, kde si človek mohol u tučnej čarodejnice s vozíkom kúpiť ľadový tekvicový džús. Prečo sa im len nepodarilo prejsť na nástupište deväť a tri štvrte?
„Už to nemôže byť ďaleko, však?“ opýtal sa Ron unavene, keď uplynula ďalšia hodina a slnko sa začalo ponárať do oceánu mrakov a sfarbilo ich na tmavoružovo. „Poďme sa pozrieť, čo robí náš vlak, dobre?“
Bol stále pod nimi a práve obchádzal kopec so zasneženým vrcholkom. Pod baldachýnom z bielej vaty sa už začalo stmievať.
Ron dal nohu na plyn a opäť vyleteli hore, no vzápätí začal motor zavýjať.
Harry s Ronom si vymenili znepokojené pohľady.
„Asi toho už má dosť,“ povedal Ron. „Ešte nikdy nešlo tak ďaleko...“
Obloha potemnela, motor kvílil čoraz silnejšie, no obaja sa tvárili, že si to nevšimli. Z temnoty nad nimi pomaly vykúkali hviezdy. Harry si znova obliekol pulóver a pokúšal sa nevenovať pozornosť stieračom, ktoré trhane behali z jednej strany na druhú, akoby chceli dať najavo svoj protest.