„Keď vám poviem, aby ste si ich nasadili, dbajte na to, aby ste mali obe uši úplne zakryté,“ prízvukovala profesorka Sproutová. „Keď si ich budete môcť dať dolu, zdvihnem dohora oba palce. Takže – nasadiť chrániče.“
Harry si ich rýchlo dal na uši. Nepočul vôbec nič. Profesorka Sproutová si navliekla ružové chlpaté chrániče, vyhrnula si rukávy na habite, pevne uchopila jednu z rastliniek a prudko potiahla.
Harry od prekvapenia zhíkol, no nik to nepočul.
Namiesto koreňov sa zo zeme vynorilo malé, zablatené a neuveriteľne škaredé dieťa. Listy mu vyrastali priamo z hlavy. Malo bledozelenú fľakatú pokožku a jačalo z plných pľúc.
Profesorka Sproutová vytiahla spod pracovného pulta veľký kvetináč, vopchala doň divokého mužíka a zasypala ho tmavým, vlhkým kompostom tak, že z neho trčali len chocholaté listy. Oprášila si ruky, zodvihla oba palce a dala si dolu chrániče.
„Keďže naše mandragory sú ešte len priesady, ich krik zatiaľ nie je smrteľný,“ povedala celkom pokojne, akoby to, čo práve urobila, bolo také bežné ako napríklad poliať begóniu. „No môžu vás omráčiť až na niekoľko hodín, a keďže ani jeden z vás určite nechce z prvého dňa nového školského roka nič premeškať, dôkladne sa presvedčte, či vám chrániče počas práce naozaj riadne priliehajú. Keď budeme končiť, dám vám znamenie.
Po štyroch k jednému záhonu – tu sú prázdne kvetináče – vrecia s kompostom sú tam – a dávajte pozor, aby ste nezavadili o venemous tentacula, práve sa jej prerezávajú zuby.“
Pritom odhrnula tŕňovitú tmavočervenú rastlinu a prinútila ju stiahnuť dlhé tykadlá, ktorými sa zhora pomaličky zakrádala k jej plecu.
K Harrymu, Ronovi a Hermione sa pridal kučeravý chlapec z Bifľomoru, ktorého Harry poznal z videnia, no ešte nikdy sa s ním nerozprával.
„Justin Finch-Fletchley,“ predstavil sa a s úsmevom od ucha k uchu triasol Harrymu rukou. „Viem, kto si, ty si ten slávny Harry Potter... a ty si Hermiona Grangerová – vždy najlepšia zo všetkých,“ podal ruku aj jej a Hermiona sa rozžiarila ako slniečko, „a Ron Weasley. To lietajúce auto patrilo tebe?“
Ron sa neusmial. Vrešťadlo mal zrejme ešte vždy v čerstvej pamäti.
„Páni, ten Lockhart je ale trieda, čo?“ rozplýval sa Justin, keď začali plniť kvetináče kompostom z dračieho hnoja. „Neskutočne odvážny chlap. Čítali ste jeho knihy? Ja by som od strachu zomrel, keby som zostal uväznený v telefónnej búdke a predo mnou vlkolak, on však ani okom nemihol a odrazu len... prásk... jednoducho úžasné.
Pôvodne som mal ísť na súkromnú školu do Etonu, viete. Ale poviem vám, som šťastný ako blcha, že som tu. Matka bola trochu sklamaná, to je jasné, ale keď som jej dal prečítať Lockhartove knihy, pochopila, aké užitočné môže byť, keď je v rodine aspoň jeden riadne vyškolený čarodejník...“
Potom sa už nemohli rozprávať. Na ušiach mali opäť chrániče a museli sa sústrediť na mandragory. Keď im profesorka Sproutová ukazovala, ako to majú robiť, vyzeralo všetko veľmi jednoducho, no opak bol pravdou. Mandragorám sa nepáčilo, že ich vyťahujú zo zeme, no nepáčilo sa im ani, keď ich do zeme dávali. Krútili sa, kopali, bili okolo seba ostrými drobnými pästičkami a škrípali zubami. Jedného mimoriadne tučného divého mužíčka pchal Harry do kvetináča dobrých desať minút.
Na konci hodiny bol Harry, rovnako ako ostatní, celý spotený a dobitý, od hlavy až po päty celý od hliny. Unavení študenti sa vrátili do hradu, aby sa rýchlo umyli, a Chrabromil sa potom ponáhľal na hodinu transfigurácie.
Hodiny profesorky McGonagallovej im dali vždy riadne zabrať, no dnes mimoriadne trpeli. Harry mal pocit, že počas leta mu z hlavy vyfučalo všetko, čo sa minulý rok naučil. Mal premeniť chrobáka na gombík, celú hodinu však strávil tým, že naháňal chrobáka po stole, pretože ten vytrvalo unikal pred jeho prútikom.
Ron mal ešte väčšie problémy. Zlomený prútik si síce oblepil požičanou lepiacou páskou, ale ten bol zrejme poškodený tak, že sa už nedal opraviť. V nepravidelných intervaloch praskal a prskal a zakaždým, keď sa Ron pokúsil premeniť svojho chrobáka na gombík, zahalil ho hustý sivý dym, ktorý smrdel ako pokazené vajcia. Keďže vôbec nevidel, čo robí, nechtiac lakťom chrobáka rozpučil a musel si vypýtať nového. Profesorka McGonagallová nebola veru veľmi nadšená.
Harrymu odľahlo, keď zazvonilo na obedňajšiu prestávku. Hlavu mal ako vyžmýkanú špongiu. Všetci odišli a v triede zostal iba on a Ron, ktorý nazlostene šľahol svoj prútik o lavicu.
„Otrasná... zbytočná... haraburda...“
„Napíš domov, nech ti pošlú nový,“ navrhol Harry, keď z prútika vyšlo niekoľko rán ako z delobucha.
„To akurát, a dostanem ďalšie Vrešťadlo,“ vzdychol si Ron a pchal prútik – ten teraz pre zmenu syčal – do tašky. „,Kto ti za to môže, že si si ho zlomil...‘“ napodobil mamin hlas.
Zišli dolu na obed a Ronova nálada sa ešte zhoršila, keď im Hermiona ukázala plnú hrsť úplne dokonalých kabátových gombíkov, ktoré sa jej podarilo na hodinách transfigurácie vykúzliť.
„Čo máme popoludní?“ opýtal sa rýchlo Harry v snahe zmeniť tému.
„Obranu proti čiernej mágii,“ vychrlila Hermiona.
„Prečo...“ zastenal Ron a zmocnil sa jej rozvrhu hodín, „máš pri všetkých Lockhartových hodinách srdiečka?“
Hermiona mu vytrhla rozvrh z rúk a celá očervenela.
Keď dojedli, vyšli na tmavé nádvorie. Hermiona si sadla na kamenný schod a znova sa pohrúžila do Úletov s upírmi. Harry stál s Ronom a zhováral sa s ním o metlobale, no po niekoľkých minútach si uvedomil, že ho niekto uprene pozoruje. Obzrel sa a zbadal, že naňho s úžasom hľadí veľmi drobný chlapec s vlasmi sivými ako myš, ktorého si všimol deň predtým pri triediacej ceremónii. V rukách držal čosi, čo vyzeralo ako muklovský fotoaparát, a keď sa naňho Harry pozrel, chlapec sa v tej chvíli zapýril až po korienky vlasov.
„Neprekáža ti to, Harry? Som – som Colin Creevey,“ dychčal a váhavo urobil krok vpred. „Aj ja chodím do Chrabromilu. Myslíš si, že... nemal by si nič proti tomu, keby... môžem si ťa odfotiť?“ opýtal sa a s nádejou si priložil aparát k očiam.
„Odfotiť?“ opýtal sa Harry neveriacky.
„Aby som mal dôkaz, že som ťa naozaj stretol,“ vysvetľoval Colin Creevey nadšene a pristúpil ešte o kúsok bližšie. „Viem o tebe všetko. Ostatní mi povedali, ako si sa zachránil, keď sa ťa Veď-Vieš-Kto pokúsil zabiť, aj to, ako zmizol a tebe zostala na čele jazva, čo vyzerá ako blesk,“ očami pátravo hľadel na Harryho ofinu, „a jeden chalan na intráku povedal, že ak ten film vyvolám v správnom elixíre, fotka sa vraj bude hýbať.“
Colin sa od samého vzrušenia zhlboka nadýchol a pokračovaclass="underline" „Je to tu úžasné, však? Kým som nedostal ten list z Rokfortu, vôbec som netušil, že všetky tie čudné veci, čo občas robievam, sú čary. Môj oco je mliekár, ten tomu tiež nemohol uveriť. Tak si tu všetko fotím a potom mu to pošlem. A keby som mal aj teba, bolo by to skvelé...“ Skúmavo sa na Harryho zahľadel. „Nemohol by nás tvoj kamoš odfotiť, a ja by som sa postavil vedľa teba? A mohol by si sa mi potom na tú fotku aj podpísať?“
„On podpisuje fotografie? Potter, ty rozdávaš fotky s podpisom?“
Bol to ten známy škrekľavý uštipačný tón. Hlas Draca Malfoya sa ozýval po celom nádvorí. Draco zastal tesne za Colinom, sprevádzaný, ako napokon vždy, keď bol na Rokfote, svojimi obrovskými a brutálnymi kumpánmi Crabbom a Goylom.