Profesorka McGonagallová vytiahla opäť prútik a ukázala ním na Snapov pracovný stôl. Ozvalo sa puknutie a na stole sa objavil veľký tanier s obloženými chlebíkmi, dve strieborné čaše a krčah chladeného tekvicového džúsu.
„Tu sa najete a potom pôjdete rovno na internát,“ povedala. „Musím sa vrátiť k ostatným.“
Keď sa za ňou zavreli dvere, Ron potichu zapískal.
„Myslel som si, že nás vyrazia,“ povedal a vrhol sa na obložené chlebíčky.
„Aj ja,“ priznal Harry a tiež si vzal chlebíček.
„Len nechápem, prečo máme takú smolu,“ mumlal Ron s plnými ústami šunky a kuracieho mäsa. „Fred s Georgeom s tým autom leteli päť, možno šesť ráz, a nik ich nevidel.“ Prehltol a s chuťou sa zahryzol do ďalšieho chlebíka. „Prečo sa nám nepodarilo prejsť tou zábranou?“
Harry mykol plecami. „Odteraz si však budeme musieť dávať bacha,“ poznamenal a schuti sa napil tekvicového džúsu. „Škoda, že nemôžeme ísť na slávnostnú uvítaciu hostinu...“
„Profesorka McGonagallová nechce, aby sme sa príliš ukazovali,“ mudroval Ron. „Ostatní by si potom mohli myslieť, že pricestovať na lietajúcom aute je úplne v poriadku.“
Keď zjedli toľko chlebíkov, čo vládali (nech jedli, koľko jedli, chlebíkov na tanieri neubúdalo), vstali, vyšli z miestnosti a vydali sa po známej trase do Chrabromilskej veže. Hrad bol tichý, zdalo sa, že hostina sa už skončila. Prešli popri zarámovaných podobizniach, ktoré sa medzi sebou rozprávali, okolo vŕzgajúcich brnení a vystúpili po úzkom kamennom schodišti až na spojovaciu chodbu, kde bol za olejomaľbou s podobizňou veľmi tučnej ženy v ružových hodvábnych šatách ukrytý tajný vchod do Chrabromilskej veže.
„Heslo?“ opýtala sa ich Tučná pani, keď k nej pristúpili.
„Hm...“ zarazil sa Harry.
Keďže sa ešte nestretli s chrabromilským prefektom, nové heslo nevedeli, no, našťastie, pomoc bola hneď naporúdzi: za chrbtom počuli náhliace sa kroky a keď sa otočili, videli, ako sa k nim rúti Hermiona.
„Tu ste! Kde ste boli? Po škole kolujú hrozné chýry – vraj vás vyhodili, lebo ste nabúrali s lietajúcim autom...“
„Neboj sa, nevyhodili nás,“ ubezpečoval ju Harry.
„Hádam mi len nechcete tvrdiť, že ste sem naozaj prileteli?!“ opýtala sa Hermiona a jej vyčítavý tón im pripomenul profesorku McGonagallovú.
„Nechajme to teraz tak,“ povedal Ron netrpezlivo, „povedz nám radšej heslo.“
„Heslo je ‚moriak‘,“ vysypala zo seba Hermiona, „no mňa by zaujímalo...“
V tej chvíli sa však portrét Tučnej panej odsunul a Hermionine slová prehlušil búrlivý potlesk. Vyzeralo to, že v klubovni sa zišla celá chrabromilská fakulta, všetci stáli na stoloch a na mäkkých kreslách a čakali na nich. V otvore za obrazom sa objavilo množstvo rúk, ktoré ťahali Harryho a Rona dovnútra, a Hermiona, ktorú si nik nevšímal, preliezla za nimi otvorom bez pomoci.
„Bombastické!“ jačal Lee Jordan. „Úchvatné! Tomu vravím majestátny príchod! Pristáť s lietajúcim autom priamo na Zúrivej vŕbe, aby ľudia na to ešte roky spomínali...“
„Ste fakt dobrí,“ povedal im nejaký piatak, s ktorým sa Harry ešte nikdy nerozprával; ktosi ho potľapkával po chrbte, akoby práve vyhral maratón; davom sa predierali Fred a George a prehovorili sťa jeden: „Prečo sme nemohli ísť aj my, hm?“ Ron bol v tvári purpurovočervený a hanblivo sa uškŕňal. Harry si odrazu všimol, že v miestnosti je niekto, kto sa ako jediný neraduje. Ponad hlavy nadšených prvákov zazrel totiž Percyho, ktorý si k nim razil cestu a zjavne im šiel dohovárať. Harry štuchol Rona do rebier a kývol hlavou smerom k Percymu. Ron to okamžite pochopil.
„Ideme už spať – sme unavení,“ povedal a obaja sa začali predierať k dverám na opačnej strane miestnosti, ktoré viedli k točitému schodišťu a internátom.
„Dobrú noc,“ zakričal Harry na Hermionu, ktorá sa tvárila rovnako pohoršene ako Percy.
Podarilo sa im prepracovať sa na opačný koniec klubovne – spolužiaci ich celou cestou potľapkávali – a ocitli sa na prázdnom schodišti. Rýchlo vybehli až na samý vrch a konečne zastali pred svojou starou internátnou izbou, na ktorej bolo napísané DRUHÝ ROČNÍK. Vošli do dôverne známej kruhovej miestnosti s vysokými úzkymi oknami a piatimi posteľami zahalenými červeným hodvábnym baldachýnom. Pri posteliach stáli ich kufre, ktoré im sem medzičasom dopravili.
Ron sa na Harryho previnilo uškrnul.
„Viem, že by som sa mal hanbiť, ale...“
Dvere internátnej izby sa rozleteli a vošli ďalší chrabromilskí druháci – Seamus Finnigan, Dean Thomas a Neville Longbottom.
„Neuveriteľné!“ žiaril Seamus.
„Ohromujúce,“ dodal Dean.
„Úžasné,“ povedal Neville a od strachu sa celý triasol.
Harry si nemohol pomôcť. Musel sa smiať.
6
Gilderoy Lockhart
Na druhý deň mu však do smiechu nebolo. Začalo sa to raňajkami vo Veľkej sieni a potom sa to len zhoršovalo. Pod začarovaným stropom (dnes bol pochmúrno-sivý a zamračený) sa štyri dlhé stoly jednotlivých fakúlt prehýbali pod misami ovsenej kaše, tácňami údených rýb, horami hrianok, vajec a slaninky. Harry s Ronom zasadli ku chrabromilskému stolu hneď vedľa Hermiony, zahĺbenej do knižky Úlety s upírmi, ktorú mala opretú o krčah s mliekom. Spôsob, akým ich pozdravila, Harrymu naznačil, že ešte vždy odsudzuje to, ako na Rokfort prišli. Neville Longbottom ich však na rozdiel od nej privítal nesmierne srdečne. Neville bol povestný zmätkár s oválnou tvárou a najhoršou pamäťou, akú kedy u niekoho Harry zažil.
„O chvíľu príde pošta – babička mi určite pošle nejaké veci, čo som zabudol.“
Harry sa práve pustil do svojej kaše, keď sa im nad hlavami ozvalo šušťanie a dnu vletelo asi sto sov. Krúžili po sále a púšťali listy a balíčky medzi džavotajúci dav študentov. Nevillovi žuchol na hlavu veľký neforemný balík a vzápätí čľuplo Hermione do krčaha čosi dlhé a sivé a oprskalo ich mliekom a pierkami.
„Elvíra!“ zvolal Ron a vytiahol zamáčanú sovu za nohu von. Elvíra nejavila známky života, ležala rozčapená na stole s nohami vytrčenými dohora a v zobáku mala zaseknutú premočenú červenú obálku.
„Ach, nie,“ vzdychol si Ron.
„Neboj sa, žije,“ upokojovala ho Hermiona a jemne štuchala do Elvíry končekom prsta.
„Sova ma ani tak netrápi – ale toto tu.“
Ron ukázal na červenú obálku. Harry na nej nevidel nič zvláštne, no Ron s Nevillom na ňu hľadeli, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť.
„Čo je vám?“ nechápal Harry.
„Mamka – mamka mi poslala Vrešťadlo,“ hlesol Ron slabým hláskom.
„Ron, radšej to rýchlo otvor,“ pošepol mu Neville. „Babička mi to tiež raz poslala, ja som ho neotvoril a...“ preglgol, „...bolo to strašné.“
Harryho pohľad skĺzol z ich zhrozených tvárí na červenú obálku.
„A čo je to to Vrešťadlo?“ opýtal sa.
Ron však s hrôzou civel na list, ktorému sa z rožkov začínalo dymiť.
„Otvor ho,“ súril ho Neville. „Niekoľko minút to vydržíš a bude po všetkom...“
Ron sa trasúcou rukou načiahol za obálkou, vytiahol ju Elvíre zo zobáka a roztvoril ju. Neville si vopchal prsty do uší. A Harry hneď aj pochopil prečo. V prvom momente si myslel, že ten list vybuchol. Obrovskou sálou sa totiž rozľahol taký hrozný zvuk, až sa roztriasol plafón a začal z neho padať prach.
„...UKRADNÚŤ AUTO, VÔBEC BY SOM SA NEČUDOVALA, KEBY ŤA ZA TO VYHODILI, LEN POČKAJ, AŽ MI PRÍDEŠ POD RUKU, ZREJME SI NEUVEDOMUJEŠ, ČO SME S TVOJÍM OTCOM PREŽÍVALI, KEĎ SME ZISTILI, ŽE HO NIET...“