„Podľa mňa,“ spustil Harry, keď pochopil Nickov veľavýznamný pohľad, „je Nick naozaj... hrôzostrašný a... hm...“
„Hahaha!“ rehúňala sa Patrickova hlava. „Tak na toto ťa určite nahovoril on!“
„Keby ste mi mohli venovať pozornosť, rád by som povedal pár slov!“ prehovoril Takmer bezhlavý Nick zvýšeným hlasom, vykročil smerom k pódiu a vystúpil do studenomodrej žiary svetiel.
„Moji drahí zosnulí páni a dámy, s hlbokým zármutkom vám...“
No nik ho nepočúval. Sir Patrick s ostatnými členmi Bandy bezhlavých práve začali hrať hokej s hlavami namiesto puku a hostia ich s napätím sledovali. Takmer bezhlavý Nick sa opäť bezúspešne pokúsil zaujať poslucháčov, no keď hlava sira Patricka za nadšených ovácií publika preletela tesne popri ňom, definitívne to vzdal.
Harrymu bolo hrozne zima, nehovoriac o tom, že mu od hladu škvŕkalo v bruchu.
„Už to tu dlhšie nevydržím,“ zamumlal Ron, drkotajúc zubami, len čo orchester znova začal hrať a duchovia opäť zaplnili tanečný parket.
„Poďme teda,“ navrhol Harry.
Ustupovali smerom k východu, keď sa na nich niekto pozrel, vždy sa uklonili a silene usmiali, a o chvíľu sa už náhlili chodbou lemovanou čiernymi sviečkami.
„Možno ešte zostalo trochu pudingu,“ povedal Ron s nádejou v hlase, keď ako prvý vystupoval po schodoch vedúcich do vstupnej haly.
A vtedy to Harry začul.
„... rozpáram... roztrhám... zabijem...“
Bol to ten istý, mrazivý, vražedný hlas, ktorý počul aj v Lockhartovej pracovni.
Zatackal sa, zastal, oprel sa o kamennú stenu, natŕčal uši, rozhliadal sa okolo seba, pátral očami sem a ta.
„Harry, čo je s te...?“
„Ten hlas... buďte chvíľu ticho...“
„... som taký hladný... už hrozne dlho...“
„Počúvajte!“ prikázal im Harry naliehavo a Ron s Hermionou nehybne stáli a pozorovali ho.
„... zabiť... je čas zabiť...“
Hlas postupne utíchal. Harry bol presvedčený, že sa vzďaľuje kamsi dohora. Zahľadel sa na temný strop a zmocnila sa ho akási zmes strachu a vzrušenia. Ako je len možné, že sa pohybuje nahor? Je to prízrak, ktorému neprekážajú kamenné stropy?
„Tadiaľto,“ zvolal a rozbehol sa hore schodmi do vstupnej haly. Hneď však pochopil, že začuť ten hlas znova je úplne nemožné, pretože vo Veľkej sieni bola halloweenska oslava v plnom prúde a ozvena vzrušenej vravy doliehala až do vstupnej haly. Harry vyštartoval po schodišti na prvé poschodie, Ron s Hermionou sa hnali za ním.
„Harry, čo to, prosím ťa...“
„PSSST!“
Harry nastražil uši. Zo stropu nad ním začul vzdialený hlas, ktorý postupne slaboclass="underline" „...cítim krv... CÍTIM KRV!“
Zovrel sa mu žalúdok...
„Chce niekoho zabiť!“ vykríkol a nevšímajúc si začudovane pohľady Rona i Hermiony, vybehol na ďalšie poschodie, bral schody po troch a snažil sa cez dunivú ozvenu vlastných krokov začuť ten neznámy hlas...
Harry preletel druhým poschodím, Ron s Hermionou dychčali za ním, a všetci traja sa zastavili, až keď odbočili na ľudoprázdnu chodbu.
„Harry, čo to má, prosím ťa, znamenať?“ opýtal sa Ron a utieral si spotenú tvár. „Ja nič nepočujem...“
Hermiona však odrazu zhíkla a ukazovala na opačnú stranu chodby.
„Aha, tam!“
Na stene pred nimi sa čosi lesklo. Žmúriac do tmy sa k nej pomaly blížili. Medzi dvoma oknami vo svetle horiacich fakieľ žiarili rozmazané, asi tridsať centimetrov vysoké písmená.
TAJOMNÁ KOMNATA JE OTVORENÁ. NEPRIATELIA POTOMKA, MAJTE SA NA POZORE
„Čo je to tam – čo to tam visí?“ opýtal sa Ron trasľavým hlasom.
Opatrne pristúpili ešte bližšie, Harry sa pošmykol a takmer spadol, pretože na dlážke bola veľká kaluž vody; Ron s Hermionou ho však zachytili, centimeter po centimetri sa zakrádali k nápisu na stene a upierali oči na tmavý tieň pod ním. No zrazu všetci traja pochopili, čo to je, a uskočili dozadu, rozstrekujúc okolo seba vodu.
Zo stojana na fakle visela dolu hlavou za chvost pani Norrisová, školníkova mačka. Bola tuhá ako lata a oči mala doširoka otvorené.
Niekoľko sekúnd tam všetci traja nehybne stáli. Ako prvý sa zmohol na slovo Ron: „Zmiznime odtiaľto.“
„Mali by sme zistiť, čo sa deje, a pomôcť...“ navrhol Harry.
„Mali by sme vypadnúť,“ opakoval Ron. „Nesmú nás tu nájsť.“
Bolo však už neskoro. Začuli zvuky pripomínajúce vzdialené hrmenie a dovtípili sa, že oslava sa práve skončila. Z oboch strán chodby, na ktorej stáli, k nim doliehal dupot stoviek párov nôh stúpajúcich hore schodmi a hlasitá, veselá vrava dobre najedených ľudí. Vzápätí sa z oboch koncov chodby začali valiť prúdy študentov.
Keď ich spolužiaci zazreli visiacu mačku, haravara odrazu utíchla. Študenti sa tlačili dopredu, aby ten hrôzostrašný výjav videli čo najlepšie. Harry, Ron a Hermiona stáli sami uprostred chodby a vôkol nich mŕtvolné ticho.
Odrazu niekto skríkol do ticha.
„Nepriatelia potomka, majte sa na pozore! Ďalšími v poradí ste vy, humusáci!“
Bol to Draco Malfoy. Pretlačil sa na čelo davu a pri pohľade na nehybne visiacu mačku sa usmial, chladné oči sa mu rozžiarili a jeho inak bledá tvár zružovela.
9
Nápis na stene
„Čo sa to tu deje? Čo sa stalo?“ Argus Filch zrejme začul Malfoyov krik a predieral sa davom. Keď zbadal pani Norrisovú, ustúpil a zhrozený si zakryl tvár dlaňami.
„Moja mačka! Čo sa stalo pani Norrisovej?“ škriekal. A jeho vypučené oči spočinuli na Harrym.
„TY!“ zvrieskol. „Ty! Ty si ju skántril! Zabijem ťa! Ja ťa...“
„Argus!“
Na miesto činu sa dostavil Albus Dumbledore spolu s ďalšími učiteľmi. Prešiel sa popri Harrym, Ronovi a Hermione a zvesil pani Norrisovú zo stojana na fakle.
„Poďte so mnou, Argus,“ prikázal Filchovi. „Aj vy, pán Potter, pán Weasley, slečna Grangerová.“
Lockhart pohotovo pristúpil k Dumbledorovi.
„Moja pracovňa je najbližšie, pán direktor... hneď tu hore... pokojne môžete ísť ta...“
„Ďakujem, Gilderoy,“ povedal Dumbledore.
Tichý dav sa v strede rozdelil, aby mohli prejsť. Lockhart sa náhlil za Dumbledorom a tváril sa vzrušene a dôležito, rovnako ako profesorka McGonagallová a Snape.
Keď vošli do Lockhartovej tmavej pracovne, na stenách sa začalo čosi horúčkovito hmýriť, Harry si všimol niekoľkých Lockhartov na fotografiách – na hlavách mali natáčky a snažili sa rýchlo ukryť. Skutočný Lockhart zapálil sviečku na stole a odstúpil. Dumbledore položil pani Norrisovú na vyleštenú stolovú dosku a podrobne si ju obzeral. Harry, Ron a Hermiona si vymenili napäté pohľady, sadli si na stoličky ponorené do tmy a nemo sa prizerali.
Dumbledore sa špičkou dlhého, pokrúteného nosa takmer dotýkal srsti pani Norrisovej. Díval sa na ňu cez polmesiačikové sklá okuliarov a jemne do nej ďobal dlhými prstami. Nad mačkou sa s prižmúrenými očami skláňala aj profesorka McGonagallová. Za nimi v polotieni stál Snape a tváril sa nanajvýš čudne: vyzeralo to, že sa zo všetkých síl premáha, aby sa nerozosmial. Lockhart pobehoval okolo a radil im.
„Určite ju zabila nejaká kliatba – možno Múky premeny – videl som už veľakrát, ako sa používa a veľmi ma mrzelo, že som nebol pri tom, keď sa to stalo, poznám totiž veľmi spoľahlivú protikliatbu, ktorá by jej určite zachránila život...“
Lockhartove poznámky prerušoval Filch svojím hlasným vzlykaním. Sedel zrútený v kresle za stolom, tvár si držal v dlaniach a nedokázal sa na pani Norrisovú ani len pozrieť. Harry síce Filcha neznášal, no teraz mu ho bolo trochu ľúto, aj keď seba mu bolo určite ľúto viac.