Pani Weasleyová kričala stokrát hlasnejšie než zvyčajne, taniere a príbory na stole rinčali a jej ohlušujúci rev sa odrážal od kamenných stien. Ľudia v sále sa obzerali, aby zistili, ktorý nešťastník dostal poštou Vrešťadlo, Ron klesol na stoličku a spoza stola mu trčalo len purpurové čelo.
„...VČERA VEČER PRIŠIEL LIST OD DUMBLEDORA, MYSLELA SOM SI, ŽE TVOJ OTEC ZOMRIE OD HANBY, TAKTO SME ŤA VYCHOVALI? MOHLI STE SA S HARRYM ZABIŤ...“
Harry tušil, že zaznie aj jeho meno a teraz sa zo všetkých síl pokúšal nevnímať ten hlas, čo mu trhal ušné bubienky.
„...SOM NANAJVÝŠ ZNECHUTENÁ – TVOJHO OTCA BUDÚ V PRÁCI VYPOČÚVAŤ A TO VŠETKO LEN A LEN KVÔLI TEBE! AK EŠTE NIEČO VYVEDIEŠ, OKAMŽITE ŤA BERIEME DOMOV.“
Odrazu sa rozhostilo nepríjemné ticho. Červená obálka vypadla Ronovi z ruky, vzbĺkla a o chvíľu z nej zostal iba popol. Harry s Ronom sedeli ohromení, akoby sa cez nich práve prevalila obrovská prílivová vlna. Zopár ľudí sa zasmialo a čoskoro sa sálou opäť ozývala vrava.
Hermiona zatvorila Úlety s upírmi a zvrchu sa zahľadela na Ronovu hlavu.
„Neviem, čo si čakal, Ron, ale...“
„Len nepovedz, že tak mi treba,“ oboril sa na ňu Ron.
Harry od seba odstrčil misku s kašou. Vnútro mu zaplavili výčitky svedomia. Pána Weasleyho budú v práci vypočúvať. Po tom všetkom, čo preňho Weasleyovci toto leto urobili...
Na spytovanie svedomia však veľa času nemal – okolo chrabromilského stola práve prechádzala profesorka McGonagallová a rozdávala žiakom rozvrhy. Harry nazrel do toho svojho a zistil, že ako prvé majú dve hodiny herbológie s Bifľomorom.
Harry, Ron a Hermiona spoločne vyšli z hradu, prešli krížom cez zeleninovú záhradku a vydali sa smerom ku skleníkom, kde rástli zázračné byliny. Vrešťadlo však predsa len bolo na niečo dobré: Hermiona zrejme usúdila, že už boli vytrestaní až-až a správala sa k nim opäť normálne.
Ako sa blížili ku skleníkom, všimli si, že zvyšok triedy tam už čaká. Pripojili sa k ostatným a v tej chvíli zbadali profesorku Sproutovú, ako k nim kráča krížom cez trávnik spolu s Gilderoyom Lockhartom. Profesorka Sproutová niesla plnú náruč obväzov, Harry v diaľke za ňou zazrel Zúrivú vŕbu a keď zistil, že niekoľko vetiev má obviazaných hrubou vrstvou fáču, opäť sa v ňom prebudili výčitky.
Profesorka Sproutová bola zavalitá nízka čarodejnica, ktorá nosila na neupravených vlasoch zaplátaný špicatý klobúk. A keby teta Petunia videla tú kopu hliny, čo mávala na šatách i za nechtami, určite by z toho odpadla. Gilderoy Lockhart kráčal vedľa nej v bezchybne vlajúcom tyrkysovom habite a spod dokonale nasadeného tyrkysového klobúka so zlatou obrubou mu vykúkali zlatisté vlasy.
„Zdravím vás!“ zvolal a rozžiaril sa na zhromaždených študentov. „Práve som profesorke Sproutovej ukazoval, ako treba správne ošetriť Zúrivú vŕbu! V nijakom prípade nechcem, aby ste si mysleli, že sa vyznám v herbológii lepšie než ona! Na svojich cestách po svete som však natrafil na niekoľko podobných exotických rastlín...“
„Skleník tri, mládež!“ zvolala profesorka Sproutová, ktorá sa tvárila nanajvýš zachmúrene, hoci inokedy bývala veľmi veselá.
Ozvala sa vzrušená vrava. Doposiaľ pracovali len v skleníku jeden – v skleníku tri rástli oveľa zaujímavejšie a nebezpečnejšie rastliny. Profesorka Sproutová vytiahla spoza opaska veľký kľúč a odomkla dvere. Harry zacítil závan vlhkej zeme a hnojiva, miešajúci sa s ťažkou vôňou akýchsi obrovských kvetín veľkosti roztvorených dáždnikov, ktoré viseli zo stropu. Práve chcel s Ronom a Hermionou vojsť dovnútra, keď sa ho zmocnila Lockhartova ruka.
„Harry! Rád by som s vami prehodil pár slov – profesorka Sproutová, nebude vám prekážať, keď príde o niekoľko minút neskôr, však?“
Výraz profesorky Sproutovej naznačoval, že jej to bude prekážať, no Lockhart pokračovaclass="underline" „Vďaka,“ a zatvoril jej dvere skleníka rovno pred nosom.
„Harry,“ prihovoril sa mu Lockhart, pritom pokyvoval hlavou a biele zuby mu na slnku žiarili. „Harry, Harry, Harry.“
Harry, ktorý vôbec nechápal, o čo ide, mlčal.
„Keď som sa dopočul – áno, samozrejme, bola to len a len moja chyba. Najradšej by som si dal pár faciek.“
Harry netušil, o čom hovorí. Rozhodol sa, že to Lockhartovi povie, no ten pokračovaclass="underline" „Nepamätám sa, že by ma niekedy niečo v živote tak šokovalo. Prísť do Rokfortu na lietajúcom aute! Veru, hneď som vedel, prečo ste to urobili. Je to predsa jasné ako facka. Harry, Harry, Harry.“
Bolo naozaj pozoruhodné, ako počas rozprávania dokázal odhaliť každučký zub svojho skvostného chrupu.
„Ukázal som vám, ako chutí sláva, však?“ ceril sa Lockhart. „Nasadil som vám chrobáka do hlavy. Ocitli ste sa spolu so mnou na titulnej stránke novín a nemohli ste odolať pokušeniu dostať sa tam zas.“
„Ach, pán profesor, mýlite sa, viete...“
„Harry, Harry, Harry,“ pokyvoval hlavou Lockhart a schmatol ho za ramená. „Ja vás úplne chápem. Keď človek raz privonia k sláve, chce ten pocit zažiť znova -a za to, že sa to stalo, nesiem plnú zodpovednosť ja – ale, mladý muž, nemôžete sa zviditeľňovať tak, že nám tu budete lietať na autách. Musíte sa upokojiť. Na takéto veci máte dosť času, keď budete starší. Áno, áno, viem, čo si teraz myslíte! ‚Jemu sa to ľahko povie, on je medzinárodne uznávaný čarodejník!‘ Ale keď som mal dvanásť, bol som rovnako veľká nula, ako ste teraz vy. Aby som bol úprimný, bol som dokonca ešte väčšia nula! Tým chcem povedať, že zopár ľudí už o vás počulo, je tak? Celá tá záležitosť s Tým-Čo-Ho-Netreba-Menovať!“ Zahľadel sa mu na jazvu v tvare blesku na čele. „Ja viem, ja viem... nedá sa to porovnávať s Cenou týždenníka Čarodejka za najčarovnejší úsmev, ktorý som získal päťkrát za sebou – ale veď to je len začiatok, Harry, len začiatok.“
Dobrosrdečne na Harryho žmurkol a odkráčal preč. Harry tam niekoľko sekúnd stál ako obarený, potom si odrazu spomenul, že má byť v skleníku, otvoril dvere a vkĺzol dnu.
Profesorka Sproutová stála za pracovným pultom v strede skleníka. Na ňom ležalo asi dvadsať párov chráničov na uši rôznych farieb. Keď Harry zaujal miesto medzi Ronom a Hermionou, oznámila im: „Dnes budeme presádzať mandragory. Vie mi niekto povedať, akými vlastnosťami sa mandragora vyznačuje?“
Nikoho neprekvapilo, že Hermionina ruka vyletela do vzduchu ako prvá.
„Madragora, zvaná aj divý mužíček, je veľmi silný regeneračný prostriedok,“ vysypala zo seba Hermiona a tvárila sa, akoby zhltla učebnicu. „Pomáha ľuďom, ktorých niekto premenil, teda transfiguroval alebo zaklial, vrátiť sa do pôvodného stavu.“
„Výborne. Desať bodov pre Chrabromil,“ pochválila ju profesorka Sproutová. „Koreň madragory tvorí nevyhnutnú súčasť väčšiny protijedov. Je však tiež veľmi nebezpečný. Povie mi niekto prečo?“
Hermionina ruka len tesne minula Harryho okuliare a opäť vystrelila do vzduchu sťa šíp.
„Výkrik divého mužíčka zabije každého, kto ho začuje,“ odverkľovala.
„Presne tak. Máte ďalších desať bodov,“ povedala profesorka Sproutová. „Tieto mandragory sú však ešte veľmi mladé.“
Ukázala smerom k záhonom a všetci pristúpili bližšie, aby lepšie videli. V hriadkách rástla asi stovka drobných, fialovo-zelených chocholatých rastliniek. Vyzerali celkom obyčajne a Harry vonkoncom nechápal, čo mala Hermiona na mysli, keď hovorili o ‚výkriku‘ divého mužíka.
„Vezmite si chrániče na uši,“ prikázala im profesorka Sproutová.
Študenti sa začali strkať, lebo každý z nich sa chcel čo najskôr zmocniť páru, ktorý nebol ružový ani príliš chlpatý.