„Určite z toho nebol veľmi nadšený,“ poznamenal Harry a šúchal si bradu.
„To si môžeš byť istý,“ riekol Hagrid a v očiach mu zažiarili šibalské ohníčky. „A potom som mu povedal, že som tie jeho bychle nečítal, a on pochopil, že bude lepšie, keď vypadne. Ron, nedáš si trochu fondánu?“
„Nie, vďaka,“ hlesol Ron. „Radšej to nebudem riskovať.“
„Poďte, ukážem vám, čo pestujem,“ navrhol Hagrid, keď Harry s Hermionou dopili čaj.
V malej záhradke za Hagridovou chatrčou rástli najväčšie tekvice, aké kedy Harry videl. Každá z nich vyzerala ako obrovský balvan.
„To sú kusy, čo?“ tešil sa Hagrid. „Na halloweensku oslavu... dovtedy ešte ždibec narastú.“
„A čím ich zalievaš?“ spýtal sa Harry.
Harry sa obzrel cez plece, či ich nik nepočúva.
„No, jak by som to len... viete... trošku im pomáham...“
Harry si všimol, že o zadnú stenu chatrče je opretý Hagridov kvietkovaný dáždnik. Harry sa už v minulosti presvedčil, že ten dáždnik nie je tak celkom dáždnik; mal dokonca dosť silné podozrenie, že Hagrid v ňom ukrýva svoj starý školský prútik. Hagrid totiž nesmel čarovať. Keď bol tretiak na Rokforte, tak ho zo školy vyhodili, Harry však nevedel prečo – keď na to prišla reč, Hagrid si vždy hlasno odkašlal a záhadne ohluchol, až kým sa téma rozhovoru opäť nezmenila.
„Zrejme Zväčšujúce zaklínadlo, nemám pravdu?“ povedala Hermiona napoly odsudzujúce, napoly pobavene. „To sa ti naozaj podarilo.“
„To povedala aj tvoja malá sestra,“ pochválil sa Hagrid a kývol smerom k Ronovi. „Včera som ju stretol.“ Hagrid úkosom pozrel na Harryho a bradou mu pošklbávalo. „Vraj sa tu len tak prechádza, no dám krk na to, že vyčkávala niekoho, kto sem za mnou chodieva.“ A žmurkol na Harryho. „Keby si rozdával tie podpísané fotky, tak, namojdušu, že...“
„Prestaň s tým, Hagrid,“ hneval sa Harry. Ron vybuchol smiechom a zastriekal zem ďalšou várkou slimákov.
„Bacha!“ zahrmel Hagrid a odtiahol Rona od svojich vzácnych tekvíc.
Bolo už takmer poludnie. Harry vstával na svitaní a odvtedy zjedol iba kúsok fondánu, nuž sa nevedel dočkať, kedy bude obed. Všetci traja sa s Hagridom rozlúčili a vykročili naspäť k hradu. Ronovi sa síce ešte štikútalo, no vyšli z neho už len dva malé slimáčiky.
Ešte ani poriadne nevkročili do nevykúrenej vstupnej haly, keď sa ozvalo: „Tak tu ste, Potter... Weasley.“ Blížila sa k nim profesorka McGonagallová a tvárila sa veľmi prísne. „Dnes večer si budete odpykávať svoj trest.“
„A čo budeme robiť, pani profesorka?“ opýtal sa Ron a pokúšal sa premôcť blížiace sa grgnutie.
„Vy budete leštiť striebro v Sieni slávy spolu s pánom Filchom,“ povedala profesorka McGonagallová. „A nie aby ste si zmysleli čarovať, Weasley... trochu práce vám nezaškodí.“
Ron preglgol. Školníka Argusa Filcha všetci študenti na škole nenávideli.
„A vy, Potter, pomôžete profesorovi Lockhartovi odpovedať na listy jeho obdivovateliek,“ pokračovala profesorka McGonagallová.
„Ach, nie... pani profesorka, nemohol by som tiež pomáhať v Sieni slávy?“ opýtal sa Harry zúfalo.
„V žiadnom prípade,“ odvetila profesorka McGonagallová a zvraštila obočie. „Profesor Lockhart si vyžiadal špeciálne vás. Obaja si svoj trest začnete odpykávať presne o ôsmej.“
Harry s Ronom sa dovliekli do Veľkej sály v stave hlbokej depresie, Hermiona kráčala za nimi a na tvári sa jej usadil výraz typu porušili-ste-predsa-školský-poriadok. Pečená sekaná s cibuľkou a zemiakmi, na ktorú sa Harry tak tešil, mu príliš nechutila. Obaja s Ronom mali pocit, že ich nič horšie nemohlo postihnúť.
„Filch ma tam bude držať celú noc,“ vzdychol si Ron smutne. „A nesmiem čarovať! Tých pohárov je tam určite minimálne sto. Muklovské upratovanie sa mi z duše protiví.“
„Hneď by som si to s tebou vymenil,“ poznamenal Harry skrúšene. „U Dursleyovcov som získal skvelú prax. Ale odpovedať na listy Lockhartových obdivovateliek... to je zlý sen.“
Sobotné popoludnie uplynulo ako voda, ani sa nenazdali a bolo o päť minút osem. Harry nie veľmi nadšene kráčal chodbou na druhom poschodí k Lockhartovej pracovni. Zaťal zuby a zaklopal.
Dvere sa okamžite rozleteli. Lockhart sa naňho žiarivo zaceril.
„Á, tu máme toho vagabunda!“ privítal ho. „Poďte ďalej, Harry, poďte...“
Na stenách vo svetle nespočetných sviečok žiarili zarámované fotografie a na všetkých bol Lockhart. Niektoré z nich boli dokonca podpísané. Veľká kopa fotografií ležala i na stole.
„Môžete písať adresy na obálky,“ navrhol Lockhart Harrymu, akoby to bola tá najväčšia pocta. „Táto prvá bude pre Gladys Gudgeonovú, nech jej zdravíčko slúži... patrí k mojim najvernejším obdivovateľkám...“
Minúty sa neuveriteľne vliekli. Harry na Lockhartove poznámky odpovedal príležitostným ,hm‘, ,dobre‘, ,áno‘. Podchvíľou zachytil múdrosti ako „sláva je ako poľná tráva, Harry“, alebo „slávna osobnosť sa musí správať ako slávna osobnosť, to si pamätaj.“
Sviečky sa postupne zmenšovali a ich svetielka tancovali po pohybujúcich sa Lockhartových tvárach, ktoré sa prizerali zo stien. Harry prešiel ubolenou rukou po asi tisícke obálok a priložil k nim ďalšiu s adresou Veroniky Smethleyovej. Už by ma mohol pustiť, pomyslel si celý nešťastný, prosím, nech ma už pustí...
A vtedy čosi začul – čosi, čo ani zďaleka nepripomínalo praskanie dohorievajúcich sviečok či Lockhartovo bľabotanie o svojich fanúšikoch.
Bol to hlas, pri ktorom tuhla krv v žilách, hlas plný mrazivej nenávisti.
„Poď... poď bližšie... nech ťa rozpáram... nech ťa roztrhám... nech ťa zabijem...“
Harry sa strhol od hrôzy a na ulici, na ktorej bývala Veronika Smethleyová, sa objavila veľká fialová machuľa.
„Čože?!“ zvolal.
„Veru tak,“ prikyvoval Lockhart. „Celých šesť mesiacov na čele rebríčka najpredávanejších kníh! Prekonal som všetky rekordy!“
„Ale nie,“ povedal Harry ako v tranze. „Ten hlas!“
„Prosím?“ spýtal sa Lockhart nechápavo.
„Ten – ten hlas – nepočuli ste to?“
Lockhart naňho nechápavo hľadel.
„O čom to hovoríte, Harry? Zrejme ste už trochu unavený. Prepánakráľa – vari je už toľko hodín? Veď sme tu skoro štyri hodiny! To som si veru neuvedomil – ale ten čas letí, však?“
Harry neodpovedal. Nastražil uši, či sa ten hlas neozve znova, no nepočul nič – iba Lockharta, ako mu hovorí, že nabudúce, keď si bude zase odpykávať nejaký trest, nemusí mať také šťastie ako dnes. Harry vyšiel z jeho pracovne sťa omráčený.
Bolo už neskoro a chrabromilská klubovňa bola takmer prázdna. Harry zamieril rovno na izbu. Ron sa ešte nevrátil. Harry si obliekol pyžamo, vliezol do postele a čakal. Asi o pol hodiny sa objavil Ron, šúchal si pravé rameno a priniesol so sebou do tmavej izby závan leštiaceho prostriedku.
„Vôbec si ruky necítim,“ zakňučal a zvalil sa do postele. „Štrnásťkrát som musel drhnúť ten poondiaty metlobalový pohár, kým bol spokojný. A keď som sa skláňal nad Čestným ocenením za zásluhy o rozvoj školy, chytil ma slimákový záchvat. Trvalo mi celú večnosť, kým som z neho očistil všetok ten sliz... Čo Lockhart?“
Harry mu pošepky, aby nezobudil Nevilla, Deana a Seamusa, rozpovedal, čo sa mu prihodilo.
„A Lockhart tvrdil, že to nepočul?“ opýtal sa Ron. V žiare mesačného svitu si Harry všimol, že sa Ron mračí. „Myslíš si, že klame? No aj tak tomu nerozumiem – keby to bol niekto neviditeľný, dokázal by si predsa otvoriť dvere, nie?“