„Už to nie je ďaleko,“ povedal Ron, pričom svoje slová adresoval skôr autu ako Harrymu, „už to naozaj nie je ďaleko,“ a nervózne hladkal palubnú dosku.
Keď o nejaký čas opäť klesli pod oblaky, žmurkali do tmy a pátrali po nejakom známom orientačnom bode.
„Tam!“ vykríkol Harry a Ron s Hedvigou sa od ľaku strhli. „Rovno pred nami!“
Na tmavom horizonte zbadali na vysokom útese nad jazerom siluety mnohých veží a vežičiek Rokfortského hradu.
Auto sa však začalo triasť a strácalo rýchlosť. „No tak, poď,“ prihovoril sa mu Ron a mykal volantom, „o chvíľu sme tam, vydrž...“
Motor zakvílil. Spod kapoty vytryskli tenké prúdy pary. Blížili sa k jazeru a Harry sa pristihol, že oboma rukami tuho zviera okraje sedadla.
Auto sa odrazu šklblo. Harry sa pozrel cez okno a asi kilometer pod nimi zazrel hladkú, čiernu, sklovitú hladinu vody. Ron sa držal volantu a hánky mal celkom biele. Autom znova trhlo.
„No tak,“ šepkal naliehavo Ron.
Boli nad jazerom – rovno pred nimi sa týčil hrad – Ron dal dolu nohu z plynu.
Ozvalo sa silné klepnutie, auto zaprskalo a motor zhasol.
„Ach nie,“ hlesol Ron do ticha.
Predok auta sa naklonil. Padali dole, naberali čoraz väčšiu rýchlosť a leteli rovno do kamennej steny hradu.
„Nieeee!“ vykríkol Ron a skrútol volant z celej sily. Auto opísalo veľký oblúk, len o pár centimetrov minulo tmavý múr hradu, preletelo ponad tmavé skleníky, zeleninové hriadky i čierne trávniky a veľmi rýchlo strácalo výšku.
Ron pustil volant a zo zadného vrecka vytiahol prútik...
„STOJ! STOJ!“ volal a švihal ním po palubnej doske i prednom skle, no stále sa rútili nadol a zem im letela oproti...
„POZOR NA TEN STROM!“ zreval Harry a načiahol sa za volantom, no už bolo neskoro...
TRESK!
S ohlušujúcim rachotom narazili do hrubého konára a žuchli na zem. Z dokrkvanej kapoty sa valila para; Hedviga škriekala od hrôzy; Harrymu na mieste, kde čelom narazil do predného skla, navrela hrča veľká ako golfová loptička; a Ron po jeho pravici slabo, zúfalo zakňučal.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ho Harry ustráchane.
„Môj prútik,“ odvetil Ron trasľavým hlasom. „Pozri sa na môj čarodejnícky prútik...“
Zlomil sa mu na dva kusy. Špička prútika sa bezvládne hompáľala, držiac len na malilinkom kúsočku.
Harry chcel povedať, že v škole mu ho určite opravia, no stihol akurát otvoriť ústa. V tej chvíli totiž niečo udrelo z jeho strany do auta silou rozzúreného býka, on vrazil do Rona a vzápätí rovnako silný úder zasiahol i strechu auta.
„Čo to bolo...?“
Ron zhíkol a neveriacky hľadel cez predné sklo, a keď sa tam pozrel i Harry, zbadal, že sa na nich zaháňa konár hrubý ako obrovský had. Útočil na nich strom, do ktorého narazili. Kmeň bol ohnutý takmer na zem a uzlovité konáre trieskali do ich auta zo všetkých strán.
„Au!“ skríkol Ron, keď sa ďalšia pokrútená vetva celou silou zasekla do dverí na jeho strane. Predné sklo sa teraz otriasalo pod zásahmi hrčovitých konárov a haluz hrubá ako baranidlo im zúrivo mlátila po streche, ktorá sa prehýbala čoraz nižšie...
„Rýchlo von!“ skríkol Ron a celou silou sa zaprel do dverí, no hneď nato ho prudký spodný hák ďalšej vetvy vsotil Harrymu do náručia.
„A je po nás!“ zakňučal vo chvíli, keď sa strecha auta preliačila. No vtom začala dlážka auta vibrovať – naskočil motor.
„Spiatočku!“ vykríkol Harry a auto vystrelilo dozadu. Strom sa ich pokúšal zastaviť. Počuli praskanie konárov, ktoré sa za nimi divo oháňali, búšili do nich zo všetkých strán a snažili sa ich dolapiť.
„To bolo o chlp,“ dychčal Ron, „vďaka ti, autíčko...“
Autíčko však mlelo z posledného. Ozvali sa dve rany ako z dela, dvere sa rozleteli a Harry cítil, ako sa sedadlo pod ním sklopilo a on odrazu ležal na vlhkej zemi. Začul, ako čosi opakovane žuchlo a pochopil, že auto im vyhadzuje z kufra batožinu. O chvíľu sa z neho vymrštila aj Hedvigina klietka a vo vzduchu sa otvorila, sova z nej vyletela, zlostne zahúkala a vydala sa smerom k hradu, ani sa neobzrela. Dokrkvané, doškriabané a dymiace auto odhrkotalo do tmy a zadné svetlá mu zúrivo blikali.
„Vráť sa!“ kričal Ron za ním, pričom sa oháňal zlomeným prútikom. „Tatko ma zabije!“
Auto však naposledy vysilene zachrčalo a stratilo sa im z dohľadu.
„Chápeš, aké sme mali šťastie?“ spýtal sa Ron zúbožene a zohol sa po Prašivca. „Spomedzi všetkých stromov sme si vybrali ten najzúrivejší.“
Cez plece sa obzrel na prastarý strom, ktorý ešte vždy hrozivo mával konármi.
„Poďme,“ navrhol Harry unaveným hlasom, „bude lepšie, ak sa poponáhľame do školy...“
Ich príchod nebol zďaleka taký triumfálny, ako si predstavovali. Boli celí dobití a doškriabaní, triasli sa od zimy, ťahali za sebou svoje kufre a teperili ich po trávnatom úbočí smerom k veľkej dubovej bráne.
„Podľa mňa sa hostina už začala,“ poznamenal smutne Ron, keď sa dovliekli až ku schodišťu. Pustil kufor a prešiel potichu k vysvietenému oknu. „Hej – Harry – poď sa pozrieť – idú ich triediť!“
Harry pribehol k nemu a spoločne hľadeli do Veľkej siene.
Nad štyrmi dlhočiznými stolmi, pri ktorých sedelo plno ľudí, sa vo vzduchu vznášalo nespočetne veľa sviečok a zlaté taniere a čaše sa ligotali v ich žiare. A úplne hore sa skvel strop posiaty hviezdami, začarovaný tak, aby vyzeral ako obloha vonku.
Cez les špicatých čiernych klobúkov zazrel Harry dlhý rad ustráchaných prvákov, ktorí práve vchádzali do Veľkej siene. Ginny bola tiež medzi nimi, spoznal ju hneď podľa žiarivých weasleyovských vlasov. Profesorka McGonagallová, rešpekt vzbudzujúca čarodejnica s vlasmi sčesanými do pevného drdola, kládla pred nich slávny Rokfortský klobúk.
Každoročne tento starý, poplátaný, obdratý špinavý klobúk triedil nových študentov do štyroch rokfortských fakúlt (Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin). Harry si veľmi dobre pamätal, ako si ho presne pred rokom dával na hlavu, celý vystrašený počúval, čo mu klobúk vraví do ucha, a čakal na jeho rozhodnutie. Hodnú chvíľu sa triasol, či ho klobúk nepošle do Slizolinu – to bola fakulta, na ktorej študovalo oveľa viac zlých čarodejníkov a čarodejníc ako na ostatných – no napokon skončil v Chrabromile, spolu s Ronom, Hermionou a ostatnými Weasleyovcami. V druhom polroku Harry s Ronom pomohli Chrabromilu vyhrať Školský pohár a po siedmich rokoch tak konečne porazili Slizolin.
Ako prvý si položil klobúk na hlavu drobný chlapec s jemnými sivými vlasmi. Harry zablúdil pohľadom k profesorovi Dumbledorovi, riaditeľovi Rokfortu, ktorý sledoval triedenie žiakov od Profesorského stola, v svetle sviečok sa jeho dlhočizná strieborná brada i okuliare s polmesiačikovými sklíčkami žiarivo leskli. O niekoľko stoličiek ďalej zazrel Harry Gilderoya Lockharta v akvamarínovozelenom habite. A na samom konci stola sedel obrovský zarastený Hagrid a plnými dúškami odpíjal zo svojej čaše.
„Pozri sa...“ zašepkal Harry Ronovi. „Pri Profesorskom stole je jedna voľná stolička... Kde je Snape?“
Profesor Severus Snape bol Harryho najneobľúbenejší učiteľ. A Harry bol zas Snapov najneobľúbenejší žiak. Surový a sarkastický Snape učil elixíry a nikto ho nemal rád, azda s výnimkou študentov jeho vlastnej fakulty (Slizolinu).
„Možno je chorý,“ zaradoval sa Ron.
„Možno odišiel,“ potešil sa Harry, „pretože sa mu opäť nepodarilo získať miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii!“