„Tým si nebuďte taký istý!“ povedal Lockhart a vyhrážal sa Seamusovi zdvihnutým ukazovákom. „Tí sa vedia razom zmeniť na zúrivé malé beštie!“
Piadimužíci boli oceľovomodrí, každý z nich mal asi dvadsať centimetrov, špicatú tvár a taký škrekľavý hlas, že mal človek pocit, akoby počúval hádajúce sa andulky. Len čo ich odokryli, začali vykrikovať jeden cez druhého, splašene pobehovali sem a tam, lomcovali tyčkami klietky a na ľudí, ktorí boli najbližšie, robili tie najneuveriteľnejšie grimasy.
„Takže, ideme na to,“ zvolal Lockhart. „Uvidíme, ako si s nimi poradíte!“ A otvoril klietku.
Nastalo úplné peklo. Piadimužíci vystrelili sťa rakety, každý iným smerom. Dvaja z nich zdrapili Nevilla za uši a vyniesli ho do vzduchu. Niekoľko ich vrazilo v plnej rýchlosti do okna a vzápätí zasypalo zadné lavice rozbité sklo. Zvyšní piadimužíci pokračovali v demolovaní učebne oveľa úspešnejšie ako splašený nosorožec. Zmocnili sa kalamárov a striekali atrament po celej triede, trhali knihy a papiere, strhávali zo stien obrazy, prevrátili kôš na smeti, vrhali sa na tašky a učebnice a vyhadzovali ich cez rozbité okná von. V priebehu niekoľkých minút bola celá trieda pod lavicami, len Neville visel hojdajúc sa na železnom lustri.
„No tak – urobte s nimi niečo, veď sú to len piadimužíci,“ kričal na nich Lockhart.
Vysúkal si rukávy, švihol prútikom a zvolaclass="underline" „Piadimuži žumipiaď!“
Nestalo sa však vôbec nič. Jeden z piadimužíkov mu vytrhol prútik z ruky a vyhodil ho z okna. Lockhart udivene preglgol, zaliezol pod katedru a len tak-tak sa vyhol Nevillovi, ktorý v tej chvíli zletel na zem aj s lustrom.
Zazvonilo a všetci sa ozlomkrky rozbehli k dverám. Keď zvonenie utíchlo, Lockhart vyliezol spod stola, pozrel sa smerom k Harrymu, Ronovi a Hermione, ktorí práve vychádzali z triedy, a oznámil im: „Vy traja mi pomôžete zahnať zvyšných piadimužíkov späť do klietky.“ Prekĺzol popri nich a rýchlo za sebou zabuchol dvere.
„To hádam nie je možné!“ zúril Ron, keď sa mu jeden z piadimužíkov bolestivo zahryzol do ucha.
„Chcel, aby sme si to sami vyskúšali,“ zastávala sa Lockharta Hermiona, bezchybným Znehybňujúcim zaklínadlom zneškodnila dvoch piadimužíkov naraz a napchala ich späť do klietky.
„Vravíš vyskúšali?“ opýtal sa neveriacky Harry a neúspešne sa pokúšal dolapiť tancujúceho piadimužíka, ktorý naňho vyplazoval jazyk. „Hermiona, veď on vôbec nevedel, čo robí...“
„Hlúposť,“ odvrkla Hermiona. „Čítali ste predsa jeho knihy... spomeňte si na všetky tie úžasné veci, čo urobil...“
„Čo tvrdí, že urobil,“ zahundral Ron.
7
Humusáci a hundroši
Nasledujúci deň stálo Harryho veľa úsilia nenápadne a včas sa vyhnúť Gilderoyovi Lockhartovi. Oveľa horšie však bolo uniknúť Colinovi Creeveymu, ktorý sa zrejme naučil Harryho rozvrh naspamäť. Colin mal najväčšiu radosť, keď mohol šesť či sedemkrát denne zvolať ,Všetko okay, Harry?‘ a počuť Harryho, ako odpovedá ,Ahoj, Colin‘, hoci jeho pozdrav znel raz menej, inokedy viac, no vždy podráždene.
Hedviga sa na Harryho stále hnevala za ten katastrofálny výlet autom a Ronov prútik naďalej štrajkoval, v piatok ráno sa dokonca absolútne prekonal – vystrelil Ronovi z ruky, trafil drobného profesora Flitwicka rovno medzi oči a tomu tam okamžite navrela veľká zelená pulzujúca hrča. Nakopilo sa toho toľko, že Harry bol celkom rád, keď nadišiel víkend. Spolu s Ronom a Hermionou sa chystali v sobotu ráno navštíviť Hagrida. Harryho však niekoľko hodín predtým, ako mal v úmysle vstať, zobudil Oliver Wood, kapitán chrabromilského metlobalového družstva.
„Čo sa robí?“ opýtal sa Harry, napoly ešte spiac.
„Metlobalový tréning!“ zvolal Wood. „Vstávať!“
Harry ospanlivo žmurkal na okno. Ružovozlatú oblohu zahaľovala jemná hmla. Teraz, keď už bol hore, nechápal, ako mohol spať pri tom hurhaji, čo robili vtáky vonku.
„Oliver,“ stonal Harry. „Veď ešte len svitá.“
„Presne tak,“ povedal Wood. Bol to vysoký statný šiestak a oči sa mu práve v tejto chvíli leskli priam chorobným nadšením. „To je súčasť nášho nového tréningového programu. No tak švihom, ber metlu a ideme,“ oznámil mu radostne. „Ostatné družstvá ešte nezačali trénovať, tento rok budeme na tom najlepšie...“
Harry vyliezol z postele, zíval a trasúc sa od zimy zhľadúval metlobalový habit.
„Pohni kostrou,“ súril ho Wood, „o pätnásť minút nech si na ihrisku.“
Keď našiel purpurový metlobalový habit a obliekol si teplý plášť, naškriabal Ronovi odkaz, kam išiel, a s Nimbusom 2000 na pleci zišiel točitým schodišťom dolu do klubovne. Pristúpil k podobizni na stene a vtom začul za chrbtom nejaký buchot – dolu schodmi sa rútil Colin Creevey, fotoaparát mu poskakoval na krku a v jednej ruke čosi držal.
„Počul som, že niekto na schodoch spomenul tvoje meno, Harry! Aha, čo mám! Už som to vyvolal. Chcel som ti ju ukázať...“
Harry sa neprítomne zahľadel na fotografiu, ktorou mu Colin mával pred nosom.
Bol na nej čiernobiely Lockhart, ktorý sa hýbal a tuho komusi stískal plece – Harry si uvedomil, že to plece je jeho. Potešilo ho, že jeho ,ja‘ na fotografii robí, čo môže, aby ušlo zo záberu. O chvíľu bol Harry svedkom toho, ako to Lockhart vzdal a zadychčaný sa oprel o biely okraj fotografie.
„Podpíšeš mi ju?“ opýtal sa Colin dychtivo.
„Nie,“ odvetil Harry odmerane a prebehol pohľadom po klubovni, či tam náhodou nikto nie je. „Prepáč, Colin, ponáhľam sa... mám metlobalový tréning...“
A preliezol cez otvor v stene.
„Super! Počkaj na mňa! Ešte nikdy som nevidel hrať metlobal!“
Colin sa prepchal otvorom hneď za ním.
„Budeš sa tam nudiť,“ vystríhal ho Harry, no Colin mu nevenoval pozornosť, tvár mu horela vzrušením.
„Bol si najmladší hráč metlobalu za posledných sto rokov, však, Harry? Však?“ vypytoval sa Colin a cupkal vedľa Harryho. „Musíš byť úžasný. Ja som ešte nelietal. Je to ľahké? To máš vlastnú metlu? Je najlepšia zo všetkých?“
Harry nevedel, ako sa ho striasť. Pripadal si, akoby vrhal nesmierne otravný tieň.
„Metlobalovým pravidlám veľmi nerozumiem,“ dychčal Colin. „Je to pravda, že sa hrá so štyrmi loptami? A že dve z nich lietajú a snažia sa zhodiť hráčov z metiel?“
„Hej,“ odsekol Harry, ktorý nemienil Colinovi dopodrobna vysvetľovať zložité pravidlá metlobalu. „To sú dorážačky. V každom družstve sú dvaja odrážači, ktorí pálkami odrážajú dorážačky čo najďalej od svojich hráčov. Chrabromilskými odrážačmi sú Fred a George Weasley.“
„A na čo slúžia zvyšné dve lopty?“ opýtal sa Colin, pričom sa potkol a preletel niekoľko schodov naraz, lebo s otvorenými ústami civel na Harryho.
„No, jedna je prehadzovačka – to je tá veľká červená, s ktorou sa dávajú góly. Traja triafači na každej strane si ju prihrávajú a pokúšajú sa prehodiť ju cez bránkovú obruč na kraji ihriska – na každom konci sú umiestnené tri dlhé tyče s obručami.“
„A tá štvrtá lopta...?“
„... je ohnivá strela,“ dodal rýchlo Harry, „je veľmi malá, veľmi rýchla a ťažko sa chytá. To je však úloha stíhačov, pretože metlobalový zápas sa končí až vtedy, keď sa jeden zo stíhačov zmocní ohnivej strely. Jeho družstvo za to získa stopäťdesiat bodov.“
„A chrabromilským stíhačom si ty, však?“ spýtal sa Colin s obdivom.
„Áno,“ odvetil Harry a vykročil z hradu na zarosený trávnik. „A ešte je tam strážca. Ten stráži bránkovisko. A to je všetko.“
Colin sa však nevzdával a celý čas, čo kráčali po zvažujúcom sa trávniku smerom k metlobalovému ihrisku, sa ho ustavične čosi vypytoval. Harry sa ho striasol, až keď dorazili k šatniam. Collin za ním piskľavým hláskom zakričaclass="underline" „Idem si nájsť nejaké dobré miestečko, Harry!“ A hnal sa smerom k tribúnam.