„Možno ho vyrazili!“ rozohnil sa Ron. „Každý ho tu nenávidí...“
„A možno,“ ozval sa za nimi mrazivý hlas, „pátra po tom, prečo ste vy dvaja neprišli školským vlakom.“
Harry sa zvrtol. Pred ním stál Severus Snape v čiernom habite, ktorý mu vial v studenom večernom vánku. Bol to chudý muž so sinavou pokožkou, orlím nosom a mastnými čiernymi vlasmi po plecia a práve teraz sa usmieval spôsobom, ktorý Harrymu a Ronovi naznačoval, že sú v riadnej kaši...
„Poďte so mnou,“ povedal Snape.
Harry s Ronom sa neodvážili na seba pozrieť a kráčali za Snapom hore schodmi do priestrannej vstupnej haly, ktorú osvetľovali horiace fakle. Z Veľkej siene sa šírila lahodná vôňa jedla, no Snape ich viedol úzkym kamenným schodišťom do podzemia, čoraz ďalej od tepla a svetla.
„Dovnútra!“ prikázal im, keď prišli asi do polovice nevykúrenej spojovacej chodby, a ukázal na odchýlené dvere.
Vošli do Snapovej pracovne a roztriasli sa. Na stenách boli samé police a v nich vo veľkých zaváraninových pohároch plávali také neskutočne odporné veci, že Harry vôbec netúžil vedieť, čo to je. Kozub bol vyhasnutý. Snape zavrel dvere a otočil sa k nim.
„No,“ povedal sladko, „takže nášmu slávnemu Harrymu Potterovi a jeho oddanému spoločníkovi Weasleymu zrejme vlak nie je dosť dobrý. Chlapci chceli na seba upozorniť, však?“
„Nie, pane, ale tá stena na stanici King’s Cross...“
„Ticho!“ zreval Snape. „Čo ste urobili s autom?“
Ron preglgol. Nebolo to po prvý raz, čo sa Harryho zmocnil pocit, že Snape vie čítať myšlienky. No o chvíľu mu bolo všetko jasné, pretože Snape roztiahol čerstvý výtlačok Večerného Proroka.
„Videli vás,“ zasyčal a ukázal im palcové titulky: LIETAJÚCI FORD ANGLIA VYVOLAL ZMÄTOK MEDZI MUKLAMI. A začal nahlas čítať: „Dvaja muklovia z Londýna tvrdia, že videli nad vežou Hlavnej pošty letieť staré auto... v Norfolku vešala napoludnie pani Hetty Baylissová bielizeň a... pán Angus Fleet z Peebles oznámil na polícii, že... dohromady šesť či sedem muklov. Nepracuje náhodou váš otec v Oddelení na odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov?“ opýtal sa a pozrel sa so škodoradostným úsmevom na Rona. „Ten bude mať radosť... jeho vlastný synáčik...“
Harry mal pocit, akoby ho do žalúdka zasiahol hrubý konár zúrivého stromu. Ak sa zistí, že to auto začaroval pán Weasley... na to doteraz veru nepomyslel...
„Pri kontrole parku som si všimol, že váš útok na Zúrivú vŕbu tento vzácny strom značne poškodil,“ pokračoval Snape.
„Skôr ona zaútočila na nás...“ vyhŕkol Ron.
„Ticho!“ zahrmel opäť Snape. „Aká to škoda, že nie ste na mojej fakulte a neprislúcha mi teda právo vylúčiť vás zo školy. Idem však po tých šťastlivcov, ktorí túto moc majú. Počkajte tu.“
Harry s Ronom hľadeli na seba, tváre biele sťa krieda. Harry celkom zabudol, že bol hladný. Cítil sa pod psa. Snažil sa nepozerať na veľké, slizké čudo v zelenej kvapaline na polici za Snapovým stolom. Ak išiel Snape po profesorku McGonagallovú, šéfku chrabromilskej fakulty, nebudú na tom o nič lepšie. Tá je síce oveľa spravodlivejšia ako Snape, no je zase hrozne prísna.
Uplynulo asi desať minút a profesor Snape sa vrátil v sprievode – koho iného ako profesorky McGonagallovej. Harry videl profesorku McGonagallovú už niekoľkokrát nahnevanú, no buď už zabudol na jej prísne zovreté úzke pery, alebo ju takú nahnevanú ešte nezažil. Len čo vošla do miestnosti, zodvihla nad hlavu svoj čarodejnícky prútik. Harry s Ronom sa mykli, no ona ním ukázala na studený krb, v ktorom sa razom rozhoreli plamene.
„Sadnite si,“ prikázala im a oni ustupovali ku kreslám pri kozube.
„Čakám na vysvetlenie,“ povedala a okuliare sa jej zlovestne leskli.
Ron sa pustil do rozprávania, začal s tým, ako ich stena na nástupišti nechcela pustiť.
„... nemali sme inú možnosť, pani profesorka, nemohli sme sa dostať k vlaku.“
„A prečo ste nám neposlali sovu s odkazom? Máte predsa sovu, či nie?“ opýtala sa profesorka McGonagallová Harryho.
Harry na ňu prekvapene hľadel. Teraz, keď to povedala, mu to pripadalo celkom logické.
„Ja... ani na um mi nezišlo...“
„To som pochopila,“ povedala profesorka McGonagallová odmerane.
V tej chvíli ktosi zaklopal a Snape, ktorý sa tváril čím ďalej spokojnejšie, šiel otvoriť. Za dverami stál riaditeľ školy profesor Dumbledore.
Harry zmeravel. Dumbledore bol nezvyčajne vážny. Obrátil k nim svoj pokrútený nos a Harry si v tej chvíli želal, aby bol s Ronom v pazúroch Zúrivej vŕby.
Hodnú chvíľu bolo ticho. Potom Dumbledore povedaclass="underline" „Prosím vás, vysvetlite mi, prečo ste to spravili.“
Cítili by sa oveľa lepšie, keby na nich kričal. Harryho desilo to sklamanie v jeho hlase. Z nejakých neznámych dôvodov sa nedokázal pozrieť Dumbledorovi do očí, a preto začal rozprávať jeho kolenám. Povedal Dumbledorovi, ako to všetko bolo, nespomenul však, že pán Weasley vlastní začarované auto, takže to vyznelo, akoby s Ronom na to auto pred stanicou natrafili čírou náhodou. Vedel, že Dumbledore to hneď prekukne, no ten sa na auto vôbec nepýtal. Keď Harry skončil, naďalej na nich uprene hľadel spoza okuliarov.
„Ideme si po svoje veci,“ hlesol Ron zúfalo.
„O čom to hovoríte, Weasley?“ vybrechla naňho profesorka McGonagallová.
„Vylúčite nás predsa,“ zašepkal Ron.
Harry sa rýchlo pozrel na Dumbledora.
„Dnes nie, pán Weasley,“ povedal Dumbledore. „No chcem, aby ste si uvedomili závažnosť toho, čo ste urobili. Dnes večer napíšem vašim rodinám list. Musím vás tiež upozorniť, že ak sa niečo podobné bude opakovať, nezostane mi nič iné, len vás zo školy vylúčiť.“
Snape sa zatváril, akoby niekto práve zrušil Vianoce. Odkašlal si a prehovoriclass="underline" „Profesor Dumbledore, títo chlapci porušili Nariadenie o obmedzeniach pre mladistvých čarodejníkov, vážne poškodili starý a veľmi vzácny strom – a v dôsledku toho...“
„O tom, aký trest dostanú, rozhodne profesorka McGonagallová, Severus,“ povedal Dumbledore pokojne.
„Obaja sú z jej fakulty, takže je to v jej právomoci.“ Obrátil sa k profesorke McGonagallovej. „Musím sa vrátiť do Veľkej sály a vydať ešte niekoľko pokynov, Minerva. Poďte, Severus, chcem ochutnať z tých úžasných pudingových koláčikov...“
Snape fľochol na Rona a Harryho pohľadom plným nenávisti, lebo kvôli nim musel nedobrovoľne opustiť svoju vlastnú pracovňu, a zanechal ich tam samých s profesorkou McGonagallovou, ktorá na nich zazerala sťa rozzúrený orol.
„Weasley, choďte do nemocničného krídla, tečie vám krv.“
„To nič nie je,“ namietol Ron a úchytkom si utrel krvácajúce obočie do rukáva. „Pani profesorka, chcel by som sa ísť pozrieť na svoju sestru, kam ju klobúk...“
„Triediaca ceremónia sa už skončila,“ prerušila ho profesorka McGonagallová. „Tvoja sestra je v Chrabromile.“
„Ach, to je dobre,“ potešil sa Ron.
„Inak, keď hovoríme o Chrabromile...“ začala profesorka McGonagallová prísne, no Harry jej skočil do reči: „Pani profesorka, keď sme to auto brali, školský rok sa ešte nezačal, takže... takže by ste Chrabromilu nemali strhávať body, alebo áno?“ spýtal sa a ustrašene ju pozoroval.
Profesorka McGonagallová naňho uprela svoj prísny pohľad, Harry si však všimol, že veľa nechýba a usmeje sa. V každom prípade nemala už ústa tak prísne zovreté.
„Nebudem Chrabromilu strhávať body,“ povedala a Harrymu nesmierne odľahlo. „Ale obaja si odpykáte trest.“
Skončilo sa to oveľa lepšie, ako Harry očakával. To, že Dumbledore napíše Dursleyovcom, mu vôbec neprekážalo. Harry si vedel živo predstaviť, akí budú sklamaní, že ho Zúrivá vŕba nerozmliaždila.