„Ich pozvem k stolu,“ skočila mu do reči teta Petunia.
„A ty, Dudley, povieš...“
„Môžem vás odprevadiť do jedálne, pani Masonová?“ vysypal zo seba Dudley a ponúkol neviditeľnej panej svoje tučné rameno.
„Ty môj malý džentlmen!“ vzdychla teta Petunia.
„A ty?“
„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ odrecitoval Harry monotónne.
„Presne ako vravíš. Teraz by sme si mali pripraviť zopár vhodných komplimentov. Petunia, máš niečo?“
„Pán Mason, Vernon mi neustále spomína, ako úžasne hráte golf... Pani Masonová, povedzte, kde ste kúpili tie nádherné šaty...“
„Výborne... Dudley?“
„Čo takto... Mali sme priniesť do školy sloh, kto je naším hrdinom, a ja, pán Mason, som písal o vás.“
Toto bolo na tetu Petuniu i Harryho príliš. Teta Petunia sa rozplakala a začala objímať svojho syna, zatiaľ čo Harry vopchal hlavu pod stôl, aby ho nevideli, ako sa smeje.
„A ty čo?“
Harry sa vynoril spopod stola a zo všetkých síl sa snažil zachovať vážnu tvár.
„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ odverklíkoval do tretice.
„Veru tak, presne ako vravíš,“ povedal strýko Vernon ostro. „Masonovci o tebe nevedia a tak to zostane i naďalej. Petunia, keď dojeme, odvedieš pani Masonovú do obývačky na kávu a ja zvrtnem reč na vŕtačky. Pri troške šťastia budem mať do správ o desiatej zmluvu podpísanú a spečatenú. A zajtra o takomto čase budeme nakupovať zariadenie do letného domu na Mallorke.“
Harry jeho nadšenie nezdieľal. Nemal totiž pocit, že Dursleyovci sa k nemu na Mallorke budú správať milšie než na Privátnej ceste.
„Takže – ja idem teraz do mesta vyzdvihnúť večerný oblek pre mňa a pre Dudleyho. A ty,“ zavrčal na Harryho, „ty sa neopováž motať svojej tete pod nohami, keď bude upratovať.“
Harry vyšiel zadným vchodom von. Bol nádherný slnečný deň. Prešiel krížom cez trávnik, zvalil sa na záhradnú lavičku a potichu si spieval.
„Veľa šťastia, zdravia... veľa šťastia, milý Harry...“
Ani jedna pohľadnica, ani jeden darček a navyše celý večer sa má tváriť, že neexistuje. Nešťastný uprel pohľad na živý plot. V živote sa necítil taký osamelý. Bolo mu smutno za Rokfortom, no oveľa viac ako metlobal mu chýbali jeho najlepší priatelia Ron Weasley a Hermiona Grangerová. On im však zrejme nechýbal. Ani jeden z nich mu za celé leto nenapísal, hoci Ron mu sľuboval, že ho pozve k sebe domov.
Nespočetne veľa ráz chcel Harry už-už čarami dostať Hedvigu z klietky a poslať ju k Ronovi a Hermione s listom, no bolo by to príliš veľké riziko. Mladiství čarodejníci mali mimo školy zakázané čarovať. To však Harry Dursleyovcom zatajil. Dobre vedel, že len panický strach z toho, že ich kedykoľvek môže premeniť na chrobáky hovnivále, im bráni v tom, aby ho zamkli do komory pod schodmi spolu s čarodejníckym prútikom a metlou. Ešte pred pár týždňami sa Harry zabával tak, že si popod nos hundral nezmyselné slovíčka a tešil sa, keď sa Dudley v panike vyrútil z izby tak rýchlo, ako mu len jeho tučné nohy stačili. Dlhé odlúčenie od Rona a Hermiony však spôsobilo, že sa cítil hrozne osamelý, a dokonca i provokovanie Dudleyho stratilo preňho svoje čaro – a teraz Ron s Hermionou zabudli aj na to, že má narodeniny.
Čo by len dal za akúkoľvek správu z Rokfortu! Bolo by mu úplne jedno, od ktorej čarodejnice či čarodejníka. Tuším by sa teraz potešil aj stretnutiu so svojím úhlavným nepriateľom Dracom Malfoyom, aspoň by sa ubezpečil, že to celé nebol iba sen...
Niežeby celý školský rok na Rokforte bol iba samá zábava. Veď na konci druhého polroka sa Harry ocitol zoči-voči samotnému lordovi Voldemortovi. Voldemort bol síce len tieňom toho, čo býval, no i tak stále naháňal hrôzu, bol úskočný a skalopevne odhodlaný získať späť svoju moc. Harry po druhý raz prekĺzol Voldemortovi pomedzi pazúry, no bolo to naozaj iba o vlások, a dokonca i dnes, niekoľko týždňov po tom, sa Harry strháva uprostred noci zo spánku, telo mu oblieva studený pot a rozmýšľa nad tým, kde asi tak Voldemort teraz je. Pred očami má stále jeho smrteľne bledú tvár a oči, v ktorých sa zračí šialenstvo...
Harry sedel na záhradnej lavičke a odrazu sa strhol. Po celý čas neprítomné hľadel na živý plot – a živý plot hľadel naňho. Medzi listami kríka sa z ničoho nič objavili dve obrovské zelené oči.
Harry vyskočil a práve v tej chvíli sa z druhej strany trávnika ozval posmešný hlas.
„Ja viem, aký je dnes deň,“ spieval Dudley afektovane a čaptal smerom k nemu.
Veľké oči žmurkli a zmizli.
„Čože?“ opýtal sa Harry, no neodtrhol zrak od kríka.
„Viem, aký je dnes deň,“ zopakoval Dudley a postavil sa rovno pred Harryho.
„Výborne,“ pochválil ho Harry, „konečne vieš, ako sa volajú dni v týždni.“
„Dnes máš narodeniny,“ povedal Dudley posmešne. „Ako to, že ti nik neposlal pohľadnicu? To v tej prašivej škole nemáš nijakých kamarátov?“
„Len počkaj, keď sa tvoja mama dopočuje, že hovoríš o mojej škole,“ nedal sa Harry vyviesť z rovnováhy.
Dudley si povytiahol nohavice, ktoré sa mu zošmykli dolu tučným zadkom.
„Prečo zízaš na ten krík?“ opýtal sa podozrievavo.
„Rozmýšľam, aké zaklínadlo použiť, aby začal horieť,“ odvetil Harry.
Dudley tackavo ustúpil dozadu, na jeho tučnom ksichte sa zračila hrôza.
„To n-nesmieš – ocko ti predsa vravel, že nemáš č-čarovať – povedal, že ťa vyhodí z domu – a nemáš kam ísť – nemáš nijakého priateľa, ku ktorému by si išiel...“
„Abrakadabra!“ spustil Harry zlovestným hlasom. „Hókus-pókus – čary-máry...“
„MAMÁÁ!“ jačal Dudley a potkýnajúc sa o vlastné nohy uháňal do domu. „MAMÁÁ! On robí, však vieš čo!“
Za túto chvíľku zábavy Harry kruto zaplatil. Keďže ani Dudley, ani živý plot neutrpeli nijakú ujmu, tete Petunii bolo jasné, že nečaroval naozaj, no i tak sa musel uhýbať pred jej presne mierenými údermi mastnou panvicou. Potom mu prikázala, čo má urobiť, s tým, že nedostane najesť skôr, kým to nebude mať všetko hotové.
Zatiaľ čo Dudley lízal zmrzlinu, pozoroval ho a presúšal sa sem a tam, Harry umýval okná, leštil auto, kosil trávnik, plel kvetinové záhony, prestrihával a polieval ruže a natieral záhradnú lavičku. Slnko mu pieklo na krk. Vedel, že sa nemal nechať vyprovokovať, Dudley však vyslovil presne to, na čo myslel i on... zrejme naozaj nemá na Rokforte nijakých priateľov...
Keby tak videli slávneho Harryho Pottera teraz, pomyslel si skrúšene, keď hnojil kvetinové záhony, chrbát ho bolel a po tvári mu stekal pot.
Bolo pol ôsmej večer, keď konečne, celkom vyčerpaný, začul tetu Petuniu.
„Poď dnu! A stúpaj iba na noviny!“
Harry sa rýchlo presunul do tieňa čistotou žiariacej kuchyne. Na chladničke stála velikánska torta: obrovská masa šľahačky a cukrových fialiek. V rúre syčalo pečené bravčové mäso.
„Rýchlo jedz!“ zavrčala naňho teta Petunia a ukázala na dva plátky chleba a hrudku syra na kuchynskom stole. Mala na sebe večerné šaty lososovej farby.
Harry si umyl ruky a nahádzal do seba skromnú večeru. Len čo dojedol, teta Petunia mu vytrhla tanier. „Šmýkaj hore! Už aj!“
Prechádzal okolo obývačky a zazrel strýka Vernona a Dudleyho vo večerných oblekoch s motýlikmi. Ešte ani poriadne nevyšiel hore schodmi, keď zazvonil zvonček a dolu pod schodišťom sa objavila zúrivá tvár strýka Vernona.
„Pamätaj si – čuš tam ako voš...“