Harry teda čakal na Filcha, kým sa vráti, a klesol do kresla prežratého molami. Okrem dopoly vyplneného formulára ležala na stole ešte jedna vec: veľká, ozdobná purpurová obálka so striebornými písmenami. Harry pohľadom skontroloval dvere, či sa Filch náhodou nevracia, chytil do ruky obálku a čítaclass="underline"
Korešpondenčný rýchlokurz pre čarodejníkov-začiatočníkov
Harrymu to nedalo, otvoril obálku a vytiahol z nej zväzok pergamenu. Ozdobné strieborné písmená na prvej strane oznamovali:
Cítite sa neistí v modernom čarodejníckom svete? Sami pred sebou hľadáte výhovorky, prečo nechcete čarovať? Ste znechutení svojou technikou držania prútika?
Máme tu pre vás odpoveď!
Kúzlokurz je jedinečný kurz svojho druhu, pri ktorom zaručene nezlyháte – učivo si zapamätáte zázračne rýchlo a výsledky sa dostavia takmer okamžite. O úžasných metódach Kúzlokurzu sa už presvedčili stovky čarodejníc a čarodejníkov!
Pani Z. Nettlesová z Topshamu nám píše:
„Nemám dobrú pamäť na zaklínadlá a čo sa mojich elixírov týka, bola som celej rodine na smiech! No odkedy som absolvovala váš Kúzlokurz, som stredobodom všetkých osláv a priatelia ma prosia, aby som im prezradila tajomstvo svojho úspechu!“
Čarodej D. J. Prod z Didsbury tvrdí:
„Manželka sa pri mojich chabých pokusoch o čarovanie vždy len opovržlivo usmievala, no stačil mesiac Vášho skvelého čarodejníckeho Kúzlokurzu a podarilo sa mi premeniť ju na tibetského horského jaka! Vďaka ti, Kúzlokurz!“
Harry s úžasom prelistoval aj zvyšné pergameny, ktoré obálka obsahovala. Čo to len do toho Filcha vošlo – zapísať sa do rýchlokurzu čarovania? Že by nebol ozajstným čarodejníkom? Harrymu práve padol zrak na nadpis ,Prvá lekcia: Držanie čarodejníckeho prútika (niekoľko užitočných rád)‘, keď začul kroky. Rýchlo napchal pergamen späť do obálky, hodil ju na stôl a vzápätí sa otvorili dvere.
Filch mal na tvári víťazoslávny výraz.
„Ten sekretár bol nesmierne cenný!“ povedal natešene pani Norrisovej. „Tentoraz to Zloduchovi zrátame, moja milá...“
Zahľadel sa na Harryho a zrak mu hneď padol na obálku s Kúzlokurzom, ktorá, Harry si to všimol až príliš neskoro, ležala asi o pol metra ďalej ako pôvodne.
Filchova nezdravo bledá tvár sa razom zmenila na tehlovočervenú. Harry sa v duchu pripravoval na obrovský príval hnevu. Filch dokríval k stolu, schmatol obálku a hodil ju do zásuvky.
„Ty si... ty si to čítal...?!“ zreval.
„Nie,“ povedal Harry, ani okom nemihol.
Filch si nervózne šúchal kostnaté ruky.
„Ak si čítal moju súkromnú poštu... teda, niežeby to bolo moje... patrí to jednému môjmu priateľovi... to je vlastne jedno... ale aj tak...“
Harry naňho hľadel v nemom úžase; Filch vyzeral, že sa zbláznil. Gúľal očami, jednou stranou spuchnutej tváre mu začalo pošklbávať a károvaný šál jeho nezdravý výzor len zvýrazňoval.
„Dobre teda... choď... a nikomu ani muk... niežeby som... no ale veď si to nečítal... choď už, musím napísať sťažnosť na Zloducha... choď...“
Harry nemohol uveriť, aké mal šťastie, náhlivo opustil kanceláriu, prešiel chodbou a potom hore schodmi. Odísť z Filchovej kancelárie nepotrestaný, to sa na tejto škole vari ešte nikomu nepodarilo.
„Harry! Harry! Zabralo to?“
Z jednej triedy vyletel Takmer bezhlavý Nick. Za ním zbadal Harry trosky obrovskej čierno-zlatej skrinky, ktorú niekto nechal padnúť z veľkej výšky.
„Nahovoril som Zloducha, aby ju pustil rovno nad Filchovou kanceláriou,“ vysvetľoval mu nadšene Nick. „Myslel som si, že by to mohlo odpútať jeho pozornosť...“
„To si bol ty?“ opýtal sa Harry, od radosti celý bez seba. „Hej, zabralo to, dokonca ma ani nepotrestal. Vďaka, Nick!“ Pokračovali chodbou spoločne. Harry si všimol, že Nick stále žmolí v ruke zamietavý list sira Patricka.
„Škoda, že ti nemôžem nejako pomôcť, čo sa týka tej Bandy bezhlavých,“ vzdychol si Harry.
Takmer bezhlavý Nick v tej chvíli zastal a Harry si to nevšimol a prešiel cez neho. Nebol to veru bohvieaký pocit – akoby na okamih vošiel do ľadovej sprchy.
„Ale čo by si nemohol,“ povedal Nick celý bez seba. „Harry... bolo by odo mňa asi veľmi opovážlivé... nie, to nemôžem...“
„O čo ide?“ opýtal sa Harry.
„Vieš, na tohtoročný Halloween pripadá päťsté výročie mojich úmrtín,“ oznámil mu Takmer bezhlavý Nick veľmi vážne.
„Aha,“ ozval sa Harry, ktorý nevedel, či sa má tváriť smutne, alebo veselo. „Dobre.“
„Usporadúvam večierok v jednom z väčších žalárov. Pozval som svojich priateľov zo široka-ďaleka. Bola by to pre mňa naozaj veľká česť, keby si prišiel i ty. Pán Weasley a slečna Grangerová sú, samozrejme, tiež srdečne vítaní... ale vy budete zrejme chcieť ísť na školský večierok, však?“ A napäto Harryho pozoroval.
„Nie,“ povedal rýchlo Harry, „prídeme...“
„Neuveriteľné! Harry Potter na oslave mojich úmrtín! A...“ zaváhal, na tvári sa mu zračila radosť, „... nemohol by si prípadne pred sirom Patrickom prehodiť pár slov v tom duchu, akým strašidelným a impozantným dojmom pôsobím?“
„Ale... pravdaže,“ odvetil Harry.
Takmer bezhlavý Nick bol od šťastia celý bez seba.
„Oslava úmrtín?“ neverila Hermiona vlastným ušiam, keď sa Harrymu konečne podarilo prezliecť a prišiel za ňou a Ronom do klubovne. „Stavím sa, že neexistuje veľa žijúcich ľudí, ktorí by sa mohli pochváliť, že boli na takom niečom – to bude úžasné!“
„Nechápem, ako môže niekto oslavovať deň, keď zomrel,“ krútil hlavou Ron, ktorý sa práve trápil s úlohou z elixírov a mal náladu pod psa. „To musí byť hrozne depresívne...“
Dážď neustále bičoval okná, za ktorými vládla čierno-čierna tma, hoci vnútri bolo príjemne a teplučko. Oheň v kozube ožaroval nespočetné mäkučké kreslá, v ktorých si študenti čítali, rozprávali sa, robili si úlohy a niektorí, ako napríklad Fred a George Weasleyovci, sa snažili prísť na to, čo sa stane, ak salamandru nakŕmia delobuchmi doktora Fillibustera. Fredovi sa podarilo ,zachrániť‘ z kabinetu starostlivosti o zázračné tvory nádherného oranžového mloka, žijúceho v ohni. Ten teraz mierne čmudil na stole, okolo ktorého sa zišiel hlúčik zvedavcov.
Harry chcel práve Ronovi a Hermione povedať o Filchovi a rýchlokurze čarovania, keď salamandra odrazu z ničoho nič vystrelila do vzduchu, krúžila zúrivo nad zemou a s rachotom iskrila. Pri pohľade na Percyho, ktorý Fredovi a Georgeovi tak nadával, až z toho zachrípol, ako i na fantastický ohňostroj sýtooranžových hviezd, čo sršali zo salamandry, kým nezmizla v plameňoch kozuba, z ktorého sa ozývali ohlušujúce explózie, Harry na Filcha a jeho obálku celkom zabudol.
Keď nadišiel Halloween, Harry aj oľutoval svoj neuvážený sľub, že príde na oslavu Nickových úmrtín. Zvyšok školy sa s nadšením pripravoval na halloweensku oslavu; Veľkú sieň zdobili ako zvyčajne naozajstné netopiere, z Hagridových obrovských tekvíc boli vyrezané lampáše, do ktorých by sa zmestili aj traja dospelí chlapi, a kolovali dokonca správy, že Dumbledore objednal na večer tanečnú skupinu kostlivcov.
„Sľub je sľub,“ pripomenula Hermiona Harrymu veliteľským hlasom. „Povedal si, že na tie úmrtiny pôjdeš.“
A tak presne o siedmej večer prešli Harry, Ron a Hermiona popri vchode do Veľkej siene, v ktorej lákavo žiarili zlaté taniere a sviečky, a zamierili do podzemia.