„Všetci do radu!“ zahučal Malfoy na ostatných. Harry Potter rozdáva fotky s podpisom!“
„Nič nerozdávam, jasné?“ povedal Harry nahnevane a zaťal päste. „Sklapni, Malfoy.“
„Ty naňho žiarliš,“ zapišťal Colin, ktorého telíčko bolo asi také hrubé ako Crabbov krk.
„Ja a žiarliť?“ povedal posmešne Malfoy, ktorý už nemusel kričať: polovica študentov na dvore ho pozorne počúvala. „A načo asi tak? Netúžim po hlúpej jazve na čele, to fakt nie. Osobne si však myslím, že keď má niekto rozseknutú hlavu, to ešte neznamená, že je nejaký lumen.“
Crabbe a Goyle sa nasprosto chichúňali.
„Daj sa vypchať, Malfoy,“ povedal Ron nahnevane. Crabbe sa prestal smiať, na tvári sa mu zjavil podlý výraz a začal si šúchať dlane.
„Daj si bacha Weasely,“ zavrčal Malfoy. „Náhodou sa do niečoho namočíš, dobehne sem tvoja mamička a vezme ťa zo školy.“A pokračoval škrekľavým, uši trhajúcim hlasom: „‚Ak ešte niečo vyvedieš‘...“
Hlúčik slizonských piatakov, stojacich obďaleč, sa na tom dobre zabával.
„Potter, Weasley by chcel tvoju fotku s podpisom,“ škľabil sa Malfoy. „Má totiž väčšiu cenu ako celý ich dom...“
Ron vytiahol svoj polepený prútik, Hermiona však v tej chvíli zalapla Úlety s upírmi a zašepkala: „Pozor!“
„Čo je to tu?“ Rovno k nim kráčal Gidleroy Lockhart a za chrbtom mu vial tyrkysový habit.
„Kto tu rozdáva fotografie s podpisom?“
Harry mu to chcel vysvetliť, no Lockhart ho chytil okolo pliec a žoviálne zvolaclass="underline" „Že sa vôbec pýtam! Harry, tak sa opäť stretávame!“
Harry, na ktorého sa Lockhart doslova prilepil, sa šiel od hanby prepadnúť, neuniklo mu, ako sa Malfoy víťazoslávne uškŕňa na ostatných.
„Tak do toho, pán Creevey,“ povzbudzoval Colina a žiarivo sa naňho usmial. „Dvojitý portrét bude oveľa vzácnejší a podpíšeme ho obaja.“
Colin nervózne siahol po fotoaparáte a vo chvíli, keď stisol spúšť, ozval sa za ich chrbtom zvonček, ktorý oznamoval začiatok popoludňajšieho vyučovania.
„Tak šup-šup, rýchlo do tried,“ zvolal Lockhart na študentov, pričom naďalej tuho zvieral Harryho, ktorý si túžobne želal, aby ovládal účinné Miznúce zaklínadlo, a vykročil spolu s ním do hradu.
„Dám vám dobrú radu, Harry,“ prihovoril sa mu Lockhart otcovsky, keď vošli do budovy bočným vchodom. „Trochu som vás dnes pred mladým Creeveym podržal – odfotografoval aj mňa, takže vaši spolužiaci si nebudú myslieť, že ste sa chceli pred nimi vyťahovať...“
A neberúc ohľady na Harryho chabé protesty, vliekol ho po chodbe lemovanej užasnutými študentmi a potom aj ďalej hore schodmi.
„Chcem vám len povedať, že rozdávať fotografie s podpisom v takomto mladom veku nie je veľmi rozumné – ak mám byť úprimný, Harry, pôsobí to dojmom, že ste tak trochu namyslený. Možno naozaj príde čas, keď budete musieť, podobne ako ja teraz, mať pri sebe vždy zásobu fotografií...“ radostne sa zasmial, „...no myslím si, že na to máte naozaj ešte čas.“
Lockhart Harryho pustil, až keď prišli k učebni. Harry si ponaprával habit, zamieril k stoličke na samom konci triedy a začal si na lavici pred sebou ukladať na seba všetkých sedem Lockhartových kníh tak, aby musel pozerať na ich autora.
Postupne prišli do triedy aj ostatní žiaci a Ron s Hermionou si sadli k Harrymu, každý z jednej strany.
„Si taký červený, že by sa na tebe dalo upražiť volské oko,“ poznamenal Ron. „Zostáva ti len dúfať, že Creevey sa nestretne s Ginny, tí dvaja by totiž okamžite založili fan club Harryho Pottera.“
„Prestaň,“ zahundral Harry. Nič iné mu už k šťastiu nechýbalo, len aby jeho posledné slová začul Lockhart.
Len čo si všetci posadali, Lockhart si nahlas odkašľal a študenti stíchli. Nahol sa dopredu, vzal z Longbottomovej lavice Potulky s trolmi a držal ich tak, aby celá trieda videla jeho žmurkajúci portrét na titulnej strane.
„To som ja,“ ukázal na fotografiu a tiež žmurkol. „Gilderoy Lockhart, Merlinov rad tretieho stupňa, Čestný člen Ligy na obranu proti čiernej mágii, päťnásobný víťaz ankety týždenníka Čarodejka – o tom však teraz nechcem hovoriť. Všemocnú vílu banší som nepremohol tým, že som sa na ňu usmieval!“
Čakal na výbuchy smiechu: no len pár žiakov sa smelo zasmialo.
„Vidím, že ste si všetci kúpili kompletnú sadu mojich kníh – dobre ste urobili. Dnes by sme mohli začať malým kvízom. Nemusíte sa báť – chcem len vedieť, ako pozorne ste ich čítali a koľko ste si z nich zapamätali...“
Keď rozdal papiere s otázkami, vrátil sa pred lavice a povedaclass="underline" „Máte na to tridsať minút – začnite – teraz!“
Harry sa pozrel na papier, čo mal pred sebou a čítaclass="underline"
1. Aká je obľúbená farba Gilderoya Lockharta?
2. Aký je tajný sen Gilderoya Lockharta?
3. Aký je, podľa vášho názoru, doposiaľ najväčší záslužný čin Gilderoya Lockharta?
A tak ďalej, celé tri strany, až po poslednú otázku:
4. Kedy má Gilderoy Lockhart narodeniny a aký darček by bol preňho najvhodnejší?
O pol hodiny Lockhart zozbieral testy a začal si v nich listovať.
„Ale, ale – takmer nikto z vás si nezapamätal, že moja obľúbená farba je fialová. Zmienil som sa o tom v diele Jeseň s yetim. A niektorí z vás si budú musieť pozornejšie prečítať moje Výlety s vlkolakmi. V dvanástej kapitole som sa predsa celkom jasne zmienil o tom, že za ideálny narodeninový darček považujem harmonické spolužitie medzi čarodejníkmi a nečarodejníkmi – aj keď musím povedať, nebránil by som sa ani veľkej fľaši Ogdenskej ohnivej whisky!“
A opäť na nich šibalsky žmurkol. Ron hľadel na Lockharta v nemom úžase. Seamus Finnigan a Dean Thomas, ktorí sedeli celkom vpredu, sa natriasali od smiechu. Naopak, Hermiona Lockharta napäto počúvala, a keď spomenul jej meno, strhla sa.
„...slečna Hermiona Grangerová však vie, že mojou tajnou túžbou je zbaviť svet zla, preniknúť do sveta súčasnej vlasovej kozmetiky a vyvinúť vlastný elixír na vlasy – to je hlavička! Takže,“ chvíľu sa prehrabával v jej teste, „plný počet bodov! Kde sedí slečna Hermiona Grangerová?“
Hermiona zodvihla chvejúcu sa ruku.
„Vynikajúce!“ žiaril Lockhart. „Jednoducho vynikajúce! Desať bodov pre Chrabromil! Tak a... pustíme sa do práce...“
Zohol sa, vytiahol odkiaľsi veľkú zakrytú klietku a položil ju na stôl.
„A teraz... pozor! Mojou úlohou je vystríhať vás pred tými najzákernejšími stvoreniami čarodejníckeho sveta! Je vysoko pravdepodobné, že najväčší strach vo svojom živote zažijete práve v tejto miestnosti. Ale vedzte, že kým som tu ja, nič sa vám nemôže stať. Jediné, čo od vás chcem, je, aby ste zachovali pokoj.“
Harry, hoci nerád, sa vyklonil spoza hŕby kníh pred sebou, aby lepšie videl dopredu. Lockhart položil dlaň na zakrytú klietku. Dean a Seamus sa prestali smiať. Neville sa krčil v prvej lavici.
„Nesmiete však vykríknuť,“ povedal Lockhart potichu. „Aby ste ich nevyprovokovali.“
Celá trieda zatajila dych a Lockhart strhol z klietky látku, ktorá ju prikrývala.
„Veru tak,“ povedal tragicky. „Práve lapení cornwallskí piadimužíci.“
Seamus už nevládal dlhšie zadržiavať smiech. Vyrazil zo seba pazvuk, ktorý Lockhart ani pri najlepšej vôli nemohol považovať za výkrik hrôzy.
„Áno?“ usmial sa naňho.
„Ale, veď tí... tí predsa nie sú... nebezpeční... alebo áno?“ zadúšal sa Seamus smiechom.