Chodba vedúca na večierok Takmer bezhlavého Nicka bola tiež osvetlená, to svetlo však v nich nevyvolávalo práve najpríjemnejšie pocity: na stenách horeli sýto-modrým plameňom dlhé, tenké čierne sviečky a na ich živé tváre dopadalo tlmené, strašidelné svetlo. Každým krokom teplota klesala. Harry sa triasol od zimy, zahalil sa preto tuhšie do svojho habitu a odrazu začul nepríjemný zvuk – akoby tisíc nechtov začalo naraz škriabať po obrovskej tabuli.
„Toto má byť hudba?“ zašepkal zhrozene Ron. Zašli za roh a vo dverách s čiernymi zamatovými závesmi zbadali Takmer bezhlavého Nicka.
„Priatelia moji milí,“ privítal ich smútočným hlasom. „Vitajte, vitajte... nesmierne ma teší, že ste prišli...“
Sňal si elegantný klobúk, uklonil sa a pozval ich ďalej.
Naskytol sa im nevídaný pohľad. V žalári bolo niekoľko stovák perleťovobielych, priehľadných hostí, väčšina z nich sa vznášala nad preplneným tanečným parketom a tancovala valčík na ten hrôzostrašný, uši trhajúci zvuk, ktorý vychádzal z orchestra stojaceho na vyvýšenom pódiu, potiahnutom čiernym zamatom. V obrovskom lustri nad ich hlavami svietilo tmavomodrou žiarou asi tisíc ďalších čiernych sviečok. Harrymu, Ronovi a Hermione sa od úst zdvíhala para – pripadali si ako v chladničke.
„Čo keby sme sa tu trochu porozhliadli?“ navrhol Harry, ktorého hrozne oziabali nohy.
„Len pozor, aby sme cez niekoho neprešli,“ poznamenal Ron nervózne a všetci traja vykročili po okraji tanečného parketu. Minuli skupinku zamračených mníšok, ošumelého muža v reťaziach a Tučniaka, dobrosrdečného ducha Bifľomoru, ktorý práve debatoval s nejakým rytierom, čo mal v čele zapichnutý šíp. Harryho neprekvapilo, že Krvavý barón, vyziabnutý, hrôzostrašný duch Slizolinu, pokrytý striebornými krvavými škvrnami, stojí celkom sám, pretože ostatní duchovia si od neho udržiavali odstup.
„Ale nie,“ vzdychla Hermiona a zastala. „Rýchlo preč, rýchlo, nemám chuť rozprávať sa s Umrnčanou Myrtou...“
„S kým?“ opýtal sa Harry, keď sa náhlivým krokom vydali na opačnú stranu.
„Straší v dievčenských záchodoch na prvom poschodí,“ vysvetľovala im Hermiona.
„Ona straší v záchodoch?“
„No. Celý rok nefungujú, pretože sa jej každú chvíľu zmocňujú záchvaty zúrivosti a vytopí ich. Ak je to len trochu možné, vždy sa tomu miestu radšej vyhnem. Neviete si predstaviť, aké je to hrozné, keď sa potrebujete vycikať a ona vám rumázga za chrbtom...“
„Aha, jedlo!“ zvolal Ron. Na opačnej strane väzenia stál dlhý stôl pokrytý čiernym zamatom. Natešene sa k nemu vydali, no keď boli pri ňom, zostali stáť ako prikovaní. Ovanul ich hrozný smrad. Na nádherných strieborných misách boli poukladané veľké, skazené ryby; na tácňach ležali kopy na uhoľ spálených koláčov, obrovské fašírky prelezené červami, pláty syra potiahnuté hrubou vrstvou zelenej plesne a na čestnom mieste stála obrovská sivá torta v tvare náhrobného kameňa, na ktorom bolo čiernou polevou napísané:
SIR NICOLAS DE MIMSY-PORPINGTON ZOMREL 31. OKTÓBRA 1492
Harry sa s úžasom pozeral na tučného ducha, ktorý pristúpil k stolu, nahol sa, doširoka otvoril ústa a tak prešiel cez jedného zo smradľavých lososov.
„Keď prejdete jedlom, cítite, ako chutí?“ opýtal sa ho Harry.
„Tak trochu,“ odvetil duch smutne a odletel.
„Zrejme ho nechávajú zhniť, aby malo výraznejšiu arómu,“ poznamenala Hermiona, chytila si nos, naklonila sa nad stôl a zblízka si prezerala zhnité fašírky.
„Nejdeme už? Je mi zle,“ ozval sa Ron.
No len čo sa otočili, spod stola sa vyhupol drobný mužíček a zostal visieť rovno pred nimi.
„Ahoj, Zloduch,“ pozdravil ho Harry váhavo.
Na rozdiel od ostatných duchov nebol duch Zloduch ani bledý, ani priesvitný. Mal na sebe krikľavý oranžový klobúk, ohyzdného motýlika a na šibalskej tvári sa mu usadil široký škodoradostný úškrn.
„Nedáte si?“ opýtal sa sladkým hláskom a ponúkol im misku s plesnivými arašidovými orieškami.
„Nie, ďakujeme,“ odmietla Hermiona.
„Počul som že sa zhovárate o Umrnčanej Myrte, pokračoval Zloduch a očká mu žiarili. „A nehovorili ste o nej veľmi pekne.“ Zhlboka sa nadýchol a zvolaclass="underline" „HEJ! MYRTA!“
„Nie Zloduch, nepovedz jej, čo sme o nej hovorili, veľmi ju to rozruší,“ prosíkala Hermiona šeptom. „Ja som to tak nemyslela, vôbec mi neprekáža... hm, ahoj, Myrta.“
Nad hlavami sa im odrazu vznášal čupiaci duch akéhosi dievčaťa. Harry veru zachmúrenejšiu osobu nevidel, väčšiu polovicu tváre jej zakrývali dlhé rovné vlasy a hrubé perleťové okuliare.
„Čo si vravel?“ vyzvedala namrzene.
„Ako sa ti darí, Myrta?“ spýtala sa Hermiona s predstieranou veselosťou. „Je to fajn vidieť ťa aj inde ako na záchode.“
Myrta si vzdychla.
„Slečna Grangerová ťa pred chvíľou spomínala...“ pošepol Zloduch Myrte zlomyseľne do ucha.
„Vravela som... vravela som... ako ti to dnes večer pristane,“ vykoktala Hermiona a uštedrila Zloduchovi nahnevaný pohľad.
Myrta si Hermionu podozrievavo premerala.
„Ty si zo mňa uťahuješ,“ povedala a v tej chvíli sa jej maličké oči zaliali striebornými slzami.
„Nie naozaj... však som povedala, že jej to dnes veľmi pristane?“ opýtala sa Hermiona Harryho a Rona a pritom ich bolestivo štuchala do rebier.
„Ach, áno...“
„Povedala to...“
„Neklamte ma,“ vzlykala Myrta, slzy sa jej kotúľali po tvári a spokojný Zloduch jej vykúkal ponad plece a robil grimasy. „Si myslíte, že neviem, ako ma ľudia prezývajú za mojím chrbtom? Tučná Myrta! Ohavná Myrta! Mrzutá, umrnčaná, mľandravá Myrta!“
„Zabudla si poďobaná,“ zasyčal jej Zloduch do ucha.
Umrnčaná Myrta sa srdcervúco rozvzlykala a uletela preč z väzenia. Duch Zloduch vyštartoval za ňou, bombardoval ju plesnivými arašidami a reval na ňu: „Poďobaná! Poďobaná!“
„No zbohom,“ vzdychla si smutne Hermiona.
Pomedzi dav k nim letel Takmer bezhlavý Nick.
„Zabávate sa dobre?“
„Vynikajúco,“ zaklamali svorne.
„Celkom slušná spoločnosť,“ povedal Takmer bezhlavý Nick hrdo. „Trúchliaca vdova sem prišla až z Kentu... O chvíľu budem mať prejav, idem upozorniť orchester...“
No orchester v tej chvíli prestal hrať sám od seba. Všetci vo väzení stíchli a keď zaznel poľovnícky roh, vzrušene sa obzerali.
„No, a je to tu,“ dodal Takmer bezhlavý Nick smutne.
Stenou väzenia vletelo do miestnosti dvanásť konských duchov a na každom sedel bezhlavý jazdec. Hostia nadšene tlieskali. Aj Harry začal tlieskať, no keď zbadal, ako sa Takmer bezhlavý Nick tvári, okamžite prestal.
Kone pricválali do stredu tanečného parketu, tam zastali a vzpínajúc sa nervózne prešľapovali na mieste. Na čele jazdcov bol vysoký duch, ktorý si pod pazuchou držal bradatú hlavu a v tejto polohe fúkal do lesného rohu. Duch zoskočil, zodvihol svoju hlavu vysoko do vzduchu, aby videl ponad dav ľudí (všetci hostia sa smiali), potom si narazil hlavu na krk a vykročil k Takmer bezhlavému Nickovi.
„Nick!“ zahučal. „Ako sa máš? Hlava ti ešte stále visí?“
Srdečne sa zasmial a potľapkal Takmer bezhlavého Nicka po pleci.
„Vitaj, Patrick,“ pozdravil ho Nick trochu odmerane.
„Niekto tu ožil!“ zvolal sir Patrick, keď zočil Harryho, Rona a Hermionu a náročky, akože od prekvapenia, vyskočil, až mu hlava odpadla z krku (hostia sa od smiechu zvíjali).
„Veľmi smiešne,“ poznamenal Takmer bezhlavý Nick nahnevane.
„Nicka si nevšímajte!“ kričala hlava sira Patricka na zemi. „Ešte stále sa hnevá, že sme ho neprijali do našej družiny! Čo na to povedať... veď sa len naňho pozrite...“