„Veď práve,“ súhlasil Harry a zahľadel sa na baldachýnový strop svojej postele. „Ja to veru tiež nechápem.“
8
Oslava úmrtín
Nadišiel október a priniesol so sebou do Rokfortu mrazivú vlhkosť. Zdravotná sestra madam Pomfreyová mala plné ruky práce s čoraz väčším počtom prechladnutých študentov a profesorov. Jej Hrejivý odvar zaberal takmer okamžite, hoci tomu, kto sa ho napil, sa zvyčajne ešte niekoľko hodín parilo z uší. Percy prinútil svoju sestru Ginny Weasleyovú, ktorá bola mimoriadne bledá, aby ho tiež užila. Keď sa jej začal spod ohnivočervených vlasov valiť dym, vyzeralo to, akoby jej horela hlava.
Okenné tabuľky hradu celé dni bičovali dažďové kvapky veľké ako broky, hladina jazera stúpala, kvetinové záhony sa zmenili na potoky blata a Hagridove tekvice napučali do veľkosti záhradnej šopy. Nadšenie Olivera Wooda pre pravidelnosť tréningovej prípravy to však ani v najmenšom neohrozilo a vďaka nemu sa Harry v jedno mimoriadne upršané sobotné predpoludnie, niekoľko dní pred sviatkom Všetkých svätých vracal do Chrabromilskej veže do nitky premočený a od hlavy po päty zablatený.
To, že lialo ako z krhly, však nebolo na dnešnom tréningu to najhoršie. Horšie bolo, že Fred a George, ktorí tajne sledovali Slizolinčanov a videli ich preháňať sa na nových Nimbusoch 2001, svorne tvrdili, že slizolinské družstvo, to je teraz sedem rozmazaných čmúh, ktoré križujú vzduch sťa rakety.
Harry sa vliekol opustenou chodbou a odrazu natrafil na niekoho, kto sa tváril rovnako ustarostene ako on. Takmer bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej veže, zachmúrene zízal von oknom a hundral si popod nos: „... vraj nespĺňam ich požiadavky... a pritom mi chýba len jeden a štvrť centimetra...“
„Ahoj, Nick,“ pozdravil ho Harry.
„Ahoj, ahoj,“ strhol sa Takmer bezhlavý Nick a rozhliadal sa vôkol seba. Na dlhých zvlnených vlasoch mal narazený švihácky klobúk s pierkami a odetý bol v tunike s volánovým golierom, ktorá pred zrakmi ostatných ukrývala fakt, že mal takmer zoťatú hlavu. Bol priesvitný ako dym a Harry cez neho videl na temnú oblohu a neutíchajúcu dažďovú riavu.
„Nejaký si utrápený, Potter,“ prehodil Nick, poskladal akýsi priehľadný list a strčil si ho do kabátca.
„Veď aj ty,“ odvetil Harry.
„Ach,“ vzdychol si Takmer bezhlavý Nick a elegantne mávol rukou, „nie je to nič vážne... vlastne o to miesto ani nestojím... Tak mi zišlo na um, že sa prihlásim, vyzerá to však, že ‚nespĺňam ich požiadavky‘...“
Znelo to síce ľahostajne, no na tvári sa mu usadil trpký výraz. „Čo si myslíš ty,“ vybuchol znenazdajky a vytiahol list z vrecka, „ak niekomu štyridsaťpäťkrát zatnú do krku tupou sekerou, má dotyčný právo, aby ho prijali do Bandy bezhlavých?“
„Pravdaže má,“ pritakal Harry, lebo pochopil, že sa to od neho očakáva.
„Tým chcem povedať, že nikoho netrápi viac ako mňa, že sa to neurobilo rýchlo a tak, ako sa patrí, teda, že mi hlava neodpadla, ako sa to vyžaduje, čím chcem povedať, že by mi to ušetrilo množstvo bolesti a výsmechu. Žiaľ...“ Takmer bezhlavý Nick jediným trhnutím ruky list roztvoril a nahnevaný čítaclass="underline"
„Môžeme prijať len tých uchádzačov, ktorých hlava nemá ani minimálny kontakt s telom. Sami musíte uznať, že v opačnom prípade by bolo pre našich členov nemožné zúčastňovať sa takých aktivít, ako je žonglovanie s hlavou počas jazdy na koni či hlavové pólo. S nevýslovnou ľútosťou Vám preto musíme oznámiť, že nespĺňate naše požiadavky. So srdečným pozdravom
Takmer bezhlavý Nick nahnevane napchal list späť do vrecka.
„Hlava mi drží na jednom a štvrť centimetri kože a šliach, Harry! Väčšina ľudí ti povie, že to je vlastne to isté, ako byť bez hlavy, ale nie, pánovi sirovi Dokonale ufiknutá hlava to nestačí.“
Takmer bezhlavý Nick sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a prehovoril oveľa pokojnejším hlasom: „Tak... a čo trápi teba? Môžem ti nejako pomôcť?“
„Nie,“ odvetil Harry. „Jedine keby si vedel, kde majú sedem prebytočných Nimbusov 2001, na ktorých by sme mohli nastúpiť proti Slizolinu...“
Zvyšok Harryho vety zanikol v piskľavom mňaučaní, ktoré vychádzalo odkiaľsi spomedzi jeho členkov. Sklopil zrak a zbadal dva žlté lampáše. Bola to pani Norrisová, kostnatá sivá mačka, ktorú školník Argus Filch využíval ako svoju pomocníčku v nekonečnom boji proti študentom.
„Radšej už choď, Harry,“ súril ho Nick. „Filch má dnes zlú náladu... dostal chrípku a nejaký tretiak nechtiac postriekal strop v žalári číslo päť žabím mozgom. Celé dopoludnie to upratoval, a keď zbadá, že z teba kvapká blato...“
„Máš pravdu,“ súhlasil s ním Harry a začal ustupovať pred obviňujúcim pohľadom pani Norrisovej, nie však dosť rýchlo. Argusa Filcha musela s tou jeho odpornou mačkou spájať akási záhadná sila, pretože z ničoho nič vyskočil spoza gobelínu po Harryho pravici, supel a zúrivo sa rozhliadal, ktorý odvážlivec si dovolil porušiť školský poriadok. Hlavu mal obviazanú hrubým károvaným šálom a nos mal nezvyčajne purpurový.
„Ty lump jeden!“ zreval, brada sa mu triasla, oči mu šli od jedu z jamôk vyskočiť a prstom ukazoval na špinavú mláčku, ktorá pochádzala z Harryho kvapkajúceho metlobalového habitu. „Všade samá špina a neporiadok! Už toho mám po krk, Potter, namojveru! Poď so mnou!“
Harry teda smutne zakýval Takmer bezhlavému Nickovi a vykročil za Filchom dolu schodmi, zanechávajúc za sebou blatové stopy.
Ešte nikdy nebol vo Filchovej kancelárii, tomu miestu sa všetci študenti zďaleka vyhýbali. Bola to nevľúdna miestnosť bez okien, ktorú osvetľoval jediný lampáš, visiaci z nízkeho stropu. Vo vzduchu sa vznášal zápach vyprážanej ryby. Steny dookola lemovali drevené skrinky so zásuvkami; z nápisov na nich Harry pochopil, že obsahujú aj tie najmenšie podrobnosti každého prečinu, rovnako ako i trestu, ktorý zaň ten-ktorý vinník dostal. Fredovi a Georgeovi Weasleyovcom patrila celá jedna zásuvka. Na stene za Filchovým stolom visela sada vysoko nablýskaných reťazí. Všeobecne sa vedelo, že Filch neustále tlačí na Dumbledora, aby mu dovolil vešať študentov za členky dolu hlavou.
Filch vytiahol z nádobky na stole brko a začal zháňať pergamen.
„Blato,“ hundral zúrivo, „dymiace dračie sople... žabie mozgy... potkanie vnútornosti... mám toho plné zuby... však ja vám ukážem... kde mám to tlačivo...? Ach, tu je...“
Vydoloval zo zásuvky stola veľkú rolku pergamenu, rozložil si ju pred sebou a namočil dlhé čierne brko do kalamára.
„Meno... Harry Potter. Priestupok...“
„Ale veď to bolo len trochu špinavej vody!“ bránil sa Harry.
„Možno pre teba, chlapče, ale pre mňa hodina drhnutia dlážky navyše!“ vrieskal Filch a na konci obrovského rozčapeného nosa sa mu chvela veľká kvapka. „Priestupok... znečistenie hradu... navrhovaný trest...“
Filch si klopkal po nose, z ktorého mu tieklo, a hrozivo žmurkal na Harryho, ktorý so zatajeným dychom čakal na svoj ortieľ.
No len čo Filch dopísal, ozvala sa rovno nad nimi strašná rana, až sa lampáš divoko rozhojdal.
„ZLODUCH!“ zahrmel Filch a v návale zúrivosti šľahol brko na stôl. „Tentoraz si to odskáčeš!“
Na Harryho sa ani len nepozrel a s dupotom vybehol z kancelárie s pani Norrisovou v pätách.
Duch Zloduch lietal po škole, každému sa vyškieral a nado všetko miloval chaos a zmätok. Harry nemal ducha Zloducha príliš v láske, no teraz mu bol nesmierne vďačný, že sa objavil v pravý čas. Nech už vyviedol čokoľvek (a tentoraz to vyzeralo, že zdemoloval niečo veľmi veľké), Filch aspoň na chvíľu zabudne na Harryho.