Harry po prstoch prešiel do svojej izby, vkĺzol dnu, zavrel za sebou dvere a chcel sa zvaliť na posteľ.
Problém bol však v tom, že na nej niekto sedel.
2
Dobbyho výstraha
Harrymu sa síce podarilo nevykríknuť, no bolo to len tak-tak. Malé stvorenie na posteli malo uši ako netopier a vypučené zelené oči veľkosti tenisových loptičiek. Harry hneď vedel, že to ono ho pozorovalo ráno v záhrade spomedzi živého plota.
Chvíľu na seba hľadeli a Harry začul z haly Dudleyho hlas.
„Môžem vám vziať kabáty, pani Masonová, pán Mason?“
Stvorenie sa zošuchlo z postele a poklonilo sa tak hlboko, až sa končekom dlhého tenkého nosa dotklo koberca. Harry si všimol, že má na sebe čosi, čo vyzerá ako stará obliečka na vankúš s dierami na ruky a nohy.
„Hm – ahoj,“ pozdravil Harry nervózne.
„Harry Potter!“ zvolalo stvorenie piskľavým hlasom a Harry bol presvedčený, že ho bolo počuť aj dolu pod schodmi. „Dobby vás tak dávno túžil stretnúť, pane... koľká to česť...“
„Ď-ďakujem,“ povedal Harry, prešiel popri stene a klesol na stoličku za písacím stolom, hneď vedľa Hedvigy, ktorá spala vo svojej veľkej klietke. Chcel sa opýtať: „Čo si zač?“, no zišlo mu na um, že to by zrejme nebolo veľmi slušné, takže sa spýtaclass="underline" „Kto si?“
„Dobby, pane. Dobby, to je všetko. Dobby, domový škriatok,“ povedalo stvorenie.
„Ach... naozaj?“ čudoval sa Harry. „Hm... Nechcem byť nezdvorilý, ale... teraz nie je práve najvhodnejšia chvíľa na to, aby som mal v izbe domového škriatka.“
Z obývačky bolo počuť, ako sa teta Petunia nahlas afektovane smeje. Škriatok smutne zvesil hlavu.
„Nie že by som nebol rád, že ťa spoznávam,“ dodal Harry rýchlo, „ale, hm, máš nejaký dôvod, prečo si prišiel?“
„Ach, áno, pane,“ Dobby sa zatváril veľmi vážne. „Dobby vám prišiel povedať, pane... je to preňho ťažké, pane... Dobby nevie, ako začať...“
„Sadni si,“ povedal Harry zdvorilo a ukázal na posteľ.
Na jeho úžas sa škriatok rozplakal – a rozplakal sa veľmi hlučne.
„Vraj s-sadni si!“ rumázgal. „Nikdy... nikdy v živote...“
Harrymu sa zdalo, že hlasy dolu stíchli.
„Prepáč,“ zašepkal, „nechcel som ťa uraziť, naozaj...“
„Vraj uraziť!“ lapal po dychu škriatok. „Dobbymu ešte nijaký čarodejník nepovedal, aby si sadol... ako rovný rovnému...“
Harry povedal „pssst!“ a zároveň sa usiloval tváriť sa i naďalej prívetivo. Prinútil Dobbyho vyliezť späť na posteľ, on poslúchol a teraz tam sedel, vzlykal a vyzeral ako veľká škaredá bábika. Napokon sa mu však predsa len podarilo ovládnuť, uprel na Harryho svoje veľké oči a na tvári sa mu usadil uslzený obdiv.
„Zrejme si nestretol slušných čarodejníkov,“ povedal Harry v snahe rozveseliť ho.
Dobby pokrútil hlavou. A potom, z ničoho nič, vyskočil, začal hlavou zúrivo trieskať do okna a kričať: „Zlý Dobby! Zlý Dobby!“
„Prestaň... čo to robíš?“ zasyčal Harry, priskočil k Dobbymu a ťahal ho späť na posteľ – Hedviga sa zobudila, prenikavo zaškriekala a odušu mlátila krídlami do kovových tyčiek klietky.
„Dobby sa musel potrestať, pane,“ povedal škriatok, ktorému šli teraz oči mierne krížom. „Dobby skoro povedal niečo zlé o svojej rodine, pane...“
„O akej rodine?“
„O čarodejníckej rodine, ktorej Dobby slúži, pane... Dobby je domový škriatok – a musí až do smrti slúžiť v jednom dome, jednej rodine...“
„A oni vedia, že si tu?“ opýtal sa Harry zvedavo.
Dobby sa od strachu roztriasol.
„Ach, nie, pane, nie... Dobby sa bude musieť veľmi prísne potrestať za to, že sem prišiel. Za toto si bude musieť Dobby privrieť uši do dvierok sporáka. Keby sa o tom dozvedeli, pane...“
„A nedozvedia sa to, keď uvidia, že máš uši medzi dvierkami sporáka?“
„To si Dobby nemyslí, pane. Dobby sa musí neprestajne za niečo trestať, pane. Tak to Dobbyho naučili, pane. Niekedy mi prikážu, aby som si dal aj nejaký trest navyše...“
„Tak prečo neodídeš? Prečo od nich neutečieš?“
„Dobbymu musí jeho majiteľ udeliť slobodu, pane. A moja rodina nikdy Dobbyho neprepustí... Dobby bude rodine slúžiť, až kým nezomrie, pane...“
Harry nevychádzal z úžasu.
„A ja som si myslel, ako som na tom zle, keď tu musím zostať ešte štyri týždne,“ povzdychol si. „Podľa toho, čo vravíš, sú Dursleyovci úplne úžasní. A nemôže ti niekto pomôcť? Nemôžem ti ja pomôcť?“
Vzápätí Harry pochopil, že to nemal povedať. Dobby opäť začal kvíliť, tentoraz od samej vďaky.
„Prosím ťa,“ šepkal Harry nástojčivo, „prosím ťa, buď ticho. Ak Dursleyovci niečo začujú, ak zistia, že si tu...“
„Harry Potter sa pýta, či môže Dobbymu pomôcť... Dobby už počul o tom, aký je statočný, pane, ale že je taký dobrý, to Dobby nevedel...“
Harry, ktorý cítil, ako mu blčia líca, povedaclass="underline" „Všetko, čo si počul, sú výmysly. Na Rokforte nie som dokonca ani najlepší v ročníku. Najlepšia je Hermiona, ona...“
Zarazil sa, pretože spomienka na Hermionu ho zabolela.
„Harry Potter je neobyčajne skromný,“ povedal Dobby úctivo a velikánske oči mu planuli. „Harry Potter nevraví o svojom víťazstve nad Tým-Čo-Ho-Netreba-Menovať...“
„Myslíš Voldemorta?“ prerušil ho Harry.
Dobby si dlaňami pričapil netopierie uši a zakňučaclass="underline" „Ach, pane, nehovorte jeho meno! Nehovorte to meno!“
„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Harry. „Poznám mnohých ľudí, ktorí to tiež nemajú radi. Môj kamarát, Ron...“
Znova sa zarazil. Spomienka na Rona ho tiež bolela.
Dobby pozeral na Harryho očami veľkými ako dva reflektory.
„Dobby počul,“ pokračoval zachrípnutým hlasom, „že Harry pred pár týždňami stretol temného lorda po druhýkrát... a že Harry Potter mu ušiel i tentoraz.“
Harry prikývol a v Dobbyho očiach sa odrazu zaleskli slzy.
„Ach, pane,“ vzlykal, utierajúc si tvár rožkami špinavej obliečky, čo mal na sebe. „Harry Potter je statočný a smelý! Dokázal si poradiť s toľkými nástrahami! Dobby však prišiel Harryho Pottera chrániť, vystríhať ho, aj napriek tomu, že si bude musieť strčiť uši do dvierok sporáka... Harry Potter sa nesmie vrátiť na Rokfort.“
Nastalo ticho, ktoré prerušoval iba cengot nožov a vidličiek zdola a nezrozumiteľné mumlanie strýka Vernona.
„Č-čože?“ vysúkal zo seba Harry. „Ale veď ja sa tam musím vrátiť – prvého septembra sa mi začína škola. Už sa neviem dočkať. Nevieš si predstaviť, čo tu zažívam. Ja sem nepatrím. Patrím do nášho sveta – na Rokfort.“
„Nie, nie, nie,“ pišťal Dobby a krútil hlavou tak zúrivo, až mu uši plieskali. „Harry Potter musí zostať tam, kde je v bezpečí. Je príliš veľký, príliš dobrý, bola by ho škoda. Ak sa Harry Potter vráti na Rokfort, ocitne sa v smrteľnom nebezpečenstve.“
„Ale prečo?“ chcel vedieť Harry.
„Plánuje sa sprisahanie, Harry Potter. Sprisahanie, v dôsledku ktorého sa na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej budú diať hrozné veci,“ šepkal Dobby a roztriasol sa na celom tele. „Dobby o tom vie už niekoľko mesiacov, pane. Harry Potter sa nesmie vystavovať nebezpečenstvu. Je príliš dôležitý, pane!“
„O akom sprisahaní to hovoríš?“ opýtal sa odrazu Harry. „Kto ho má na svedomí?“
Dobby vydal smiešny pazvuk, akoby sa dusil, a zúrivo začal trieskať hlavou do steny.
„Dobre, dobre!“ vykríkol Harry a schmatol škriatka za ruku, aby ho zastavil. „Nemusíš mi to povedať. Pochopím to. Ale prečo ma chceš varovať?“ Odrazu mu zišla na um veľmi nepríjemná myšlienka. „Počkaj – nemá to do činenia s Vol... prepáč... s Veď-Vieš-Kým? Stačí, ak prikývneš, alebo pokrútiš hlavou,“ dodal rýchlo, pretože Dobbyho hlava sa opäť naklonila nebezpečne blízko k stene.